Kresánek: Vzťah k pamiatkam majú tisíce ľudí. Zväčša sú to zanietení laici

Niekto chodí na cesty okolo sveta. Bývalý bratislavský primátor Peter Kresánek sa vybral na cestu okolo Slovenska. Výsledkom jeho spolupráce s vyše stovkou odborníkov je kniha výnimočného rozsahu - Ilustrovaná encyklopédia pamiatok Slovenska, ktorá minulý týždeň získala najvyššie ocenenie na knižnom veľtrhu Libri v Olomouci.

Nenapíšete o svojich potulkách po Slovensku aj cestopisný román ako autor zo 17. storočia Simplicissimus, po ktorom ste pomenovali svoje vydavateľstvo?

Často mi pri kontaktoch s ľuďmi v regiónoch napadlo: keby tu bol pri tom Fero Fenič! A to aj teraz, keď encyklopédiu rozvážame za ľuďmi po dedinách, ktorí si ju objednávajú. Je medzi nimi veľa vzácnych ľudí, ktorí celý život pracovali manuálne. Ani netušíme, že majú takéto záujmy.

Ako vznikla myšlienka prezentovať takouto súhrnnou formou slovenské pamiatky?

Pôvodne sme chceli napísať bedeker Slovenska. Taký, akými sa predstavujú napríklad regióny vo Francúzsku. Podobne ako v nich, chceli sme každej pamiatke venovať jeden záber. Veľmi skoro sme však zistili, že prístupnosť našich pamiatok je taká katastrofálna, že ak sme už po zložitých peripetiách dostali súhlas na vstup, bolo nám ľúto urobiť v nej len jedinú fotku. Vznikla teda encyklopédia. O pár dní má vyjsť aj anglická verzia.

Aké kritérium výberu ste zvolili?

Nie je to súpis pamiatok, ale je tam podľa mňa všetko, čo zaujme kultivovaného nadšenca, občana Slovenska alebo návštevu zo sveta. Väčšiu pozornosť sme venovali tým pamiatkam, ktoré nemajú servis profesionálnych sprievodcov.

Kým sa podarí takú knihu vydať, niektoré údaje sú už neaktuálne. Neplánujete dať jej obsah na internet?

Zatiaľ nie. Inovovať sa dá aj kniha. Iné je listovať v knihe ako používať vyhľadávač. V knihe je 27 trojrozmerných nákresov centier miest, 111 rezoaxonometrií najvýznamnejších kláštorov, zámkov, hradných ruín a múzeí ľudovej architektúry.

Kniha nie je delená podľa aktuálneho administratívneho členenia Slovenska. Nebude to čitateľov miasť?

Naopak. Každý z 26 kultúrnych regiónov je autentický svojou osobitou kultúrnou históriou, má tradičné prírodné hranice. Dosť veľa som konzultoval s miestnymi ľuďmi, kam cítia, že patria. Dôvod nezáujmu ľudí o župné voľby vidím najmä v neprirodzenom vymedzení regiónov. Napríklad obyvatelia Spišského Podhradia sú v inom regióne ako slávny hrad nad nimi, v inom regióne je Levoča a v inom Spišská Nová Ves. Takáto je situácia takmer všade.

Na fotkách vyzerajú slovenské pamiatky relatívne dobre. Je to v reáli takto?

Milosrdná fotka sa ešte dá urobiť aj pri pamiatkach v biednom stave. Najhoršia je situácia kúrií a kaštieľov, tých je u nás tri- až štyritisíc, predstaviť sme ich mohli len asi dvesto. Ak by som mohol, priamo až totalitne by som vložil peniaze napríklad do opráv kúrií na juhu Slovenska. Kraj okolo Rimavskej Soboty - Malohont - bol kultivovaným krajom, kam chodili ľudia i z Viedne, ale dnes nemá kapacitu, aby si svoje pamiatky opravil. Oproti obdobiu socializmu sa však u nás aj tak reštauruje neuveriteľne veľa. Našťastie väčšina pamiatok je cirkevných a miesta kultu si ľudia predsa len chránia.

Darilo sa vám otvárať cirkevné dvere?

Ústretovejší sú v cirkvách protestantských, sú v menšine, možno preto sa snažia byť kultivovanejší. Niekedy by som bol najradšej pri komunikácii s cirkevnými správcami odkazoval na ústavu, v ktorej je napísané, že každý občan má právo študovať a vnímať kultúrne dedičstvo. Kultúrne dedičstvo je majetkom ľudstva, zúžene miestnej cirkevnej obce, kňaz je len jeho dočasným správcom. Na väčšine známych drevených cerkví na východe je pri bráne mobilné číslo kostolníčky, ktorá vám príde otvoriť. To je už obrovský pokrok.

Ako by ste sumarizovali skúsenosti z „terénu"? Vedia miestni, čo majú doma?

Nestretli sme sa takmer so žiadnym duchovným, ktorý by poznal podrobnejšie ikonografiu pamiatky, ktorú spravuje. Úlohy kňazov sú, pravdaže, dnes iné, výtvarné umenie už nemá tú funkciu ako v minulosti. Ak farár nemá prirodzenú kultúrnosť, je priam nešťastný z toho, že nejakú pamiatku vo svojom kostole má. Tisíce ľudí však dnes už začínajú mať vzťah k pamiatkam, ale sú to skôr zanietení laici.

Prečo si tak málo vážime svoje dedičstvo?

Národné uvedomenie rástlo cez literatúru, obrazové a architektonické umenie sa chápalo ako čosi cudzie. Znásobilo sa to za socializmu tézou, že pamiatky postavili v zlej minulosti za krv a pot pracujúcich. Vinu na tom máme aj my historici umenia, vyjadrujeme sa priveľmi vedecky.

Aká je hustota pamiatok na Slovensku v porovnaní s priemerom Európy?

My, väčšinové spoločenstvo Slovákov sme zdedili pamiatky, ktoré vytváralo veľa národov, napríklad nemeckí „hostia" v banských či spišských mestách. Podedili sme aj kultúru maďarskú, židovskú i tú z východokarpatskej oblasti - toto nemá v Európe obdobu. Aj prírodne sme unikátnou krajinou, akoby celý kontinent v malom. Severná Orava by mohla pripomínať aj Škandináviu, juh pri Šahách zas pôsobí ako skutočný juh Európy. To, čo sme zdedili, by nás malo tešiť a zaväzovať k ochrane.

Na čo si môžu v súvislosti s vaším „primátorovaním" Bratislavčania spomenúť?

Poviem sebaironicky - vianočné trhy. Zvláštnym vyznamenaním pre mňa je, že mi ľudia dodnes vyčítajú niečo, čo sa tam dnes deje. A pritom nie som už jedenásť rokov vo funkcii.

Prečo nebol za éry kunsthistorika na poste primátora prijatý územný plán Bratislavy, ktorý mohol veľmi pomôcť ochrane viacerých pamiatok?

Myslel som si, že to bude robota na tri roky, ale nebola. Naivne som to pochopil až dodatočne. Asi to mnohým ľuďom vyhovovalo, že nebol prijatý, lebo každá parcela sa dala „zužitkovať" podľa individuálnej predstavy.

Už by ste sa nechceli nikdy vrátiť do politiky?

Skôr nie. Išiel som do nej v idealistickej dobe. Dnes je to pre profesionálov. Nemám pocit strateného času, hoci z toho, čo som si predstavoval, sa mi podarilo presadiť asi 15 percent.

Čo považujete za svoju najväčšiu chybu v politike?

Ľudia okolo mňa považujú za zásadnú chybu, že som bol zhovorčivý a za všetko bral osobnú zodpovednosť. To sa vraj v politike nemá.

Pred revolúciou ste boli súčasťou občianskych aktivít Bratislava nahlas, aké to vtedy bolo?

Ochranárstvo v tom čase spojilo nadšencov, ale aj odborníkov. Kládli sme veľký dôraz na hodnovernosť údajov, aby sme sa nestali terčom represie a znevažovania, že zavádzame. Dnes ochranárske združenia zostávajú veľmi často bez faktov, len v pocitovej rovine, majú v sebe čosi totalitné.

Akékoľvek občianske aktivity sú dnes úspešné len veľmi zriedkavo, či nie?

Vo väčšinovej demokracii je možno nádej na úspech protiakcie občanov paradoxne ešte menšia, ako bola za socializmu. Celosvetovo by to chcelo skôr osvietenú totalitu. Nie je však najmenší dôvod vzdávať sa aktivít, ale okrem jednorazových akcií je potrebná výchova aj k mechanizmom, ako sa isté ciele dajú dosiahnuť. Na verejnej mienke musíme pracovať zdola, cez duše a mozgy, inak to nepôjde.

Ako ste prežívali oslavy výročia 17. novembra?

Veľmi ľutujem, že som si na oslavách, ktoré sa konali v Primaciálnom paláci, nevypýtal slovo a nepoďakoval tým zabudnutým ľuďom, ktorí si revolúciu odmakali. Nikto si totiž nespomenul na „robotníkov", ktorí chodili do sídla VPN pomáhať zadarmo. Títo ľudia si vypočuli tisíce príbehov osôb, ktoré tam prišli so svojimi traumami. Horný sekretariát VPN, kde sa robila veľká politika, nemal v tom čase z pochopiteľných dôvodov porozumenie pre to, čo sa vtedy dialo na tzv. dolnom sekretariáte. Tam prevažovali ženy... tie, ktoré počúvali, organizovali, upratovali, znášali všetok ten stres a ešte dokázali byť milé. Vždy to tak býva, že ženy si odmakajú „kuchynskú robotu".

Zradili sme ideály revolúcie?

Kedysi sme mali predstavu, že jednu moc nahradíme vzdelanejšou a hneď bude lepšie. Takto to nefunguje. Nikde nie sú intelektuáli pri moci, vo všeobecnej demokracii je nepredstaviteľné, aby ich niekto zvolil.

Pomôže vlastenectvu zákon, vlajky, spievanie hymny?

Hrdosť prinesie skutočné poznanie Slovenska. Nanútené prejavy len odpor.