BRATISLAVA. Český režisér Jan Špáta raz šiel pražským metrom a pozoroval mrzutých ľudí. Možno sú preto takí zachmúrení, že sa na veľa vecí na svete nepripravili, myslel si. On sám seba považoval za amatérskeho filozofa, premýšľal, ako by sa dal život prežiť zmysluplne a skôr šťastne ako nešťastne. V knihe Mezi světlem a tmou uvažuje, čo by nám pomohlo a píše, čo by sme preto mali prijať. Napríklad toto: život je smutný, lebo končí smrťou, človek je tvor nepoučiteľný, svet je nespravodlivý a láska je pominuteľná.
Tento rok sa bratislavský festival Jeden svet vracia k novembru 1989, v programe má takto ladené filmy z Poľska, Maďarska, Nemecka, aj Česka. A dnes sa premieta práve Špátov dokument Největší přání.
Keď už bol Špáta starším mužom, triezvo vravel: Keby človek vedel prijať nemenné skutočnosti, chcel by len to, čo chcieť môže, jeho sny by sa viac naplňovali. Dezilúzie by neboli v jeho dome takými častými hosťami, vo vzťahoch by ubližoval menej, zlu by sa vyhýbal účinnejšie, z dobra by sa radoval uvedomelejšie a nad lásky darom by jasal hlasnejšie.
Vo svojom filme však sa na najväčšie prianie pýtal mladých ľudí, preto boli odpovede trochu iné. Chcem, aby Sparta vyhrala. Chcem zostať s týmto mužom. Chcem sa ísť pozrieť do Paríža, vraveli študenti. Nech sa darí našej socialistickej vlasti, vravel mladý vojak, s bojazlivým pohľadom, či odpovedal správne. A kto mal väčšie ideály i odvahu, pred kamerou povedal: Chcem vyjadriť svoj názor. Chcem, aby to vo vašom filme odznelo presne takto. Želám si slobodu.
V knihe rozhovorov Okamžiky radosti Špáta spomína na to, ako tento film vznikal v uličkách a na námestiach Prahy - a ako mal pri tom strach. „Pomohlo mi, že ma chráni kamera." Pretože Najväčšie prianie nakrúcal najprv v roku 1964, potom sa k nemu vrátil v roku 1989. No a posledné otázky kládol 17. novembra.
