Také niečo bolo treba vidieť

Komunisti brutálne zasiahli do života malej dediny. Jaro Vojtek o tom nakrútil výborný film Hranica a po prvej cene, ktorú zaň získal cez víkend v Jihlave, už chystá nový film. Ten bude tiež o politike.

JIHLAVA, BRATISLAVA. Že by mal ľudský život naozaj takú malú hodnotu? Jaro Vojtek neveril, keď mu spolužiak z vysokej školy rozprával o dedine na východe Slovenska. Politická moc ju v roku 1946 rozdelila na dve časti, hranice potvrdila múrom a strážiacimi ruskými vojakmi. V pozmenenej podobe zostala doteraz. „Také niečo som musel vidieť, a preto som sa vybral na cestu. Cestoval som dva dni. Prídem do dediny, a naozaj, zrazu rampa. A za ňou, už na Ukrajine, dedina pokračovala," hovorí Vojtek.

Vo Veľkých a Malých Slemenciach nakrúcal šesť rokov, výsledkom je film Hranica. Minulý týždeň ho na festivale v Jihlave už videli, Vojtek z neho odchádzal s hlavnou cenou pre najlepší dokumentárny film zo strednej a východnej Európy. „V tom filme sa odráža niekoľko naliehavých problémov," zhodnotila medzinárodná porota. „Vidno v ňom odkaz komunizmu, pretrvávanie svojvoľne stanovených hraníc, krutosť absolútnej moci, ľahostajnosť vzdialených úradov, dôležitosť náboženstva i snahu rodín zostať spolu, napriek všetkým silám, ktoré ich rozdeľujú. To všetko je zaznamenané bohatou, podmanivou filmovou formou."

Je to možné?

Pred cestou do Česka  sa autori Hranice dozvedeli, že ich film vybrali aj do programu prestížneho festivalu v Rotterdame, na ten pôjdu v januári. „Keď sa tam dozvedeli, že svetovú premiéru budeme mať už skôr, odkázali nám, že letenky si budeme platiť sami," vravel - akože výstražne - pred jihlavskou projekciou producent Dávid Čorba.

Vo veselej nálade boli kolegovia z Vojtekovho tímu aj po premietaní, pretože z reakcií publika pochopili, že dopadla dobre. Ale vlastne, až keď nastupovali do auta a odchádzali domov, prekvapene zistili, že Hranica v Jihlave súťaží. „Naozaj? Fíha!," zvolali.

Veľmi podobne reagoval aj jeden fínsky producent, keď stretol Jara Vojteka na ulici a celý dojatý si od neho pýtal film na DVD. „Žiadne nemáš? Nie je možné," krútil hlavou. Neveril, že v spoločnosti, kde sa každú chvíľu rozdávajú vizitky, môže nájsť niekoho takého a spýtal sa, či si ho môže aspoň odfotiť.

Lenže pozor. Možno, že Jaro Vojtek niekedy naozaj pôsobí tak, že sa na festivaloch ocitol len tak náhodou, v skutočnosti patrí medzi našich najlepších režisérov a veľmi silnú generáciu dokumentaristov. Úspech si dodnes vysvetľuje tým, že ho Dušan Hanák naučil byť najprv človekom, až potom filmárom. „A v škole som ešte zažil časy, keď študenti medzi sebou spolupracovali."

Oslava prácou

Naposledy mal Jaro Vojtek v kinách My zdes. Ten film najprv vyhral v Prahe na medzinárodnom festivale Jeden svět, potom ešte tri roky prichádzali správy, kde všade dostal cenu. V hlavnom vysielacom čase ho na Veľkú noc vysielala aj Česká televízia, len STV doteraz nemala záujem. A je to veľká škoda, pretože dokumenty ešte stále nemajú v našich kinách veľkú návštevnosť.

Hranica bude mať slovenskú premiéru 11. novembra, producenti chystajú jednu projekciu aj v Slemenciach, v miestnom kultúrnom dome. V tom čase už bude Jaro Vojtek chodiť po Kokave nad Rimavicou, nakrúca tam film o rómskom aktivistovi Vladovi Sendreiovi. Blížia sa voľby do VÚC, on kandiduje tiež. „Som zvedavý, ako sa z človeka stáva politik, a čo to s ním potom urobí, takže cenu z Jihlavy oslávim prácou," vraví Vojtek.

Napokon, na tie letenky do Rotterdamu si bude treba zarobiť. „No veru, neviem, či to prežijem!"