„Mojím najbližším cieľom je pripraviť pilotný projekt pre obrazáreň Bratislavského hradu, kde sa má na jar otvoriť dlhodobá výstava slovenského umenia 19. a 20. storočia,“ hovorí KATARÍNA BAJCUROVÁ, kurátorka moderného a súčasného umenia SNG. Je to len pár dní, čo oznámila svoj odchod z funkcie jej generálnej riaditeľky. Po desiatich rokoch.
Ako si zvykáte na to, že po desiatich rokoch už niekoľko dní nevstupujete do galérie ako jej šéfka? Ktorý pocit je dominantný?
"Úľava, pocit oslobodenia, že už nemusím myslieť na niektoré veci a môžem rozmýšľať iba o odbornej práci, ktorá ma čaká. Ale odstup od toho ešte nemám."
Pre mnohých bola vaša abdikácia prekvapením, kedy ste sa tou myšlienkou začali zaoberať?
"Vlastne už takmer pred rokom, no serióznejšie a intenzívnejšie od leta. Aj som vtipkovala pred kolegami, že odídem ako Tony Blair k desiatemu výročiu pôsobenia vo funkcii. Tých desať rokov uplynulo v lete, no vtedy som to nestihla, bolo veľa práce okolo benátskeho bienále, ktoré som chcela dotiahnuť. Ale na jeseň som sa už pevne rozhodla."
Čo bolo hlavným dôvodom?
"Motívov bolo určite niekoľko - svoje napríklad zohrala aj zložitá situácia okolo výberu na benátske bienále. Ale hlavne som sa cítila už vyčerpaná a nechcela som celkom „vyhorieť". Mala som pocit, že si galéria zaslúži nové, energickejšie vedenie, nové, „mladé" nápady a myšlienky. Dôležité bolo pre mňa tiež vedomie, že sa rozhodujem sama, slobodne."
Dá sa z toho usudzovať, že ste teoreticky očakávali prípadné odvolanie či nejaký nátlak na vaše odstúpenie?
"Nie, tlaky na odstúpenie som nepociťovala. Vyhrala som v roku 1999 výberové konanie, bola to nominácia odborná, nie politická. No pravdu povediac, ani sa mi nesnívalo, že budem vo funkcii tak dlho, veď všetci ponovembroví riaditelia SNG vydržali maximálne dva-tri roky."
Nebolo pre vás istým signálom, keď vám na konci roku 2008 siahol minister Maďarič na ročné odmeny pre nespokojnosť s priebehom výberového konania na benátske bienále, ktoré ste viedli?
"Mal na to právo. Môj postup ako zodpovednej pracovníčky, keď výberová komisia nevybrala ani jedného z kandidátov a odporučila poveriť reprezentáciou Romana Ondáka, bol neštandardný, to uznávam. Obrovský pozitívny, hlavne zahraničný, ohlas Ondákovej inštalácie v Benátkach nám však dal za pravdu. Myslím, že niekedy naozaj treba zvoliť aj neštandardné postupy. Skôr som mala zmiešané pocity z toho, že kým výber sa veľmi medializoval, následný skutočne veľký úspech si slovenské médiá - s výnimkou vášho denníka - ani nevšimli."
Zostaňme ešte pri ministrovi, ako fungovala vaša spolupráca?
"Zo zákona sme priamo riadení ministerstvom kultúry. Náš hlavný partner je vždy generálny riaditeľ Sekcie kultúrneho dedičstva, každodenne skôr sme teda v styku s administratívou úradu, s príslušnou vecnou sekciou. S ministrom sú stretnutia potrebné vtedy, keď je nutné riešiť veľmi špecifickú, kľúčovú, prípadne naliehavú záležitosť."
Takou bola zrejme vlečúca sa rekonštrukcia galérie, čo by mohla byť aj téma na osobitný rozhovor. Skúste ju aspoň stručne popísať.
"Galériu som prevzala vo chvíli, keď časť priestorov jednoducho už technicky a prevádzkovo nevyhovovala svojmu účelu, a tak v roku 2001 sme sa rozhodli uzavrieť a odstaviť známe premostenie. Pripravili sme projekt základnej, minimálnej rekonštrukcie, získali podporu na ministerstve, zorganizovali architektonickú súťaž. Tá však nepriniesla želané výsledky, teda projekt, ktorý by nám vyhovoval a mohol sa reálne uskutočniť, a tak po dohode už s novým vedením ministerstva sme v roku 2005 vypísali druhú súťaž návrhov. Z nej vzišiel víťazný projekt, ktorý obsahoval rozšírenie rekonštrukcie z premostenia na celý areál, teda aj na Vodné kasárne, administratívnu budovu, predpokladal ďalej výstavbu nových depozitárov a pavilónu na pozemku amfiteátra. Rátalo sa s využitím všetkých hluchých, resp. nezastavaných priestorov."
Ten projekt je stále reálny?
"Verím, že áno, zdržania však spôsobili výmeny na ministerstve a následné zmeny filozofie prístupu k projektu. Projekt prešiel štátnou expertízou, ktorá odobrila rozpočet stavby, čo v cenovej hladine roku 2005 bolo okolo miliardy korún. Najväčším úspechom bolo, keď nový, rozšírený projekt rekonštrukcie dokázal minister Maďarič v roku 2007 presadiť vo vláde. K dnešnému dňu máme potrebné stavebné povolenia, čakáme na vypísanie verejného obstarávania na dodávateľa stavby. To však už je v rukách ministerstva kultúry."
O koľko sa uzavretím premostenia zmenšila výstavná plocha galérie?
"Zhruba o 1800 štvorcových metrov, teda asi o tretinu. Dôležité však je, že ešte počas pôsobenia ministra Chmela sa nám z celkovej rekonštrukcie podarilo vyňať a zrealizovať jednu etapu - Esterházyho palác, ktorý je od roku 2005 dokončený a plne funkčný."
Ktoré boli vaše ďalšie priority pri nástupe do funkcie a ako sa časom menili?
"Je rozdiel medzi tým, v akom stave som preberala galériu, a v akom ju po mne dostala súčasná poverená generálna riaditeľka. Na začiatku bolo treba zmeniť a naštartovať veľa procesov, ktoré akoby vtedy ustali, alebo vôbec neboli. Obnovili sme dovtedy stagnujúcu akvizičnú činnosť, každý rok sme v určitom, aspoň základnom rozsahu dopĺňali zbierky. Ďalej bolo treba galériu dobudovať personálne, urobiť zásadnú generačnú výmenu medzi odbornými pracovníkmi, skvalitniť všetky činnosti galerijnej práce, riešiť nevyhovujúci stav našich priestorov a mnoho práce nás čakalo aj z hľadiska budovania a upevnenia značky, identity našej inštitúcie, jej prejavov navonok."
Po výstave baroka sa počas vášho pôsobenia uskutočnili tri ďalšie pokračovania dlhodobého projektu Dejiny slovenského výtvarného umenia - 20. storočie, Gotika a prebiehajúca Renesancia. Ktoré ďalšie výstavy považujete za najvýznamnejšie?
"Vydarených bolo určite viac, ale za výnimočné pokladám napríklad Slovenský mýtus či podujatia k 60. výročiu galérie, hlavne výstavu 60 rokov otvorené, ktoré uplatnili aj nové výstavné a kurátorské stratégie. Iné výstavy zasa prinášali ľudsky nezabudnuteľné stretnutia, napríklad s Adrienou Šimotovou či Martinom Martinčekom, ktorý nám celú svoju výstavu nakoniec daroval."
Je dnes Slovenská národná galéria aj v medzinárodnom meradle renomovanou inštitúciou?
"Určite. Uvediem aspoň dve podujatia, v ktorých sme vystupovali ako rovnocenný partner - výstavu Ladislava Mednyánszkeho, čo bola, historicky jedinečná profesionálna a partnerská spolupráca s Maďarskou národnou galériou, a Slovenský obraz (anti-obraz) / 20. storočie v slovenskom výtvarnom umení. Túto výstavu sme pripravili v Jazdiarni Pražského hradu k 90. výročiu vzniku Československa, no keďže bola postavená na veľkorozmerných dielach, na Slovensku ju pre absenciu vhodných priestorov ani nemôžeme ukázať. Tento rok nás čaká prehliadka slovenskej gotiky v parížskom Múzeu Cluny."
Ako sú navštevované výstavy v SNG?
"Tie spomínané videlo na naše pomery dosť ľudí, od 14- do 20-tisíc, čo platí aj o výstave Ľudovíta Fullu k jeho storočnici alebo expozícii Andyho Warhola z jeho múzea v Pittsburghu. Pravda, tú istú Mednyánszkeho výstavu videlo v Budapešti 100-tisíc ľudí, čo je naša celoročná návštevnosť. Ale to je už, takpovediac, iná story."
SNG je v špecifickej situácii, keďže u nás nemáme Kunsthalle ani umelecko-priemyselné múzeum. Myslíte si, že robíte dosť výstav súčasného umenia?
"Máme zbierky od gotiky až po súčasnosť a zároveň vo veľmi širokom druhovom rozpätí - cez kresbu, grafiku, sochu, maľbu, architektúru, úžitkové umenie, scénografiu, fotografiu až po nové médiá. Preto musíme dbať na to, aby naša výstavná dramaturgia bola vyvážená a rešpektovala tento široký záber. Určite nemôžeme suplovať funkciu Kunsthalle, teda systematickej prezentácie súčasného umenia, ale na druhej strane určite musíme - a aj chceme - robiť aj výstavy súčasného umenia. S tým rozdielom, že u nás by mali mapovať širšie obdobie alebo problém, vyznačovať sa hlbším, syntetickejším ponorom do danej problematiky."
Privítali by ste teda vznik Kunsthalle a umelecko-priemyselného múzea?
"Samozrejme, ale nie na úkor našich zbierok, veď Kunsthalle ako taká nie je zbierkovou, ale výstavnou inštitúciou. My by sme aj potom kupovali súčasné umenie, veď ono sa o niekoľko desaťročí stane umením historickým."
SNG má aj mnoho iných činnosti, pred verejnosťou skrytých, ako je tvorba a ochrana zbierkového fondu, vedecko-výskumná, metodická, edičná činnosť a ďalšie. Aká je tam situácia?
"Najväčšie problémy sú s potrebnými priestormi pre depozitáre, s uložením zbierkových predmetov, ktorých máme vyše 50-tisíc. Úspechom je zas postupujúce spracovanie zbierkového fondu, kde nastúpili nové technológie, už dlhšie máme v elektronickej podobe centrálnu evidenciu diel výtvarného umenia, nielen našich zbierok, ale aj slovenských regionálnych galérií. Najnovšie sme pristúpili sme k využitiu oveľa komfortnejšieho softvéru a k masívnej digitalizácii zbierok."
Spomínate si na nejaký zásadný odborný stret, najťažší umelecký boj počas vášho pôsobenia?
"Najviac to bolo v začiatkoch, pri výstave 20. storočie, asi tam sa zviedli najväčšie názorové boje umeleckých a iných kritikov. Spomínam si aj na zápas o zachovanie premostenia, keď sme presviedčali verejnosť, že je to hodnotný architektonický priestor."
Ale rušno bolo aj okolo vlaňajšej výstavy Osemdesiate.
"Áno, každá výstava, zasahujúca živých umelcov, je vždy svojho druhu „mínovým poľom". Ale je pravda, že výstava Osemdesiate sa veľmi nepodarila, mala koncepčné aj organizačné nedostatky."
Až také, že kurátorka nakoniec opustila galériu?
"Prijej odchode šlo aj o viacero iných problémov."
Ako je na tom galéria s financiami?
"Celkový trend vývoja za posledné roky bol výrazne vzostupný, až teraz hrozí výraznejší prepad rozpočtu kvôli kríze. Rozpočet - uvediem čísla kvôli prehľadnosti v slovenských korunách - na bežnú prevádzku bol vyše 80 miliónov korún plus cca 10 - 13 miliónov korún na prioritné projekty, príjmy tvoria okolo 6 miliónov korún. K tomu sa sami snažíme získavať sponzorské prostriedky, teraz sa nám to výraznejšie podarilo pri projekte Renesancia."
Čo hovoríte na to, že galérii občas vyčítajú akési elitárstvo?
"SNG sa skutočne snažila vystavovať to, čo „teraz a tu" považujeme za hodnotu, kvalitu, hoci možno bude o 20 rokov pohľad budúcej teórie a kritiky, prirodzene, modifikovaný. Skôr ma trápi všeobecná relativita hodnôt, všadeprítomná a tolerovaná povrchnosť, ktorá v tejto spoločnosti vládne aj vo vzťahu k výtvarnému umeniu. Práve preto chcela byť galéria „ostrovom", ktorý divákovi ponúkne stretnutie s ozajstným umením, bez kompromisov. Na toto som špeciálne hrdá."
Inými slovami stredný prúd má zatiaľ cestu do SNG zarúbanú?
"Aj stredný prúd má primerané právo na život. Ale nie v národnej galérii, to, čo vystavujeme musí spĺňať tie najvyššie kvalitatívne kritériá."
