* 23. 2. 1946
† 6. 12. 2009
Po dlhej a ťažkej chorobe - tak sa začína veľmi veľa spomienok na naše blízke duše. Julka Szolnokiová dlho žila s chorobou, ktorej názov sa bojíme vysloviť nahlas. Bola bojovníčkou, ale nie za každú cenu. Napokon, ako neraz povedala: „Tá moja choroba je súčasťou môjho tela, nemôžem predsa bojovať proti vlastnému telu."
Žila so svojou chorobou a učila prostredie, v ktorom pôsobila, dívať sa na rakovinu vecne, fakticky, bez mýtov. Svojím postojom uľahčovala komunikáciu. Jej život s chorobou bol školou pre nás všetky a všetkých, čo sme sa s ňou stretávali.
Jazykov sa nebálaNarodila sa po vojne v Nových Zámkoch. Chodila do maďarskej základnej a strednej školy. Ako o sebe napísala: „V rodine sa okrem toho vyskytoval po nemecky hovoriaci starý otec z Rakúska aj talianska prastará mama z Terstu. Môj manžel bol z Dolného Kubína a moji synovia majú národnosť aj materinskú reč slovenskú. Toľko o národnostných pomeroch v jednej stredoeurópskej rodine." Dvojjazyčnosť bola pre ňu niečo úplne samozrejmé.
Julka Szolnokiová vyštudovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor ruština - hudobná výchova. Krátko učila, potom pracovala ako dokumentaristka, redaktorka v časopise Revue slovenskej literatúry. V roku 1975 nastúpila do redakcie hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva OPUS, kde „zakotvila" na celých osemnásť rokov.
Zo životopisu
1969
ukončila FF UK v Bratislave
1975
nastúpila do vydavateľstva OPUS
1980
získala výročnú Cenu vydavateľstva Tatran
1995
začala pracovať v časopise Aspekt
2007
dostala prestížnu Cenu Mateja Bela za odborný preklad
Ani takéto zdanlivo politicky neškodné prostredie nebolo celkom izolované. „Plnoprávny občan sa jednoducho nemôže nestarať o konkrétny politický život. Túto svoju osobnú dilemu riešim tak, že v oblasti, na ktorú mám vplyv, aktívne pôsobím v smere, ktorý pokladám z hľadiska širších súvislostí za správny. (Hmatateľným výsledkom tohto postoja je niekoľko hodnotných kníh a publikácií a, paradoxne, viacero nevydaných rukopisov, ktoré som napriek pracovno-politickému nátlaku odmietla zaradiť do edičných plánov.)
Keď po roku 1989 OPUS zrušil svoju produkciu nôt a kníh, začala spolupracovať ako redaktorka s rôznymi redakciami a prekladala z ruštiny a maďarčiny. Od roku 1997 bola členkou výkonnej rady Slovenskej spoločnosti pre umelecký preklad. Knihy a hudba, aj to boli jej lásky. Preložila množstvo diel z ruštiny a z maďarčiny. Za všetky aspoň niekoľko mien: Astafiev, Gladkov, Černyševskij, A. N. Tolstoj, Grekovová, Lotman, Konrád. V ostatných rokoch okrem iných bravúrne zvládla autorov ako Gábor Németh, Péter Nádas, Péter Esterházy a ďalší. V roku 1980 získala výročnú Cenu vydavateľstva Tatran.
Posúvala hranice jazykaV roku 2007 dostala prestížnu Cenu Mateja Bela za odborný preklad. Téma knihy bola veľmi príznačná: László Bitó: Kniha o dobrej smrti. S touto témou sa veľmi bolestne vyrovnávala pri smrti svojho manžela Ivana Slimáka.
Práve cez Ivana, môjho pedagóga na Katedre ruštiny na Filozofickej fakulte UK, som sa zoznámila aj s Julkou Szolnokiovou. No až keď sme ju s Janou Cvikovou v roku 1994 oslovili s otázkou, či by spolu s nami neskúsila redigovať feministický kultúrny časopis Aspekt, začali sme sa spoznávať bližšie. „Feminizmus pomáha žiť," povedala nám neraz, „preto to robím. Robím to rada, veľa mi to dáva." Utvárala s nami feministickú a rodovú terminológiu.
Mala maďarské školy, socialistické vysokoškolské vzdelanie. A posúvala hranice slovenského jazyka spôsobom, s akým som sa nikdy predtým ani potom nestretla. O jazyku premýšľala ako o živom organizme, ako o systéme, a tak s ním aj pracovala. Otvorene, šetrne, systémovo. Úžasne.
Nie je pravda, že všetci sme nahraditeľní. Nikto nie je nahraditeľný, a Julka už tobôž nie. Tlačí sa mi do týchto riadkov jej živosť, kompetentnosť, odhodlanosť. Prečo by som vlastne mala hovoriť za ňu? Sama o sebe napísala: „Som presvedčená o tom, že skutočné poznanie robí ľudí lepšími. Poznanie pomáha chápať veci a pochopenie vedie k tolerancii. V tomto svete, ktorý sa mení na globálnu dedinu, niet inej rozumnej alternatívy ako poznanie a tolerancia."
