u sa mu stala láska k žene staršej, ako bol on. Poľský skladateľ Fryderyk Chopin by sa tento rok dožil dvesto rokov.
Fryderyk Chopin sa narodil 1. marca 1810 v obci Zelazowa Wola. Otec, Francúz Nicolas Chopin, šestnásťročný odišiel do Poľska, kde pôsobil ako vychovávateľ v Zelazowej Woli u chudobnej grófky Skarbekovej. Do Poľska ho priviedla oddaná služba šľachticovi Michalovi Pacovi, ktorý sa spolu so svojím kráľom Stanislavom Leczyńským vrátil do vlasti pred hrozbou Veľkej francúzskej revolúcie. U Skarbekovcov sa zoznámil s Poľkou Justynou Kryzanowskou mladšou o dvanásť rokov. Oženil sa s ňou, mal s ňou tri dcéry a syna Fryderyka.
Najstaršia bola dcéra Ludwika. Ako druhé dieťa prišiel na svet Fryderyk, potom Izabela, a napokon najmladšia Emilka. Fryderyk vyrastal rozmaznávaný svojimi sestrami ako ich živá bábika. Staršia Ludwika mu dávala dôležité rady pri jeho prvých koncertoch. Sama mala hudobné vzdelanie, no nikdy mu nezávidela úspechy. Izabela nebola ničím výnimočná, bola to prostá deva milujúca svojho brata a neskôr sa vydala za nudného, zlostného úradníka. Emilka, najmilšia a najveselšia zo všetkých súrodencov, odmala písala veselohry pre pozdvihnutie atmosféry v rodine. Spolu s Fryderykom hrávali a humorne napodobňovali rôznych ľudí zo svojho okolia.
Spomedzi všetkých detí sa oni dvaja najviac podali na matku a boli nerozluční kamaráti. O to bolestnejšie ho zasiahlo, keď Emilka vážne ochorela na tuberkulózu. Štyri týždne ležala, kašľala a vypľúvala krv. V apríli 1827 zomrela. Na náhrobný kameň jej rodičia nechali vytesať: Emília Chopinová zomrela v štrnástom veku svojho života ako kvet rozpuklý, s nádejou na nádherný plod.
Mladý Chopin hrá na klavíri v salóne princa Radziwilla v roku 1829.
Obraz poľského maliara Henryka Siemiradzkého
Úžasné schopnosti, hudobný génius
Krátko po Fryderykovom narodení sa celá rodina presťahovala do Varšavy, kde otec konečne získal vytúženú prácu učiteľa francúzskeho jazyka a literatúry na lýceu. Dokonale ovládal latinský, nemecký, anglický a poľský jazyk, čo mu vynieslo postavenie najžiadanejšieho učiteľa jazykov.
V šiestich rokoch sa začal malý Fryderyk učiť hrať na klavíri. O dva roky mal za sebou prvé verejné koncertovanie a začínal pomaly komponovať. Ako zázračné dieťa sa stal ozdobou večierkov varšavskej šľachty. Hrával so svojou sestrou Ludwikou duetá, kreslil vydarené karikatúry, ktoré často prikresľoval medzi skladby na notový papier. Jeho herecký talent sa prejavil pri predvádzaní vlastných komédií pri rodinných slávnostných príležitostiach. Ako štvorročný zvládal vďaka fenomenálnemu nadaniu technicky náročné hry na piano. Rodičia zverili šesťročného syna do rúk miestneho učiteľa klavíra Wojciecha Zywného. Ten bol častým cieľom karikatúr a smiechu Fryderyka a Emilky pre svoj výzor. Hrdzavá parochňa, ošarpaný kabát, veľká vreckovka s kockovaným vzorom... Učiteľ nasmeroval Fryderyka k nemeckej klasike, k Bachovi, Haydnovi a Mozartovi. Stali sa jeho idolmi, inšpirovali ho k uvoľnenosti v zaobchádzaní s formou. Chopin od začiatku veľmi rád improvizoval.
Bol miláčikom salónov, šľachtičné si zamilovali malého chlapčeka pobehujúceho okolo klavíra. Keď 22. februára 1818 prvýkrát verejne vystúpil v Radziwillovskom paláci pred veľkokniežaťom Konštantínom, zožal svoj prvý veľký úspech a dlho bol oslavovaný ako druhý Mozart. Ako dvanásťročný začal študovať u Jozefa Elsnera hudobnú skladbu. Výnimočnosť Chopinovho génia nám dokazuje ročná správa konzervatória: „Szopen Fryderyk (3. ročník) pozoruhodné vlohy, úžasné schopnosti, hudobný génius..."
Chopin, ako ho zachytil francúzsky maliar Eugéne Delacroix
Smer Viedeň
Prvé odhodlanie opustiť rodné mesto sa zrodilo vo Fryderykovej hlave po Paganiniho koncerte v roku 1829. Viedeň bola v tých časoch mekkou hudobníkov. Žili tu Czerny, Spontini, Hummel a ďalší významní skladatelia.
Chopin tu usporiadal iba dva koncerty, ktoré sa však stretli s veľkými ováciami. Na prvom koncerte musel dokonca improvizovať, pretože orchester nedokázal rozlúštiť jeho rukou písané Variácie. Po druhom koncerte napísali Allgemeine musikalische Zeitung: „V pánovi Chopinovi, klaviristovi z Varšavy, sme okamžite rozpoznali majstra prvého rádu. Podivuhodná jemnosť a nevídaná technika nám dovoľujú v tomto originálnom, prírodne takom nadanom virtuózovi spoznať umelca, ktorý sa bez akejkoľvek predošlej reklamy zjavuje na hudobnom nebi ako jeden z najjasnejších meteorov."
Domov sa vracal cez Prahu, kde si dožičil krátku, ale významnú zastávku, aby sa pokochal krásou mesta. Zoznámil sa tu s mladými skladateľmi bratského národa, z ktorých bol najvýznamnejší pozoruhodný huslista Jozef Slavík.
Po návrate do Varšavy ho Elsner prostredníctvom médií vyprovokoval k dvom koncertom. Opäť nasledoval obrovský úspech, noviny boli plné pochvalných článkov. Jeden kritik dokonca napísal: „Chopin nehrá ako ostatní. Uňho má človek dojem, že každá nota vchádza očami do duše a tá ju prenáša do jeho prstov."
Popularita však mladého Chopina unavovala. „Nie som stvorený na to, aby som hral pred veľkým publikom. Davy ľudí na mňa pôsobia sužujúco, ich dych ma dusí, uprené pohľady znehybňujú a ich čudné tváre ma mätú," napísal Lisztovi.
Možno jediná originálna fotografia Fryderyka Chopina.
Vznikla krátko pred jeho smrťou v roku 1849
Zapálený vlastenec
V Poľsku bolo cítiť zvláštnu atmosféru ticha, ticha pred búrkou. Nasledovalo povstanie. Fryderyk sa snažil podporovať svojich. Bol všade, v spoločnosti, v kaviarni, na ulici a všetci sa tešili z jeho mladosti a radosti. Vyrastal v období, keď jeho vlasť bola pod nadvládou Ruska. Hlavou štátu po roku 1815 bol ruský cár a Poliaci túžili po národnej slobode. Aj Chopin bol zapáleným vlastencom.
Skomponoval dva klavírne koncerty f mol a e mol, v ktorých rozozvučal poľskú ľudovú spevnosť. Varšava bola nadšená talentovaným umelcom. Mladý skladateľ oslovoval publikum poľskou hudbou a všetci mu rozumeli. Presvedčili ho však, že krásu a slávu Poľska by mal šíriť za jeho hranicami. Chopin sa teda v období revolučného vrenia v roku 1830 vybral do cudziny. Niektoré historické pramene naznačujú, že bol v spojení s revolučným hnutím, ktorého cieľom bolo oslobodenie Poľska z jarma cárskeho otroctva.
Koncertoval vo Viedni, v Mníchove, Stuttgarte, kde sa dozvedel o páde Varšavy. Pod vplyvom tejto zlej správy skomponoval vzrušujúcu Revolučnú etudu. Usadil sa v Paríži, kde učil hudbu, koncertoval a komponoval. V roku 1835 navštívil Drážďany, kde sa zaľúbil do šestnásťročnej Marie Wodziňskej, s ktorou sa dokonca chystal oženiť. Manželstvo však prekazili Máriini rodičia a milostná príhoda sa skoro skončila. V tom istom roku prostredníctvom nemeckého skladateľa Felixa Mendelssohna spoznal iných predstaviteľov romantickej hudby, medzi nimi aj Roberta Schumanna. Nadšené recenzie Chopinových diel, ktoré napísal Schumann, pomohli presláviť meno poľského skladateľa v Nemecku. Variácie na tému La ci darem uvítal nemecký skladateľ slovami: „Pokloňte sa, páni. Je tu nový génius."
Chopin zomrel mladý, mal len 39 rokov, a tento fakt inšpiroval mnohých maliarov,
aby romanticky zachytili jeho odchod z tohto sveta. Kým neznámy maliar (vľavo)
namaľoval zomierajúceho Chopina v kruhu akejsi unudenej spoločnosti,
Felix Joseph Barrias, aby zvýšil dramatickosť, pridal do obrazu aj klavír
a múzu, ktorá hrá posledné tóny
Osudová láska
George Sandová, vlastným menom Amandine-Lucie-Aurore Dupinová písala knihy pod mužským menom George Sand. Pochádzala zo šľachtického rodu, jej otec bol cisársky dôstojník. V roku 1822 sa vydala za baróna M. Casimira Dudevanta, s ktorým mala dve deti, Mauricea a Solange. V roku 1835 ho aj s deťmi opustila a v roku 1836 sa rozviedli. Potom začala preferovať mužský štýl obliekania, hoci pri spoločenských príležitostiach sa obliekala ako dáma. Okrem iného pútala pozornosť tým, že fajčila fajku.
Jej sexuálny život bol pomaly zaujímavejší ako jej literárne dielo. Mala vzťah s Alfrédom de Mussetom, Franzom Lisztom, Prosperom Mériméem, ale najznámejšia je jej avantúra so Chopinom. Vlastne išlo o desaťročný tragický vzťah. Rozišla sa s ním krátko pred jeho smrťou, v roku 1849.
Začiatok neveštil osudovú lásku. Zoznámili sa na jednom večierku na jeseň v roku 1836. Ona bola vtedy už zrelá tridsaťdvaročná žena, on nesmelý a navyše chorý dvadsaťšesťročný mladík. Hral v spoločnosti svoje nádherné skladby a Sandová ho zanietene počúvala. Ešte v ten večer po ňom zatúžila. Romantickému Chopinovi sa však nepáčilo jej extravagantné oblečenie a správanie. Mala totiž na sebe kostým Turka - nohavice, turban a v ústach silnú cigaru, ktorá dráždila jeho tuberkulózou napadnuté pľúca. Ale čo si Sandová vzala do hlavy, musela mať.
Prenasledovala Chopina na všetkých večierkoch. Kde hral, tam zaručene bola. A o dva roky z toho bola láska. Rozhodli sa, že spolu strávia zimu na Malorke. Spolu s nimi cestovali aj Georgine dve deti - pätnásťročný syn a desaťročná dcéra. Mali však neuveriteľnú smolu, lebo práve ten rok bola na Malorke nebývalá zima, sychravo a dážď. Krehkému Chopinovi sa iba priťažilo. Nasledujúcich sedem zím preto trávili výhradne v Nohante, v mestečku na juhu Francúzska, kde Sandová zdedila usadlosť. Ich láska však začala postupne blednúť. Nasledovali oddelené postele a potom definitívny rozchod po búrlivej roztržke pre nevydarený sobáš Georginej dcéry Solange. Sandová, nevedno prečo, vinila z neúspechu manželstva dcéru a jediný, kto sa jej zastal, bol Chopin.
Chopinova osudová láska, francúzska spisovateľka George Sandová.
Na obrázku už ako zrelá žena v roku 1864 (foto: Felix Nadar)
Niekto vás obdivuje!
„Keď zavrel klavír, siahla do kabelky, vytiahla z nej zápisník, ceruzu a rozochvenou rukou napísala: ‚Niekto vás obdivuje.' Lístok zložila, položila ho na okraj klavíra a ušla ako pomätená, s nikým sa nerozlúčiac." Takto opisuje začiatky vzťahu Chopina a Sandovej životopisec Jean Rousselot. „O niekoľko dní už bola v Nohante a trápila sa nad románom Uskokovia, ktorého už mala plné zuby, lebo zápletky sa jej ustavične rozrastali a nevedela z nich nájsť východisko. Pracovala v červených nohaviciach, v orientálnych črieviciach a vyfajčila denne desať cigár." Chopin ju podľa Rousselota vnímal takto: „Bál sa tej ženy a predsa ho priťahovala.
Keď sa na jar roku 1838 znovu stretli u pani Marlianiovej, zhováral sa s ňou chladne, bočil pohľadom a vytratil sa pri prvej príležitosti. Keby George bola vedela, že len čo sa vrátil domov, otvoril zápisník a kochal sa pohľadom na lístoček s troma slovami: Niekto vás obdivuje! Domnievala sa, že je ľahostajný k jej záujmu, aký mu preukazovala prostredníctvom iných osôb, keď o ňom jednostaj rozprávala Lisztovi, Balzacovi, Marii D´Agoult, a on bol zmätený a nešťastný. Nevedel, kam ho dovedie žena, ktorej ľúbostné pletky už nikto nerátal. Okrem toho aj naďalej sa mu videla vulgárna, tak v citoch, ako aj v správaní.
Bola prudká, panovačná, oplývala činorodosťou, kým on sa pridržiaval uhladených spôsobov, diskrétnosti a mlčania." Správala sa ako muž, dokonca ako nevychovaný muž, lebo keď jej niekto padol do oka, povedala: „Mám na vás chuť..." Táto chuť priviedla vraj chudáka Musseta takmer do hrobu. Keď v Taliansku, kde trávili medové týždne, ochorel, zavolala k jeho lôžku lekára, krásneho mládenca menom Pagello. Mussetovi neušiel prejav náklonnosti medzi Sandovou a Pagellom. Dozvedel sa o tom celý Paríž, a hoci bola Sandová slávna a jej romány populárne, zavreli sa pred ňou dvere do salónov na predmestí Saint-Germain.
V roku 1991 si vo filme Impromtu zahral Chopina aj dnešný idol žien,
anglický herec Hugh Grant
V intímnom živote je na zúfanie
Ich objatia boli poznamenané dvojzmyselnosťou. Fryderyk by nebol povedal, že je taká vášnivá, kým ona si zasa nemyslela, že je taký krehký. „Ona nebola Léliou, on nemal nič z búrlivého rytiera," píše Rousselot. „Postupne v nej objavoval nervóznu bakchantku, ktorej vznešené výlevy sa zamotávali do zmyselnej prudkosti. Ona zase mala dojem, že chlácholí choré dieťa..."
George o ňom neskôr napísala: „V spoločnosti je vľúdny a milý, ale v intímnom živote je na zúfanie... nijaká povaha nie je taká nevyrovnaná, nijaká predstavivosť nie je podozrievavejšia a blúznivejšia, nijaká citlivosť chúlostivejšia na podráždenie, nijaká požadovačnosť srdca náročnejšia na uspokojenie." A dodala: „Nič z toho, pravdaže, nie je chybou jemu vlastnou, všetko pramení z jeho choroby..." S príchodom jesene 1839 sa George a jej „anjel" vrátili do Paríža. Keď odchádzali, boli zbláznení jeden do druhého a ich pomer veštil pobúrenie. Vracali sa však ako dvaja priatelia.
Napriek trpkému rozchodu Chopin aj pred smrťou s láskou spomínal na George. Keď ho navštívila sestra Ludwika s manželom, vydesili sa, že Fryderyk je taký chudý, zhrbený, že kašľal deň a noc. Ledva sa udržal na nohách a hlas mal taký zastretý, že mu nebolo rozumieť. Ludwika veľmi potešila brata, keď mu povedala, že nedávno dostala list od George, v ktorom spisovateľka ešte stále o ňom hovorila ako o svojom „dieťati".
A potom prišiel koniec. Zápasil ešte dva dni, zbierajúc sily, aby mohol nadiktovať poslednú vôľu: „Chcem, aby sa moje srdce vrátilo do Poľska, aby sa spálili všetky moje rukopisy a listiny, aby mi na pohrebe zahrali Mozartovo Rekviem..." Keď začul, že sa niekde v byte otvorili dvere, zachvel sa: Je to konečne George? Okolo druhej v noci zo 16. na 17. októbra jeho opuchnuté končatiny ochladli a zavrel oči. Doktor sa nad neho sklonil: „Bolí?" „Už nie..." zašepkal. To boli vraj jeho posledné slová. Ani obláčik nezastrel zrkadielko, čo mu lekár priložil k perám.
Chopinovo srdce
„Ani najstoickejší starovek nám nenechal príklad krajšej smrti a väčšej kresťanskejšej čistej duše. Keby bol na nešťastie nepoznal George Sandovú, ktorá otrávila celý jeho život, mohol sa dožiť veku Cherubiniho," napísala Eve Ruggieri v knihe Chopin. Vďaka denníku maliara Eugéna Delacroixa sa nám zachovali dôležité informácie o živote veľkého skladateľa: „Vediem teraz nekonečné rozhovory s Chopinom, mám ho veľmi rád. Je to veľmi nevšedný človek: najskutočnejší umelec, akého som v živote stretol. Je jedným z mála umelcov, ktorých môžeme aj obdivovať, aj si ich vážiť." Chopin zomrel ako tridsaťdeväťročný na tuberkulózu pľúc v Paríži. Bol pochovaný na parížskom cintoríne vedľa Donizettiho a Cherubiniho a jeho truhlu posypali rodnou hrudou, tou, ktorú si mladý autor vzal so sebou pri odchode z vlasti. Až po rokoch previezli jeho srdce do Varšavy a zamurovali ho v jednej z bočných lodí Chrámu svätého Kríža.
