Na východe Slovenska sa pašuje alkohol a cigarety. Obyvatelia Slemeniec by radi robili zmysluplnšie veci, ale už šesťdesiat rokov to nie je možné. Rozpráva o tom film Jara Vojteka Hranica.
JIHLAVA. V Slemenciach už poznajú štáby z Českej televízie i ORF, videli sa aj v telke, ale čo u nich robí Jaro Vojtek, to si nevedeli vysvetliť. V ich dedine nakrúcal niekoľko rokov, a v spravodajstve z toho nebolo nič.
Nebolo, Vojtek nakrúcal dokument a šesť rokov musel čakať, kým z toho absurdného divadla, ktoré pred sebou mal, aspoň čosi pochopí. Keď v stredu večer prišiel na festival do Jihlavy a film Hranica ukázal vo svetovej premiére, pochopil, že v Slemenciach mohol pokojne zostať dlhšie. „Neskúsite ešte spraviť pokračovanie? Takto sa to tam skončilo?" pýtali sa ho po premiére diváci.
Čaká sa na rozuzlenieVo Veľkých a Malých Slemenciach sa veľa vecí končí neuspokojivo už od roku 1946. Politici vymysleli, že jednu časť dediny nechajú na Slovensku, druhú prisúdia Ukrajine, cez hranicu postavia veľký múr a nechajú ho chrániť ruskými vojakmi.
Kto sa za dvadsaťštyri hodín nespamätal, zostal oddelený od kamarátov i od rodiny - a takých bolo dosť. Na návštevy už potom bolo treba pas a víza. Ak im ich v Prešove, vzdialenom 150 kilometrov, udelili. Cez múr sa rozprávať nedalo, pomôcť museli symboly. Jedna mladá dáma musela vyjsť v svadobných šatoch na pole, aby jej rodičia pochopili, že sa vydáva.
Jaro Vojtek počkal, čo sa z hranice stane, keď Slovensko prijmú do Európskej únie a do Schengenu, predpokladal, že vtedy nájde pre film rozuzlenie. Ale aj tá zaskočená otázka z Jihlavy potvrdila, že na šťastné rozuzlenie je asi ešte skoro. „Ľudia zostali patetickí, mladí nemajú motiváciu zakladať si rodiny ani žiť. Môžu len pašovať lacné cigarety a alkohol," vraví mladý režisér. „Mám pocit, že som tam strávil dvesto rokov, keď vidím, ako sa tam teraz všetko zmenilo a zelektronizovalo. Neviem, či nebolo lepšie, keď stál pri hranici sám ruský vojak - aspoň to bol človek."
Maďarčina, pomôžSlemence sú dedina v regióne s maďarskou menšinou. O čom sa miestni ľudia rozprávajú, sa Vojtek často dozvedel až doma, kde mu s prekladom pomohla strihačka Zuzana Cséplö. Preto sa jeho Hranica premieta s titulkami. V Jihlave sa hrala kópia s anglickými titulkami, prišla rovno z nórskych laboratórií, a Vojtekovi kolegovia zo štábu ju nestihli celú skontrolovať.
Kým diváci prežívali silný emocionálny príbeh, oni boli zvedaví, ako budú niektoré scény vyzerať na veľkom plátne. Po projekcii si ich ešte aspoň cvične rozdiskutovali. „Ten cikajúci muž mal byť odstrihnutý skôr, to ti budem tvrdiť aj na smrteľnej posteli," hovoril napríklad producent Mário Homolka.
Kameraman Tomáš Stanek si ho všimol na oslave vstupu Slovenska do EÚ a Jaro Vojtek bol veľmi rád, že aj také chvíle boli. Vraj by sa zbláznil, keby bolo všetko iba tragické: „Sám seba sa teraz pýtam, ako som to mohol prežiť. Ako som také životy dokázal prežuť? A uvedomil som si, že mi asi nakoniec pomohla maďarčina a že tým nešťastným ľuďom vlastne nerozumiem."
Keby im však naozaj nerozumel, Hranicu by asi nevybrali ani na prestížny festival v Rotterdame, kam pocestuje v januári.
Slovenská premiéra filmu bude 11. novembra.
