Presťahovať sa dnes z domu o dvesto kilometrov sa nezdá ako náročný presun. Dokonca, ani keď je nový domov za hranicami. Ak však chcete ostať v spojení so svojou kultúrou a hlavne s ľuďmi, ktorí ju tvoria, musíte pre to niečo urobiť. Prekladateľka RENÁTA DEÁKOVÁ s tým začala akosi prirodzene štúdiom maďarskej a slovenskej literatúry. Cez ňu nazerá do oboch kultúr tak hlboko, ako jej to dovoľuje jazyk. A upozorňuje, ako je na škodu, že v slovenských školách sa o histórii nášho južného suseda stále nedá dozvedieť.
Pred rokmi ste sa odsťahovali zo Slovenska. Nechýbajú vám kontakty?Narodila sa v Bratislave. Po ukončení gymnázia v Šamoríne (1982 - 1986) pôsobila v prešovskom Divadle Jonáša Záborského.V roku 1995 absolvovala slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s hungaristikou na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiu pôsobila na Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave a obhájila titul PhD. z odboru literárna veda. V rokoch 2001 až 2002 pôsobila ako PR manager vo vydavateľstve Kalligram, potom ako prekladateľka na voľnej nohe. V roku 2006 založila občianske združenie Mona Sentimental, ktoré sa zameriava na propagáciu slovenskej literatúry a umenia v zahraničí. Získala rôzne štipendiá v zahraničí a je držiteľkou niekoľkých prestížnych prekladateľských cien. V roku 1999 vyšiel jej prvý veľký a úspešný preklad románu Pála Závadu Jadvigin vankúšik, postupne preložila diela Alfonza Talamona, Pétera Esterházyho či Pétera Zilahyho a viacero divadelných hier, ktoré sa hrali v slovenských divadlách. Zostavila antológiu súčasnej maďarskej poviedky Podsvätie - Hung(a)ry kitchen, spolupracuje s viacerými kultúrnymi periodikami doma i v zahraničí. Spolupracovala aj na projektoch s názvom Babelmatrix.org a Visegrad Magic Cube, ktoré predstavujú na webe diela európskych autorov v prekladoch rôznych jazykov. Momentálne pracuje na preklade románu Pála Závadu s pracovným názvom Potomstvo fotografa. Má dve deti, žije s rodinou v Budapešti, momentálne pôsobí v Berlíne.
Prekladám maďarskú literatúru do slovenčiny, spojenie so slovenskou literatúrou som nikdy neprerušila. Slovenská kultúra bola pre mňa vždy dôležitá, a to mi ostalo.
Je jedno, či sa prekladu venujete na Slovensku, alebo za jeho hranicami?
Moje pracovné podmienky majú stále korene v bratislavskom vydavateľstve Kalligram. Samozrejme, v komunikácii mi veľmi pomáha internet, ale najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi, s ktorými si rozumiem. Hľadám si na to zmysluplné príležitosti. Vždy sa teším, keď sa tam, kde práve som, môžem stretnúť s dobrými umelcami zo Slovenska.
Čo pre vás znamenal odchod do Budapešti?
Nebola to zmena prostredia, ktorá by sa spájala so zmenou identity. Založila som si v Budapešti rodinu. Udržiavam si tu slovenčinu pre svoju prácu a aj preto, aby si ju udržali moje deti. Snažím sa do nich nalievať i slovenskú detskú literatúru, rozprávky, filmy, teda kultúru na tej úrovni, ktorej rozumejú. Možno to ocenia neskôr a ako to využijú, je už ich vec. Zdá sa mi ako veľká hodnota, keď človek môže rovnocenne vidieť do dvoch kultúr.
Necítite sa za hranicami ako národnostná menšina?
Znie to možno ignorantsky, ale nie. Nikdy som sa necítila ako maďarská menšina na Slovensku a necítim sa ani ako slovenská menšina v Maďarsku ani teraz v Berlíne. Kým som žila na Slovensku, hľadala som kvalitu v maďarskej kultúre, v Maďarsku zase v tej slovenskej. A v Berlíne, kde momentálne pôsobím, cítim v tomto smere veľkú slobodu. Vždy som hľadala skôr kontakty, ktoré by ma identifikovali s inými kvalitami bytia alebo identity, než s národnosťou.
Je v Maďarsku dosť možností dostať sa ku kvalitnej slovenskej kultúre?
Zažiť v Budapešti novší slovenský film, stretnúť sa so súčasnou slovenskou literatúrou či vidieť naživo nejaké divadlo je stále problém.
V čase, keď Renáta Deáková začala pôsobiť v Maďarsku, bolo jasné, že slovenská
literatúra tam preniká málo. Pokúsila sa to zmeniť spoluprácou s maďarským
literárnym časopisom Lettre, kde sa jej podarilo presadiť blok súčasnej
slovenskej literatúry. V myšlienke ju od začiatku podporovala šéfredaktorka
Éva Káradi. Na snímke prekladateľka počas besedy so slovenskými hosťami
(zľava vydavateľ K. K. Bagala, Balla, Vlado Janček a Pavol Rankov)
Je to väčší problém než v prípade nemeckej, rumunskej alebo inej kultúry?
Orientovala som sa predovšetkým na slovenskú, tá mi chýbala. Tak som sa pokúsila ovplyvniť situáciu a založila som občianske združenie, cez ktoré sa snažím dostať za hranice súčasnú literatúru, film či divadlo zo Slovenska. S nemeckou kultúrou je to iste jednoduchšie, s rumunskou je podobná situácia ako so slovenskou. Je to i otázka peňazí. No nie výlučne, a to by som zdôraznila.
Naša kultúra sa dá presadiť cez slovenské inštitúty v zahraničí. Aké s nimi máte skúsenosti?
Je veľmi dobré, že existujú, štát sa tak oficiálne stará o prezentáciu. Lenže nestačí iba inštitucionálne zabezpečenie, viac závisí od konkrétneho riaditeľa, či komunikácia funguje naozaj dobre, či sa dokáže zapojiť do diania, či je schopný vytvoriť také prostredie, ktoré je pre hosťujúcu krajinu zaujímavé.
Ide viac o kultúrnu alebo politickú funkciu?
Funkcia šéfa kultúrneho inštitútu je často spolitizovaná, keďže ide o štátnu inštitúciu, ktorá vždy podlieha aktuálnej vláde, a tá si do funkcie dosadí svojho človeka. Na druhej strane, šéfovia inštitútov sa spravidla usilujú urobiť, čo sa dá, bojujú s pocitom, že v rámci svojich možností veľa pracujú, a predsa sa to nedarí. Asi nie je ľahké vykročiť v ústrety živým veciam, treba sa vedieť otvoriť a zísť z vychodených ciest. V Budapešti to bol svojho času Karol Wlachovský, ktorý mal ako prekladateľ dobré kontakty a ako šéf slovenského inštitútu vedel na ne aktívne nadviazať.
Dá sa s inštitútmi spolupracovať nezávisle?
Naštartovala som spoluprácu so slovenským inštitútom v Budapešti, ale fungovala len jednorazovo, čo je podľa mňa veľká škoda. Pritom som presvedčená, že medzinárodné kontakty stoja na jednotlivcoch, na ľuďoch, ktorí majú záujem a ochotu komunikovať. Tretí sektor dokáže byť v tomto pohyblivejší, hoci tam je zase večný kolobeh písania žiadostí o granty a zháňania peňazí.
Prečo prestala fungovať vaša spolupráca so slovenským inštitútom v Budapešti?
Príčinou je asi nedôvera medzi štátnymi inštitúciami a tretím sektorom. Tento spôsob spolupráce u nás ešte nie je zabehaný tak, ako som to videla napríklad v Nemecku. V našich končinách je ešte stále podozrivé, keď príde niekto nezávislý a niečo chce.
Odkiaľ beriete nadšenie?
Spisovateľ píše, lebo má v sebe nejaký pretlak a musí ho zo seba dostať von. Ja mám asi pretlak na inej úrovni, neviem to presne pomenovať, jednoducho, keď sa dostanem do situácie, že sa stretnem napríklad s nemeckou prekladateľkou, tak jej okamžite začnem ponúkať, čo by mohla prekladať zo slovenskej literatúry a čo je na Slovensku najnovšie zaujímavé. Niekedy si aj hovorím, čo to vymýšľam za blbosti a či to vôbec niekto potrebuje.
Mnohí hovoria, že Berlín je mesto, kde cítiť slobodu oveľa viac ako u nás či v Maďarsku.
Renáta Deáková sa tam na istý čas presťahovala s rodinou za zaujímavými pracovnými
príležitosťami. Spolu s partnerom sú radi, že deti nemajú problém
prispôsobiť sa novým podmienkam
Pamätáte si na moment, keď ste si po prvý raz uvedomili výhody svojej viacjazyčnosti?
Bolo to koncom osemdesiatych rokov, keď som ako elévka pôsobila v prešovskom divadle. Chystali sme sa naštudovať divadelnú hru Kuracia hlava od Györgya Spiróa. V slovenskom preklade, s ktorým sme pracovali, bol jeden nepochopiteľný monológ. Vtedy sa ukázalo, že viem po maďarsky a môžem porovnať originál s prekladom. Zistila som, že dokážem originál pretlmočiť tak, aby ho pochopili aj ostatní. A hlavne, tá potreba prišla zvonku, divadlo ma upozornilo, že ak to máš, tak to ukáž a začni to robiť. A potom je tu ešte jeden moment - v Prešove som poznala jedného prekladateľa z nemčiny, ktorý sa popoludní často chodil prechádzať po kalvárii. Pôsobil nesmierne spokojne, šťastne, vyrovnane, keď mi hovoril - dnes som už preložil desať strán! Úplne ma očarilo, že ho prekladanie takto dokáže napĺňať. Predstavovala som si, že to musí byť niečo úžasné.
Nakoniec ste vyštudovali hungaristiku. Čo je to za odbor?
Hungaristika vznikla na Filozofickej fakulte v Bratislave, na katedre maďarčiny hneď po revolúcii v roku 1989. Zrodila sa z veľkého nadšenia, v období, keď sa chcelo všetko zlepšovať a čistiť. Vznikala priebežne počas piatich rokov, čo sme ju študovali, aj z našich potrieb. Ak sme napríklad nemali poňatia o dejinách umenia alebo o histórii Maďarska, tak sme si vyžiadali pedagóga, aby nám prednášal z histórie a z dejín umenia. Mimochodom, je smutné, že sme ako absolventi slovenských škôl nemali ani poňatia o literatúre či histórii nášho južného suseda, o nejakom nazeraní na spoločné dejiny sme dovtedy v živote nepočuli. Žiaľ, táto situácia sa ani dodnes na našich školách nezmenila.
Ako ste vnímali atmosféru v škole?
Pedagógovia nás veľmi podporovali, na katedre slovenčiny dokonca hovorili, že tomu rozumieme viac ako ostatní, lebo máme na jazyk aj pohľad zvonka. Na druhej strane, náš krúžok bol všade tak trochu cudzí - vytŕčali sme aj na katedre maďarčiny, aj na katedre slovenčiny. Akoby sme neboli ani jedno, ani druhé, hoci sme obidva predmety študovali.
Ako ste prežívali obdobie deväťdesiatych rokov, keď sa medzi ľuďmi začali prebúdzať národnostné nepokoje?
Registrovala som ich, a boli pre mňa veľmi bolestné. Nevedela som, čo si s nimi počať. Bolo to, akoby sa mi rozvádzali rodičia. Celospoločenské nadšenie na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov prevalcovalo rozpory, ktoré neskôr vystúpili do popredia. V tom čase začal vychádzať aj časopis Kalligram, intelektuálne kultúrne periodikum, ktoré bolo naozaj dobré, žiadny regionálny plátok, čo ma veľmi potešilo, dávalo nádej na rozumné prístupy k problému. Potom som spoznala aj vydavateľstvo Kalligram, ktoré začalo u nás vydávať prekladovú literatúru v slovenčine a v maďarčine. Cítila som, že toto je to, čo ma zaujíma - ľudia bez predsudkov, bez politických antagonizmov, ktorí pôsobia hlavne na poli umenia.
Neobťažuje vás večný maďarsko-slovenský spor ani pri prekladateľskej práci?
Pracujem na úrovni kultúry, v užšom zmysle slova na úrovni jazyka, textu, literatúry. Jazyk je pre mňa prostriedkom, ale nie cieľom. Čo ma zaujíma a čo sa nedá obísť, to je spoločná história.
Tá sa v prekladoch odráža. Robili ste o tom aj vedecký výskum. Ako to vidíte?
V prekladateľskej praxi som zistila, že slovenčina je v literárnych textoch, a hlavne prekladoch, chápaná často veľmi obmedzene. Etnicky homogenizovane. Čo znamená, že preklad akoby stále mal plniť funkciu dokazovania idey, že slovenčina je rovnako bohatá ako ostatné, takzvané veľké jazyky. Jazyk je však živý element, nosí na sebe znaky kultúrnej histórie národa i nových impulzov obdobia. A v rámci prekladov z maďarskej literatúry, ktorá odráža i naše spoločné slovensko-maďarské dejiny, sa nemožno držať nejakých prežitých idealistických predstáv o etnickej „čistote" jazyka. Často sa zabúda na to, že slovenská kultúrna identita má viacetnické korene. Živá slovenčina je plná čechizmov, maďarských, nemeckých a už i anglických výrazov.
„V divadle som sa naučila počúvať text. Ukázalo sa, aké je to dôležité pri práci na
prekladoch – dôležité je, ako text znie, či je písaný jazykom, ktorým sa dá
dobre hovoriť,“ hovorí Renáta Deáková. Na snímke s bratom Jurajom Deákom,
umeleckým šéfom pražského Divadla na Fidlovačke
Preložili ste zo súčasnej maďarskej literatúry do slovenčiny veľké mená dnes európskeho významu. Čo vám dala práca na ich dielach?
Zásadným prekladom bol román Jadvigin vankúšik od Pála Závadu. Bol to prvý veľký text, s ktorým som sa musela vyrovnať, dovtedy to bolo len zopár poviedok. Na tomto románe som sa naučila, že najlepšia na preklade je hra s možnosťami jazyka. Že jazyk je i o histórii kultúrneho spoločenstva, ktoré ho používa. Ešte zábavnejšiu výzvu mi neskôr ponúkol preklad románu Harmonia Caelestic od Pétera Esterházyho. Ako prekladateľ vždy stojíte pred otázkou, čo v danom jazyku zafunguje. Maďarskí autori často hovorievajú, že jazykom sa skúšajú vyjadriť o bytí. Alebo skúšajú práve možnosti jazyka. Ja zase skúšam možnosti jeho prekladu.
Jadvigin vankúšik bol v Maďarsku aj u nás veľmi úspešný text. Román pochádza z dvojjazyčného prostredia maďarských Slovákov, presídlencov z okolia Békešskej Čaby. Nemali ste strach, či je ich jazyk vôbec preložiteľný?
Mala som z toho obrovský strach. Myslím, že László Szigeti, šéf Kalligramu, bol veľmi odvážny, že mi preklad zveril. Pri viacerých maďarských autoroch má človek pocit, že nie je možné robiť s ich textami v slovenčine. A ako v istej štúdii píšu Peter Zajac a Ján Štrasser - teoretici prekladu preklad neustále spochybňujú a prekladatelia prekladajú. Iste, vždy je tu otázka, čo z textu pri preklade zostane, čo sa z neho stratí alebo nestratí, či ožije v novom jazykovom a kultúrnom prostredí. Je to lotéria, nemôžete dopredu predpovedať, či a ako sa mu bude dariť.
Presadzujete texty súčasných autorov. Podľa čoho zvažujete, či sú vhodné na preklad?
Zastávam názor, že prekladať treba čo najviac. Vytvárať čo najviac situácií, v ktorých kultúry môžu komunikovať. Niekedy sa nedá vopred odhadnúť, čo sa uchytí, je to dokonca do veľkej miery nezávislé od úspešnosti autora v jeho domácom prostredí.
V čom sú porovnateľné maďarské a slovenské súčasné literárne diela?
Viacerí autori z oboch literatúr sa v poslednom období začali zaoberať dejinami dvadsiateho storočia. Majú potrebu vyjadriť sa k spoločným dejinám zo svojho pohľadu. Porovnávať pohľady je dôležité a zaujímavé nielen z literárneho hľadiska.
Spolupracovali ste na projekte, ktorý predstavuje na webovom portáli diela európskych autorov v prekladoch rôznych jazykov. Dostali ste tam aj diela slovenských autorov. Aký význam tomu pripisujete?
Takýchto projektov treba mať čo najviac, aby sa aspoň niečo ujalo, aby bolo jasné, že literatúra žije, že je tu, že slovenskí autori myslia a tvoria. V rámci toho sme vydali aj cédečko s názvom Slovak Visit CarD, na ktorom je 38 autorov zo slovenskej literatúry, úryvky z ich diel a biografie v origináli, v nemčine, v angličtine a niektorých stredoeurópskych jazykoch. Aj takto možno prezentovať literatúru doma i v zahraničí.
Má vaša iniciatíva ohlas?
Asi pred poldruha rokom sme odovzdali tristo kusov týchto cédečiek na slovenské ministerstvo kultúry ako reprezentatívny materiál, ktorý sa dá využiť na rôznych festivaloch, veľvyslanectvách, knižných veľtrhoch a podobne. Neviem, aký osud ich postihol, nikto o nich nič nehovorí. Možno ležia na ministerstve v skrini. V Slovenskom inštitúte v Berlíne o ňom po prvý raz počuli odo mňa, hoci bol vytvorený práve pre takéto inštitúcie. Takže neviem. Občas si kladiem otázku, či to má zmysel.
Aké je postavenie prekladateľa u nás?
Problém je najmä s prekladom literatúr takzvaných malých jazykov do tých veľkých, v tom prípade musia zväčša sami prekladatelia presviedčať vydavateľa, ktorého autora sa oplatí vydať, keďže pre vydavateľa je, pochopiteľne, dôležitý komerčný úspech. Európska únia vyhlasuje aká je dôležitá komunikácia medzi jednotlivými národmi a ako si treba vymieňať skúsenosti, robiť spoločné projekty. Vlani bol dokonca rok medzikultúrnej komunikácie. A predsa je divné, že prekladatelia krásnej literatúry zlepšenie svojho postavenia vôbec nepociťujú. Z prekladu sa dá vyžiť len veľmi ťažko, preklad beletrie je luxus. A vydavateľom to neprekáža, majú dosť iných problémov a sú radi, že stále ešte vedia prekladateľa opiť rožkom.
Momentálne pôsobíte v Berlíne. Ako v Nemecku prežíva slovenská literatúra v porovnaní s maďarskou?
Maďarská je v Nemecku veľmi populárna, známi sú hlavne Péter Esterházy, Imre Kertész či Péter Nádas, ale aj autori mladšej generácie. Spisovatelia z celej Európy sem chodia na štipendijné pobyty do spisovateľského domu Literarische Colloquium Berlin, tu môžu nerušene písať niekoľko mesiacov. Pritom nadviažu veľmi cenné osobné kontakty. Maďarskí autori túto možnosť využívajú bežne. Samozrejme, záujem o nich závisí aj od toho, či oni sami, alebo ich agenti či vydavatelia, majú záujem otvárať sa. Slovenskí autori v tomto smere nie sú takí pripravení, pokiaľ viem, na takomto štipendiu boli len Mila Haugová a Michal Hvorecký.
Niekedy to vyzerá, že život literatúry stojí a padá len na osobnom záujme. Má to tak byť?
Celkom tak to nie je. Skutočný úspech knihy stojí na viacerých nohách. Stretávam sa s názorom, že prezentovať sa verejne nie je dôležité. Ale podľa mňa je táto komunikácia veľmi podstatná. Preto čokoľvek, čo sa v tomto smere dá urobiť na akejkoľvek úrovni, či už súkromnej, mimovládnej, alebo štátnej, je na otváranie prienikových ciest dobré. Konflikty sa obchádzajú tak, že sa otvorene spoznávame cez umenie.
Renáta Deáková (1968)
