V Bratislave bol zvláštny deň. Na Hviezdoslavovom námestí rozvinuli ostnatý drôt a postavili hranicu. A pred ňou stáli ruskí vojaci, ktorí si pýtali doklady totožnosti. Samozrejme, bola to hra. Ale to, čo sa dnes zdá úplne nemožné, bolo kedysi každodennosťou. Takáto hranica bola od roku 1946 na východe Slovenska, rozdelila dedinu Slemence na dve časti. Jedna už patrila Ukrajine a kto nemal víza, nemohol do nej prejsť, hoci tam mal kamarátov, súrodencov, rodičov. Režisér JARO VOJTEK sa tam chodil pozerať sedem rokov a nakrútil film Hranica, ktorý je oddnes v našich kinách. Je v ňom hlboké, výnimočné porozumenie, aj keď Vojtek nepoznal reč, ktorou tam rozpráva maďarská menšina. Dnes je to už príbeh starý šesťdesiat rokov, a predsa sa s ním ešte málokto vyrovnal. Treba sa teda pripraviť na to, že po Hranici sa z kina vychádza v emocionálnom vyčerpaní. Napokon, je to obraz celých ľudských životov.
Spomeniete si ešte, aké príbehy vás v detstve formovali?
„Zažil som ešte tie krásne projekcie, na ktoré sme chodili do kina zo školy. Väčšinou hrali ruské filmy a mne sa mimoriadne páčil Biely Bim, čierne ucho. Pozeral som sa na ten vrúcny vzťah medzi spisovateľom a jeho psíkom a videl som, že je možné žiť pre niekoho druhého, odovzdať sa mu, niečo pre neho spraviť a nechcieť nič naspäť."
Už vtedy ste rozumeli takej myšlienke? Alebo ste si jej plný význam uvedomili až trochu neskôr?
„Asi som ten film vnímal najprv emocionálne. Pamätám si, ako som tŕpol, keď mal psík zakvačenú labku v koľajniciach. Lenže práve také emócie ma zrejme zušľachťovali. Zvláštne, keď idem do kina dnes, so svojím päťročným synom Vincom, mám opačný pocit. Jeho emócie ničia, už sa nám štyrikrát stalo, že sme predstavenie nedopozerali. Nebol to pritom žiadny násilný film, ani karate, ani kungfu. Bol to film o dieťati, ktoré stratilo rodičov - a normálne ho emocionálne vydieral. Vinco sa zrazu postavil a zvolal: Tato, veď to je strašné! A ja som rád, že to odmietol. Neboli to čisté emócie."
Ako vlastne vznikajú také falošné emócie?
„Predstavujem si to tak, že niekto narába fľaštičkami s rôznymi ingredienciami. V jednej fľaštičke je strach, v druhej láska, v tretej nádej a on zisťuje, aký pomer bude mať najväčší účinok a aký pomer priláka do kina deti i rodičov súčasne. A keď to nevyjde, váži nanovo. Neviem, ale zdá sa mi, že v rozprávke Biely Bim, čierne ucho taký kalkul nebol."
Kedysi si ľudia kupovali kamery, aby zaznamenali veselé rodinné udalosti. Aké plány ste s ňou mali vy?
„Najprv som mal fotoaparát a prvé, čo som ním chcel zaznamenať, bolo tajomstvo. Šiel som po niečom, čo som potreboval vyriešiť, pomenovať - odfotil som to a premýšľal nad tým. Potom som odfotil staršieho človeka a zrazu si uvedomil, že potrebujem čosi viac. Za ním už bol celý jeden život, to už som musel zobrať kameru a poprosiť ho, aby mi o tom živote aj čosi povedal. Vedel som, že sú veci, ktoré budem zbytočne hľadať v knižkách alebo v televízii. S kamerou som mohol objavovať a v istej nevedomosti sa pýtať: Tak, ako to teda vlastne je? Bol som naivným chlapčekom, bol som rojkom a myslím si, že som sa pritom cítil rovnako, ako keď som sa pozeral na Bieleho Bima, čierne ucho."
Rodičia zalamovali rukami, že majú takého rojka doma?
„Špeciálne reagovala moja stará mama. Raz za mnou zašla do kúpeľne a keď uvidela, že mi tam zrazu z fotoaparátu vyšla fotka, zvolala: Ty vyvolávaš čertove obrázky! Bola veľmi nábožná a zároveň sa bála, že chcem byť komediantom. Veď to stojí veľa peňazí, vravela, kúp si radšej ponožky alebo tielko! A rodičia, tí si zase mysleli, že som v puberte, že ma to prejde, že sa potom zamestnám a budem mať normálny plat. Trochu tomu verili, aj keď som bol na vysokej škole. Že to iné nebude, si uvedomili, až keď som prišiel s prvými filmami. No a dnes sa už z mojej roboty veľmi tešia. Oni sa iba báli, že sa do čohosi zamotám."
Vyrastali ste v socializme, keď sa filmové médium využívalo najmä na propagandu. Čo si vaša rodina myslela o jeho dôveryhodnosti?
„No, asi sme patrili medzi generáciu, ktorá televízii i novinám dosť verila. Nevedela si predstaviť, že by klamali, všetko brala ako závažnú informáciu. Mnohým nám to vlastne zostalo doteraz. Niekde padne stromček, pozrieme si o tom mediálne správy a hneď veríme, že zhorel celý les. Kedysi nás životom viedli učitelia a farári, dnes médiá. Lenže tie manipulujú - aj s emóciami, takže nevieme, čoho sa chytiť, čo je správne a čo nie. Z nich sa to nedozvieme, akurát nás agresívne o čomsi presviedčajú: Toto si všimni! Ak si to nevšimneme, sme za čudákov."
V médiách, či mimo nich zároveň sami seba presviedčame napríklad o tom, že sme pohostinní, mierumilovní a zároveň životaschopní ľudia. Aký názor ste si na svojich cestách s kamerou vytvorili
vy?
„Nadobudol som pocit, že sme dobrí ľudia, akurát, že nás dlhodobo klamali. Sme možno až takí dobrí, že sa nám ťažko voči niečomu vzpiera, najmä preto, že niet toho, o čo by sme sa opreli."
Taká otázka prichádza na um preto, že vy ste nakrútili film o dedine Slemence, ktorú komunisti rozdelili medzi Slovensko a Ukrajinu a tú hranicu prísne strážili. Lenže od roku 1989 muselo prejsť ďalších 15 rokov, aby sa prechod cez ňu uľahčil.
„Ale jej obyvatelia stále písali nejaké petície, obracali sa aj na Európsku úniu, aj na Ameriku. Pravda je, že veci sa pohli, až keď sme do veľkých štruktúr patrili aj my. Zrazu boli páky aj diplomatické možnosti."
Byť odkázaný na veľké štruktúry, nie je to prejav bezmocnosti?
„Ja si vlastne neviem predstaviť, čo sa v Slemenciach stalo. Ľudí tam strašili Rusi a ich to v jednom okamihu zlomilo. Vzdali sa, boli apatickí. Ich osobný prejav bol absolútne potlačený, to bolo zásadné. Neviem, čo by som na ich mieste zmohol ja, aspoň som nakrútil film o tom, aké vedia byť mocnosti ľahostajné k jednotlivým osudom, k individualitám. Aj dnes - zbúrajú domy pre diaľnicu, vraj je to vyšší záujem. Ale aký vyšší záujem?"
Aj vo vašom filme sa pri jednom stole rozoberajú dôvody, prečo hranica v Slemenciach tak dlho pretrvala. Niektorí tvrdili, že o jej zrušenie nemali záujem ani Slováci, ani Ukrajinci, pretože tam žije maďarská menšina. Aké percento pravdepodobnosti tomu pripisujete?
„Chápem ich frustráciu. Už raz zažili, že sa k nim mocnosti správali bezohľadne, takže majú na stihomam dôvod. Politici im už maďarsko-slovenské problémy vtĺkli do hlavy."
Hranica ide do kina, väčšinou sa v nej rozpráva po maďarsky. Povedzte, nikdy vám nenapadlo, že niektorí ľudia budú frflať?
„Neviem, či je to dobrá vlastnosť - keď robím film, nemyslím na to, aký bude mať vplyv na diváka. Myslím na to, čo chcem povedať, vyjadriť a až počas premiéry som zvedavý na reakcie. Hovorím úprimne, že som nad problémom s maďarčinou nerozmýšľal. Ak to niekto bude riešiť, chytím sa za hlavu."
Čo ste najviac riešili vy? Aký magnet vás tam sedem rokov ťahal?
„Asi ním bola absurdita, ironia života. To, ako si sami komplikujeme život a pritom stále čakáme, že nám prídu pomôcť nejakí Američania. My sami si to tu zušľachťujeme, tak prečo k sebe nie sme normálni? V Slemenciach
žije jedna pani. Keď hranicu konečne otvorili, ona už bola slepá. Mohla si ju len ohmatať. Je to pre mňa synonymom toho, že už je neskoro. Môžeme sa teraz ospravedlňovať a budovať priechody, niektoré okamihy už nikto nevráti späť. Bol by som rád, keby môj film prispel k sebareflexii, k tomu, že budeme slušnejší, priateľskejší, že sa nepodrazíme. Nechcem moralizovať, veď nie som boh ani poloboh, ale aspoň by som chcel ľudí vyzvať, aby robili dobre."
Ako viete vy, že robíte dobre?
„To neviem, ale verím, že nerobím zle. Mal som učiteľa Dušana Hanáka a ten nás raz zobral do cukrárne. V režisérskom krúžku sme boli piati, potrebovali sme teda veľký stôl. Pri tom najväčšom sedela jedna babička,
poprosili sme ju teda, aby si presadla. Dušan Hanák sa nás potom spýtal: A kto z vás sa tej babičke poďakoval za to, že sa môžeme porozprávať? Choďte za ňou ešte raz a povedzte jej to!"
Je dosť takých Dušanov Hanákov?
„Môže ich byť veľa. Ľudská energia je takmer bez hraníc, ide len o to, ako ju usmerníme a využijeme. Je neuveriteľné, čo všetko sme už, aj vďaka technike, dosiahli. Môžem zavolať do Austrálie a v sekunde povedať: Stlačte gombík a odpáľte bombu! Ale presne rovnako môžem zdvihnúť telefón a povedať susedovi: Neblbnime."
