Nemáte pocit, že už ste všetky filmy na svete videli?
„Niečo vám poviem: Nikto na svete nevidel toľko filmov ako isté dve dámy. Obe už mali vyše deväťdesiat, jedna bola hluchá, druhá slepá a na projekcie chodili spolu. Raz sa strhla medzi študentmi hádka o nejaký film - polovica tvrdila, že je príšerný, druhá ho považovala za geniálny. Tak sa spýtali jednej z dám a ona im odpovedala: „Viete, ja som za celý svoj život nevidela jediný zaujímavý film."
A čo vy?
„Ja tiež nie. I hlúposť môže byť nádherná. Keď je film poctivo hlúpy, tak nie je zlý. Nemám nič proti takzvaným plytkým komédiám, pokiaľ ničím iným byť nechcú a na nič iné sa nehrajú. To mi skôr prekážajú filmy, ktoré chcú, s prepáčením, prdieť vyššie, než im narástol zadok."
V tom prípade musíte vidieť americko-českú kňažnú Libušu, presne film typu „také hlúpe, až je to krásne".
„Vážne, to je o našej kňažke Libuši? To si pozriem s chuťou."
Pozor, niektorí vyhlasujú, že nám tým filmom cudzinci poškodzujú našu národnú kultúru a históriu.
„Ale prosím vás, národnú kultúru si predsa najlepšie poškodzujeme sami."
Nikdy ste nechceli nakrútiť film len tak do počtu, proste žáner - sci-fi alebo detektívku?
„Takto si látky nevyberám."
Ani ste nerozmýšľali o systéme, ktorý razia Woody Allen alebo Jan Hřebejk, teda rok čo rok aspoň jeden nový film?
„Nie. Film má svoj rytmus, prípravy zaberú čas, párkrát sa stalo, že z projektu nakoniec zišlo. A človek je aj lenivý..."
I lenivosť je krásna, keď sa robí poriadne a s láskou.
„To dokážem, nemyslite si. Navyše lenivosť je užitočná: bráni mi, aby som nerobil hlúposť, ktorá mi príde pod ruku."
Ako to teda vyzerá s vaším plánom na film Mníchovský prízrak? Nádej trvá?
„Áno, i keď nie veľká. Spoločnosť Pathé mi poslala knihu, ktorú napísal Georges-Marc Benamou; s Václavom Havlom sme dorobili scenár, na jeho angličtinu dozeral Ron Harwood. vybrali sme už miesta na nakrúcanie, ostávalo nájsť hercov - a potom producenti prišli, že nemajú peniaze, takže sa film, odkladá."
Škoda, pretože Mníchovom by ste mohol rozhnevať Francúzov, Britov, Talianov, Nemcov i Čechov.
„Určite, ale Mníchovský prízrak nemá byť film, ktorý súdi. Prináša skrátka zaujímavé fakty o mimoriadne zložitej situácii, bez toho, aby ju hodnotil."
Ako sa píše v dvojici s Václavom Havlom?
„Aj sme sa hádali, to ma hrozne bavilo. Najprv som ho nechal, nech napíše svoju verziu scény, a potom som si ju upravil. Dal som mu to prečítať. Havel je múdry pán, on dobre vie, že nakoniec musí aj tak rozhodnúť len jeden človek."
Ponúkol vám Havel, aby ste režírovali film Odcházení podľa jeho hry?
„Neponúkol, a keby, odmietol by som. Naopak, to ja som mu hovoril - Odcházení musíš režírovať ty sám, je to tvoja vízia, ty máš svoju jasnú predstavu. Je fuk, ako to nakoniec dopadne, ale bude to tvoj film, žiadny mišmaš, na ktorom sa podpíše kopec poradcov."
Dostanete v Odcházení aspoň malú úlohu?
„Havel sľubuje, že by som sa tam mal nemo prechádzať."
A to vás bude baviť?
„Všetko pri filme ma baví. Film je hlavne nádherná hračka; musí sa s ňou zaobchádzať opatrne, aby sa nerozbila, ale stále je to hračka."
Aj v dokumente Miloš Forman: Čo ťa nezabije... rozprávate uvoľnene ako profesionálny herec. Čo je za tým: zvyk, alebo práve hravosť?
„Proste rád rozprávam. Keď som v sedemnástich rokoch prišiel do Prahy, objavil som jednu krčmu pod Karlovým námestím; sedávali v nej starší muži pri pive, vykladali si historky a my sme ich chodili počúvať. Fascinovalo ma to. Potom máte chuť len príbeh prevziať, rozprávať ho ďalej, trochu si ho pribásniť, a až sa k vám po čase vráti, už ho ani nepoznáte."
Často žasnete, zvlášť keď hovoríte o rasizme, fašizme a komunizme. Prečo si ľudia toľko ubližujú?
„Prišiel som na to, čo dokáže výhradne človek, v čom sme dokonalejší než zvieratá. Sú to dve veci. Žiadne zviera nedokáže pochodovať unisono vo formácii a len človek si krášli potravu. To sú jediné dve veci, v ktorých zvieratá prevyšujeme. O čom to svedčí, kto sme, netuším."
V pochodujúcom dave alebo medzi vandalmi pri futbale na chodníkoch si vás skutočne neviem predstaviť.
„Ale ja fandím strašne rád, len pri tom nič nepoškodím. Už v štyroch rokoch som bol slavista - kvôli Pláničkovi. A pamätám sa, ako som raz šiel na zápas Sparta-Slavia, ešte za čias čiernobielej televízie. Kamarát Paul Fierlinger so mnou chcel o niečom hovoriť a ja som mu povedal: Nemám čas, jedine že by si šiel so mnou. Hundral, ale na štadióne potom vytreštil oči: Človeče, ono je to vo farbe!"
Ako športový nadšenec ste asi jasali, keď ste na olympiáde v Mníchove nakrúcali jednu z epizód filmu Viděno osmi.
„Ten film mám rád, i keď bol nekomerčný. Pre filmára v ňom bolo veľa športu, pre športovca veľa filmového. Ale ja som bol šťastný - veď som chodieval na Emila Zátopka. Navyše, každý si mohol vybrať, čo chce nakrúcať, a mne učaroval desaťboj."
V tom filme je aj epizóda Porazení - tí vás nezaujímajú?
„Naopak, dojímajú ma. Reakcie porazených o človeku veľa povedia. Zažil som tam ešte dva zvláštne okamihy. Býval som vysoko, mal som olympijskú dedinku ako na dlani. V tej noci, keď teroristi vyvraždili izraelských športovcov, mi nadránom volali z recepcie, nech sa pozriem z okna von. Priamo pod ním stáli obrnené autá, sanitky, postavy so samopalmi - a desať metrov od nich reprezentanti behali, trénovali. Bežal som dolu a pýtal sa dvoch, ktorí hrali pingpong, či nevedia, čo sa deje. Povedali mi: Vieme, ale dokiaľ olympiádu oficiálne nezrušia, budeme pokračovať. To som musel oceniť. Druhý zážitok, to bol neskutočný kontrast: pred začiatkom pretekov nádherná atmosféra, úsmevy, všetci boli kamaráti, skrátka tisícky potenciálnych víťazov. Na konci boli všade rozbité fľaše, zvratky, vytrhnuté telefóny. Po hŕstke víťazov ostala kopa porazených. A ten kontrast bol veľmi ľudský."
Varujete pred extrémistami, na druhej strane vyznávate absolútnu slobodu. Mali sme zakázať komunistov?
„Mozog hovorí áno, srdce nie. To je večná dilema. Fakt je, že nad ľudskou hlúposťou sa vyhrať nedá, ale keď proti nej prestanete bojovať, vyhrá nad vami. A v samoobrane dôstojnosti sa asi musí siahnuť k radiálnejším riešeniam."
Určujete aj svojim mladším synom, na čo sa majú pozerať?
„Nie, to im vyberá moja žena Martina. Zatiaľ nevideli ani jeden môj film a neuvidia, dokiaľ o to nepožiadajú."
Sú pyšní na otca režiséra?
„Vôbec ich to nezaujíma. Len raz prišli kamaráti, navzájom sa vyťahovali, čo ktorého otec robí. Niekto sa chválil, že má otecka primára, až sa osmelil Andy a povedal: Otec je režisér. Deti nič, tak Andy pokračoval: Nakrútil Hviezdne vojny! Počula to Martina a zasiahla: Čo to hovoríš, to predsa nenakrúcal otec, ale Lucas! Syn sa začervenal a povedal: Ale otec mu pomáhal, nie?"
Čo robí režisér, keď nenakrúca?
„Nudí sa. A to je krásne. Lenivosť sa nedá odfláknuť, to sa musí robiť profesionálne. Navyše s filmami je to rovnako ako so životom: Pozeráte a rozprávate o tom."
Lenže vo filmoch našťastie nejde o život.
„Práve preto sa o nich tak dobre rozpráva."
(rozhovor bol prevzatý z víkendového vydania MF dnes a redakčne krátený)
Autor: Mirka Spáčilová
