Aj keď životný príbeh Dominika Tatarku je strhujúci, normálne je, aby ľudia mohli spoznať predovšetkým jeho literárne diela.
BRATISLAVA. Bartolomej Slzička, slovenský študent v Paríži, a jeho platonická láska k domácej kolegyni Daniele. Ich krásne nekonečné intelektuálne rozhovory v prútených kreslách („kde by nám mohlo byť lepšie ako tu?“) len jednu noc vystriedal chvíľkový rozmar mladej Francúzky, nečakaná možnosť dotýkať sa jej obnažených pŕs sa však pre Slzičku vzápätí končí trýznivou frustráciou.
„Zmúdrel som dodatočne,“ hovorí opäť Bartolomej, tentoraz s priezviskom Boleráz, a už nie študent, ale komunistický spisovateľ, precitnuvší v polovici rokov päťdesiatych z klamu a bojujúci s démonom súhlasu so všetkým, čo nariadi jediná vládnuca strana.
A do tretice záhadná Anabella, panna zázračnica, deva, ktorá pobláznila hlavy umeleckým bohémom, vyznávajúcim zvrchovanú slobodu, ktorú si nechceli obmedzovať ani priateľstvom. V neistých časoch vojnových sa stala ich idealizovanou a neuchopiteľnou múzou. „Vedela vyvolať v človeku taký nepokoj, že som sa mohol udrieť prácou. Inšpirátorka.“
Slovo podariť je namieste
To sú hrdinovia troch kníh Dominika Tatarku, ktoré sa podarilo tohto roku vydať bratislavskému Artforu. Slovko podarilo v nijakom prípade nie je nadnesené, veď dvadsať rokov od pádu komunizmu sa dlh voči vydávaniu diel najvýznamnejšieho slovenského disidentského spisovateľa splácal len sporadicky, nesystematicky a bez väčšej nádeje na zmenu pretrvávajúceho absurdného stavu.
Ak z oficiálneho literárneho života vyškrtnutý Tatarka v normalizačných rokoch trpko poznamenal, že už neexistuje pre svojich čitateľov, ale len pre políciu, tak po novembrovej revolúcii stratila platnosť len druhá časť jeho konštatovania.
Autora (zomrel práve v roku 1989), ktorý sa stal pre svoj nekompromisný odpor k okupácii v šesťdesiatom ôsmom a neskôr podpis pod Chartu 77 symbolom občianskej a umeleckej statočnosti, postihol osud, ktorý by si iste neželal - v slobodných demokratických pomeroch „vďaka“ pretrvávajúcemu nevydávaniu kníh začal byť známejší Tatarkov životný príbeh než jeho literárne dielo.
Tri knihy troch období
Prečo práve tieto tri knihy - Prútené kreslá, Démon súhlasu a Panna zázračnica, ktorých vydaním Artforum sľubne pootvorilo bránu k vráteniu Tatarku do slovenskej literatúry? Okrem dosiahnutia dohody s držiteľmi autorských práv je to podľa šéfa Artfora Vladimíra Michala čas vzniku kníh, teda viac než dve desaťročia až do začiatku normalizácie, čiže čas, kým ešte mohol publikovať.
Ani to obdobie však v jeho živote neplynulo bez dramatických okolností a s nimi súvisiacich Tatarkových politických názorov a ich bolestných zmien. Potvrdzujú to aj tieto knihy, nech už bol dôvod ich terajšej vydavateľskej zostavy akýkoľvek. Panna zázračnica sa v polovici 40. rokov považovala za artistné dielko a po nástupe socialistického realizmu sa pre surrealistický nádych stala priam nežiaducou.
Aj v liberálnejších 60. rokoch ju ešte mnohí odborníci považovali za periférnu časť Tatarkovej tvorby, popularitu jej zabezpečila až vydarená filmová adaptácia Štefana Uhera.
Výkrik „prozření“
Kým Pannu zázračnicu napísal Tatarka krátko pred zapojením sa do SNP a vstupom do komunistickej strany, Prútené kreslá vyšli v roku 1963, keď už autor dávno vytriezvel z ideálov, vkladaných po vojnovej traume do nového režimu. Práve obsahová odľahčenosť (prameniaca však z podstatne rozdielnych zdrojov) je pre obe knihy, napriek ich všetkým odlišnostiam, spoločná.
Naproti tomu očistcom, v ktorom sa spisovateľ vyrovnal so životným omylom, je tretia z kolekcie staronových kníh. Démon súhlasu vyšiel síce tiež v roku 1963, ale satira na kult osobnosti vychádzala na pokračovanie v Kultúrnom živote už v roku 1956, bezprostredne po odhalení stalinských zločinov na zjazde ruských komunistov.
Václav Havel o knihe napísal, že je to predovšetkým výkrik „prozření“, výkrik človeka, ktorý sa snažil uveriť, že kráľ je oblečený, a ktorý musel jedného dňa zvolať, že kráľ je nahý. Havel to napísal ako predslov k samizdatovému vydaniu Démona súhlasu v čase normalizácie. Ale to už je iná etapa Tatarkovho života a s ňou spojený osud jeho kníh.
