Tie hlasy sa ozývajú v pravidelných intervaloch: že slovenskej literatúre chýba veľký, monumentálny dobový román. Akoby súčasná - obzvlášť slovenská - literatúra potrebovala akési úplne a vyčerpávajúce viacgeneračné výpovede. Akoby to chcel čítať aj niekto iný ako tí dvaja profesionálni čitatelia.
A pritom je to ľahké, stačí trochu pozmeniť niekoľko slov a z čudesného generačného románu máte obyčajnú novelu o generácii.
Život tridsiatnika
Možno tiež poznáte svet, kde sa všetci cezpoľní - pretože východ Slovenska sa podľa niektorých teórií začína už kdesi za Račou - dotrepú do Bratislavy s predstavou životného zázraku alebo aspoň kariéry, a potom frflú na mesto, ktoré vlastne mestom ani nie je, nič v ňom poriadne nefunguje a z veľkých predstáv ostáva cesta raz za dva mesiace domov a mamine buchty a štrúdľa.
Sibyla toto všetko dokázal vystihnúť. Na pozadí jedného dňa a mnohých odbočiek sa črtá pocit čerstvého tridsiatnika v meste, kde nie je doma, no už je to jeho domov. Občas to síce pôsobí viac ako odpočuté zážitky než text s jasným autorským zámerom, no na rozdiel od všetkých tých Urbaníkovie ženských (post)Matkinov Sibyla vie dobre písať. A čo je dôležitejšie, baví vás to čítať.
Necítite síce, že autor dokonale vyčerpal tému a viete, že ponúka iba jej fragmenty, no vôbec to neprekáža: objavia sa Rómovia i Fico, komunisti i arizátori, turbokapitalizmus a rozvrátené rodiny, aj kariéry vysokoškolákov s diplomom, ktorí chodia umývať riad do Británie.
No na rozdiel napríklad od mladej českej literatúry Niečo o orchideách aj svojou „zážitkovosťou" akosi presahuje obyčajný osobný zážitok. Kniha je univerzálnejšia - a na toto zistenie nemusíte byť tridsiatnik, ktorý čoraz častejšie rieši rozpor medzi patrí sa a chcem, pričom v tom čase nemať deti už prestáva byť vzburou a stáva sa nešťastnou zhodou okolností.
Rovnako dobrá kniha
Škoda len, že aj Sibylove dialógy občas vyzerajú ako z domáceho filmu (skoro akéhokoľvek). Len málokto vedie debatu v duchu: „Čo tam vidíš? / Našu budúcnosť. / Tak to otoč sem, ešte musíme dožiť prítomnosť."
A škoda tiež, že autentickosť knihy na konci pokazí len veľmi ťažko uveriteľným „vyvrcholením", aj so skoro povinnou sexuálnou scénou. Akoby autor potreboval dostať do príbehu dynamiku a na konci zrýchliť.
Niečo o orchideách mohla byť pokojná kniha, kde sa nič nestane. A stále by to bola rovnako dobrá kniha, aj so svojimi botanickými exkurziami a seba hľadajúcimi postavami.
