BRATISLAVA. Vymýšľam sa, teda som. Názov dobovej recenzie Milana Hamadu na knihu Rudolfa Slobodu Krv je asi najlepším „návodom", ako rozumieť tomuto románu.
Je to prvé dielo, ktoré napísal po novembrovej revolúcii, a tak jeho vydanie práve v období osláv pádu komunistického režimu možno vnímať obohatene (hoci tu asi má svoj diel čaro nechceného) aj o tento kontext. Pravda, Slovart po Krvi nesiahol náhodne, rozšíril ňou svoju slobodovskú sériu, keď predtým vydal Narcis, Rozum a Lásku.
Dvojnásobný krach
Krv patrí spolu s Jeseňou (posledný titul, ktorý vyšiel za autorovho života) a Pamäťami do záverečného obdobia Slobodovej prozaickej tvorby. Keďže takmer všetky jeho práce majú výrazný autobiografický charakter, ide v určitom zmysle aj o uzatváranie tvorivého oblúka, kde na začiatku stál kultový debut s príznačným (seba)ironickým názvom Narcis.
Spisovateľ, podobne ako prakticky v celej tvorbe, aj v Krvi posúva autentické východiská a skúsenosti dômyselnou štylizáciou a svojskou filozofiou do absurdnej či až grotesknej roviny. Nová je však situácia, v ktorej sa autor a celá spoločnosť ocitli.
„Snažil som sa opísať duševný stav úradníka, zamestnanca kultúry, ktorý po novembri 1989 zistil, že je odpísaný, odstavený. Jeho frustrácia nespočíva len v politickom krachu, ale aj v poznaní, že sa stal starcom," napísal autor o svojom diele.
Protagonistu nazval paradoxne, v protiklade s jeho dovtedajším spoločenským postavením a pracovným zaradením, gazdom, a ako hovorí už spomínaný Hamada, Sloboda si gazdu (čiže sám seba) vymýšľa aj vtedy, keď zaznamenáva skutočné udalosti.
Mylné stotožňovanie
Poznanie tohto kľúča vyvaruje čitateľa od mylného stotožňovania Slobodu-gazdu so Slobodom-autorom, a to nielen vo sférach intímneho života, ale aj zásadných životných postojov. „Rudo nikdy nebol v komunistickej strane ani spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, tá na neho viedla spis ako na sledovanú osobu," hovorí na margo jednej mediálnej interpretácie románu Slobodov zať a editor jeho literárnej pozostalosti, prekladateľ Oto Havrila.
Kniha pripomína stavbou Slobodove denníky, pravda, „učesanejšie" do románového žánru. V závere to so svojím typickým zveličením priznáva aj autor. „Gazdove zápisky sa končia, ale text, ktorý tu predkladáme, je iba úryvkom, výňatkom z rozsiahleho diela, memoárov. Najstrašnejšie názory a priznania sme ani neopísali. Zachytili sme iba tú dimenziu gazdovho života, ktorá sa hodí do útvaru zvaného v Európe román."
