Je mladá, krásna, talentovaná, úspešná. Jediné, čo nemá, je dosť času. Stretli sme sa na druhý deň po jej vianočnom koncerte a večer už odlietala do Milána, kde účinkuje v La Scale. Speváčka ADRIANA KUČEROVÁ hovorí, že má rada Vianoce - aj preto, lebo ľudia väčšmi vnímajú vážnu hudbu. Tú, ktorú ona sama začala objavovať len pred desiatimi rokmi.
S vážnou hudbou a klasickým spevom ste sa zoznámili, keď ste mali 22 rokov. Dovtedy ste nespievali?
Ako dieťa som si spievala detské aj ľudové, túžila som byť Darinka Rolincová. Chcela som byť učiteľkou, a nakoniec som sa ňou aj stala, vyštudovala som pedagogickú školu. Už na gymnáziu som mala také neurčité záchvevy, že by som chcela spievať, ale nechala som to tak. Napokon to prišlo v úplne najvyšší možný čas. Keby som sa v dvadsiatich dvoch začala venovať niečomu inému, tak by som už určite nerobila spev profesionálne.
Aký odbor ste študovali?
Prvý stupeň - ročníky 1 až 4. V tom sa prejavuje moja nerozhodnosť, som typická ryba. Po základnej škole som išla na gymnázium, lebo som ešte chcela získať čas, kým sa rozhodnem, čo budem robiť. Po gymnáziu som tiež nebola vyhranená a prvý stupeň bol dostatočne všeobecný. Asi som potrebovala tak veľa času, aby prišlo, čo chcem robiť naozaj.
To je dosť veľká útecha pre rodičov, ktorí plačú, že ich dieťa má už šestnásť a ešte vôbec nevie, čo by chcelo.
Niekedy je asi lepšie rozhodnúť sa, až keď je človek zrelší. Mladí ľudia nemávajú takú sebareflexiu. Pri umeleckých profesiách je úprimnosť k sebe veľmi dôležitá, lebo môžu prísť veľké sklamania. Niekto je v tom, že bude veľká operná hviezda, študuje jedenásť rokov a potom sa zobudí ako dvadsaťsedemročný, že nevie spievať. Je smutné, keď v školách vyrastajú takéto stratené existencie.
Aké boli vaše prvé kroky po tom, čo ste sa dali na spev?
Na konzervatóriu som išla hneď do tretieho ročníka. Keby som necítila progres, nechala by som to tak. Vyvíjalo sa to veľmi rýchlo, aj keď to boli pre mňa čudné zvuky, čo som vydávala. Vlastne sú pre mňa čudné doteraz a v podstate sa hanbím spievať len tak. Nechcem sa zosmiešňovať u niekoho v kuchyni, na javisku som si už zvykla. Stále tvrdím, že klasický spev je niečo, čo je človeku neprirodzené, vysoká abstrakcia. Hoci nádherná.
Cítite závisť, intrigy?
Našťastie, nie som na Slovensku príliš často, takže ak niekto proti mne niečo má, tak si to musí riešiť sám. V svetových operných domoch sa s kolegami stretneme ako tím na jednu inscenáciu. Nikto tam nerozoberá, prečo hlavnú postavu spieva tá a nie ja, prečo spievam druhú a nie prvú premiéru a podobne. Na Slovensku je to inak, ale kde je uzavretá komunita ľudí, je aj zášť, asi ako všade na svete. Vo veľkých operných domoch je však organizácia života iná. Nie je stabilný spevácky ansámbel. Zostaví sa tím z celého sveta, mesiac alebo päť týždňov sa skúša každý deň a potom bežia predstavenia v blokoch - jeden blok je osem predstavení každý tretí deň. Úroveň je veľmi vysoká - sústreďujeme sa len na toto jedno predstavenie, nič nás nerozptyľuje.
Nie je to neistá existencia?
Veľké operné domy si rezervujú spevákov na dva, tri roky dopredu. Ja už mám podpísané zmluvy na tri roky vopred. Viem, že 8. marca 2012 o 17.00 mám byť v Mníchove v tej a tej miestnosti na skúške.
Necítite obmedzovanie?
Je to trochu hrozivé, ale keby sa niečo v mojom živote zmenilo, napríklad keby som otehotnela, dá sa normálne odstúpiť, tie zmluvy sú dobre ošetrené.
Zmenilo sa vaše vnímanie Slovenska, keď ste poučená veľkým svetom?
Na Slovensko mám takú slabosť, že som nekritická. Keď som tu, mám stále nasadené ružové okuliare.
Človek má o operných speváčkach predstavu, že sú to zľahka afektované stvorenia so zvláštnymi manierami. Vy tak nepôsobíte.
(Smiech.) Je to asi tým, že som začala neskoro a mala som nadhľad. Viem, čo je reálny svet.
Pomáha vám, že vyzeráte dobre?
Aj v opere je trend, aby boli speváci komplexné osobnosti a k tomu patrí aj výzor. Herecká stránka dnes nie je druhoradá. Tendencia je, že si spevákov vyberajú režiséri a nie dirigent, čo bolo ešte pred dvadsiatimi rokmi nepredstaviteľné.
Spôsob tvorby tónu pri klasickom speve je úplne iný ako prirodzený hlas, akým spievajú napríklad speváci pop music. Ste schopná a ochotná spievať niečo aj prirodzeným hlasom?
Nemám s tým problém. Na albume Under My Spell dokonca také miesta sú. Keď sme túto hudbu hrali naživo, bol veľký problém nazvučiť ma. Intenzita klasického a prirodzeného spevu je veľmi rozdielna. Klasický spev - to sú strašné decibely. Keď som sa do toho raz pri nahrávaní oprela klasickou technikou, podarilo sa mi odpáliť mikrofón.
Hudba Oskara Rózsu na albume Under My Spell vyznieva často ťaživo. Vy ste jednoznačne slnečný typ, dokázali ste sa stotožniť s tmavými farbami?
Musím sa priznať, že sme o tom diskutovali. Mne ponuré skladby neprekážajú, ale tu predsa len prevažovali. Takže sme na túto tému komunikovali, ale nechala som sa presvedčiť. Som iný typ ako Oskar. V ňom to síce buráca, ale vie sa totálne a pokojne pohrúžiť do hudby. Ja som netrpezlivý človek, nemôžem chodiť do opery ani do kina, lebo tam neobsedím. Takto to bolo aj s touto hudbou. Napríklad som sa pýtala - načo sú tam dve minúty predohry? Veď dajme hneď spev, rozbaľme to hneď. Ale to, samozrejme, treba na uvedenie atmosféry. Nakoniec som sa do toho dostala a pochopila som, ako to myslel.
Ovplyvňovali ste nejakým spôsobom hudbu?
Bola som motiváciou, je to album napísaný pre mňa, ale noty písal Oskar.
Opera nemá u nás nejakú masovú fanúšikovskú základňu, dosť ľudí sa jej aj vyhýba. Myslíte si, že k tomu môžu prispieť zlé skúsenosti?
Je veľmi dôležité, akú operu človek počuje prvú, pretože pri zlej voľbe si môže tento žáner zhnusiť na celý život. Blízko tomu som bola aj ja.
Čo odporúčate ako vstup do opery pre začiatočníkov?
Určite Pucciniho Bohému. Potom Verdiho - Traviatu a Rigoletta. Tieto tri tituly by mohli diváka prilákať. Rozhodne neodporúčam vidieť ako prvú operu v živote Suchoňovu Krútňavu. Nechcem tú hudbu znevažovať, ale Suchoň je pre náročného poslucháča, ktorý má už pár hodín v divadle odsedené. Ale ako hovorím, ja medzi nich nepatrím, lebo v opere neobsedím.
Nedávno ste mali v La Scale premiéru Carmen, aká bola?
Predstavenie je podľa mňa výborné. Zaujímavé je, že ho sprevázal obrovský škandál, pred operou boli demonštrácie. Protestujúcim sa nepáčil vraj príliš moderný prístup režisérky. Pritom tam nešlo o nejaké futuristické veci, laik by si žiadne moderné prvky možno ani nevšimol. Ľudia v Taliansku operu prežívajú, a to je krásne. Na Slovensku sa môže udiať čokoľvek, a nielen v opere, a ľuďmi to ani nepohne. Sme už rezistentní.
Ako znášate neustále presuny a zahraničné pobyty?
To je najťažšia vec. Možno by niekoho tešilo, že môže stráviť dva mesiace v Paríži, Miláne alebo iných krásnych mestách, ale mne to už tú radosť nespôsobuje. Pre mňa to znamená prácu, odlúčenie od ľudí, ktorých mám rada, samotársky hotelový život. Vždy, keď mám možnosť, letím domov. Niekedy je to hektika. Napríklad posledný týždeň bol takýto: V pondelok som mala premiéru v La Scale, po premiére bola recepcia, vôbec som nespala a skoro ráno som letela do Bratislavy, kde som večer spievala charitatívny koncert. Z utorka na stredu som už spala, v stredu som celý deň skúšala na tri koncerty, ktoré ma čakajú, a večer som spievala jeden z nich. Vo štvrtok ráno som letela do Milána, večer som spievala v La Scale, ráno zasa späť do Bratislavy, kde som mala večer koncert. Dnes večer zasa späť do Milána.
Dá sa mať pri takomto spôsobe života vzťah?
Je to problém, ale určite sa to dá zmanažovať. Hoci mne sa to veľmi nedarí. Na tomto musím popracovať, ale som veľká optimistka. Verím, že bude ten pravý vzťah, rodina, deti, všetko. Nechcem svoj osobný život podriadiť kariére.
Dá sa spievať, keď je človek fyzicky vyčerpaný?
No nedá, ale ja som taká duracellka.
Ako pracujete na fyzickej aj psychickej kondícii?
Tú psychickú by som dala na prvé miesto. V speve sa odzrkadlí každá nepohoda. Ja som našťastie typ, ktorý vníma veci pozitívne. Nerobím si zbytočné starosti a nenechám sa vykoľajiť. To mi pomáha zvládať aj veľkú záťaž. Únavu si skrátka pred vystúpením nepripúšťam. Hovorím si, že veď o nič nejde, veď keď sa mi hoci aj nejaký tón nevydarí, tak nikto nezomrie, nie som doktor. A keď už stojím na javisku, dám zo seba všetko a užívam si to.
Na Vianoce si oddýchnete, či nie?
Ešte 23. decembra mám predstavenie v Miláne, takže letím domov až na Štedrý deň ráno. Potom sa presuniem do Lučenca k rodičom, kde pravidelne trávim sviatky. Budem ukrátená o predvianočné dni, ktoré mám asi najradšej. U nás som ja tá, čo zdobí stromček, pečie medovníky, medvedie labky a vanilkové rožky a teší sa zo sviatkov.
