Príbeh dedinky Slemence je aj metaforou našej spoločnosti, ktorá po štyridsiatich rokoch izolácie ťažko hľadá základ, na ktorý by nadviazala.
Nový slovenský film, ktorý bol na festivale v Jihlave uznaný za najlepší dokument v strednej a východnej Európe, presne pomenúva niekoľko tém. Jednou z nich je povaha impérií - čím sú väčšie, tým viac im záleží na každom ďalšom centimetri získaného územia. Ďalšou je prepojenosť lokálneho vedenia so svetovými elitami, a taktiež pripomína, že veľmociam záleží na máločom menej ako na občanoch vlastného štátu. Okrem toho prináša poznanie, že pretrhnutá kontinuita má fatálne následky.
Hranica
SR 2009, 72 min
Námet, scenár a réžia: Jaroslav Vojtek
Vystupujú: Elena Hornyaková so synom, Peter Lizák, obyvatelia dedín Veľké Slamence a Malé Slamence
Premiéra: 12. 11. 2009
Informácie vymieňané spevomKeď si v roku 1946 víťazi druhej svetovej vojny odkrojili zo Slovenska Podkarpatskú Rus, „spravodlivo“ sa s nami podelili aspoň o jednu dedinku Slemence, z ktorej polovicu nechali na našom území. To sa udialo so súhlasom starostu obce, ktorý neskôr profitoval z pašeráckej činnosti medzi slovenským a ukrajinským územím.
Tí, ktorí prišli výrazne skrátka, boli obyčajní obyvatelia oboch dedín, ktorým sa zo dňa na deň ocitla jedna polovica rodiny na územní iného štátu. Tak sa na dlhé obdobie pretrhli väzby medzi najbližšími príbuznými, v niektorých prípadoch dokonca medzi rodičmi a deťmi.
Aby navštívil svojich blízkych, musel si človek komplikovanie vybavovať vízum, a tak to radšej vzdal a podstatné novinky o svojom živote si s príbuznými vymieňal spevom pri prácach na poli, ktorý preletel hranicu bez toho, aby mu ruskí pohraničníci rozumeli.
V oboch častiach dediny sa totiž hovorí po maďarsky, čím sa film nechtiac dotýka ďalšej mentálnej hranice v myslení nášho národa – vzťahov k maďarskej menšine.
Politické súvislosti sú v pozadíDôraz však tvorcovia postavili na hlboko ľudských momentoch, ktoré rozdelenie dedín prinieslo. Politické súvislosti sú v pozadí, aby vyniklo zobrazenie prežívania obyčajných ľudí stojacich absolútne mimo politických záujmov. Kamera sleduje, ako sa každý iným spôsobom vyrovnával s nezvratnou situáciou, aké stopy spôsobilo pretrhnutie vzťahov na emocionálnom svete človeka.
Zároveň však film týchto ľudí neidealizuje, ukazuje aj to, ako sa v nových podmienkach adaptovali a zamerali na prežitie, napríklad prostredníctvom pašovania tovaru a prevádzania ľudí medzi slovenskou a ukrajinskou stranou. Pragmatizmus ľudí vynikne, keď sa po rokoch hranica otvorí, ale priechod využívajú najmä obyvatelia z okolitých oblastí pre výhodný nákupo na Ukrajine.
Príbuzenské putá boli vo väčšine prípadov zdevastované a nová generácia už potrebu kontaktovať sa s predkami, od ktorých bola odlúčená, necíti. Film zobrazuje, aký relatívne krátky čas stačí na to, aby sa prerušila kontinuita a nielen ľudské, ale aj kultúrne väzby. Dokument je tak metaforou našej spoločnosti, ktorá po štyridsiatich rokoch izolácie od svojich tradícií ešte stále ťažko hľadá základ, na ktorý by nadviazala.
Zostane dedina navždy rozdelená?Stará hranica v obci bola síce odstránená, ale na jej mieste vznikla nová – schengenská. Priestor slobodnej a zjednotenej Európy sa veľkoryso rozšíril, ale druhú polovicu Slameniec už do svojho územia zahrnúť nedokázal. Dedina tak zrejme zostane rozdelená navždy.
Na filme je cenný poctivý prístup tvorcov k realite. Nemanipulujú ňou, nesnažia sa ju prekrútiť, ani ju stvárniť na svoj obraz. Základom tvorivej metódy Jara Vojteka je empatické počúvanie výpovedí skutočných ľudí, objavovanie ich túžob, snov alebo strachov a problémov. Preto sa mu darí priniesť na plátno ich osobitý hlas.
Ale aj film ako celok je takým osobitým hlasom, ktorý sa snaží rozšíriť hranice, ktoré svetu, v ktorom žijeme, vytyčuje moc médií.
Uvedenie filmu do kín v týchto dňoch rezonuje s pádom Berlínskeho múru aj s novembrovými udalosťami v roku 1989. Nie je príliš optimistický v tom, že namiesto toho, aby nám potvrdil, že hranice zanikajú, ukazuje nám skôr to, že sa prevteľujú do iných podôb.
Autor: Barbora Hrínová
