V jeho duchu sa odohráva spoločenskokritický dialóg dvoch osobností súčasnej českej kultúry spôsobom, pre ktorý je typická jedna z odpovedí: „Názor som nezmenil, ale ukázal si mi prístup uvažovania."
Lubomír Martínek je dnes hojne oceňovaný spisovateľ, ktorý mal v roku 1979 túto krajinu „hrdo za sebou a mohol vykročiť do ďalšej". Jedným z prvých nepríliš povzbudivých poznaní bolo, že i priateľstvo je závislé od okolností, že priatelia, ktorých tu zanechal, sa skvelo obídu aj bez neho, a o niečo neskôr aj on bez nich.
Karel Haloun, renomovaný grafik a dizajnér, dnes pôsobiaci tiež ako vysokoškolský pedagóg, sa vtedy rozhodol pre emigráciu vnútornú a obaja si kladú otázku, ako ich normalizácia poznamenala. Kým jeden si musel doma dávať pozor, aby si to nerozhádzal s režimom, keď sa chcel uživiť tým, čo vie a čo ho baví, druhý musel vonku stále hľadať spôsob, ako sa uživiť, aby mal čas na písanie. A navyše sa neustále trápiť, či to, čo napíše, za niečo stojí, keďže „vždy treba mať na pamäti Weilovu vetu, že i najhlúpejší spisovateľ si nájde ešte hlúpejších čitateľov".
Samozrejme, k témam, pred „ktorými nie je dobré utekať", patrí aj ponovembrový vývoj, napríklad unikátny jav, že dlhy sa najväčším dlžníkom odpúšťajú a škody platí poškodený. V oblasti kultúry sa tiež mnohé zmenilo („jedným z príznačných rysov popkultúry je nutkanie ťahať rozumy z ľudí, ktorí zjavne žiadny rozum nemajú"), no povzbudzujúce je aspoň to, že nech „umenie" robí ktokoľvek, „väčšinou ťa nie je schopný svojou činnosťou zabiť. Na rozdiel od lekára alebo automechanika."
