SME

Kameraman Stanislav Szomolányi: Dôležité je príbehovo myslieť

Slnko v sieti. To, čím bol tento film nový a čím celkom určite upútal, bola v prvom rade kamera. Stál za ňou STANISLAV SZOMOLÁNYI, ktorý sa v tieto dni dožíva 75 rokov.

Keď sa vysloví jeho meno, napadne nám veľa krásnych filmov, ale predovšetkým jeden, ktorý predznamenal celú jeho ďalšiu profesionálnu dráhu a v šesťdesiatych rokoch ukázal cestu, kadiaľ sa bude uberať československý film. Slnko v sieti režiséra Štefana Uhra býva označované ako prvý film československej novej vlny a celkom právom je po ňom pomenovaná naša národná filmová cena. To, čím bol tento film nový a čím celkom určite upútal, bola v prvom rade kamera. Stál za ňou STANISLAV SZOMOLÁNYI, ktorý sa v tieto dni dožíva 75 rokov.

Ako často ešte beriete kameru do ruky?

Kameru už do ruky neberiem, iba ak na škole pri vyučovaní. Ale že by som profesionálne robil nejaké filmy, to už nie.

Necnie sa vám za tým?

Viete, že ani sa mi veľmi necnie? S odstupom času zisťujem, že to bola veľmi ťažká robota. Keď sme boli mladí, ani sme si neuvedomovali, akú ťažkú prácu vykonávame.

Peter Jaroš, ovplyvnený aj tým, že sám písal scenáre, písal istý čas prózu štýlom, ktorý sa nazýva „oko kamery". Aj vy sa v bežnom živote pozeráte na svet okom kamery? Máte takú profesionálnu deformáciu?

Keď už sa človek pozerá okolo seba, všíma si krásu prostredia a typy ľudí. Ale keď je už v istom profesijnom postavení, musí si skôr rozširovať intelektuálny rozhľad. Musí spoznať nových ľudí, nové krajiny, nové problémy, aby potom, keď sa dostaví problém pri práci, mohol použiť metódu porovnávania. Aj v škole učím budúcich kameramanov najskôr príbehovo myslieť. Už keď majú jasný príbeh v hlave, obrázky prichádzajú samy. Horšie je, keď kameramani premýšľajú len o jednom záberčeku. Potom im napadne ďalší záberček a ďalší záberček... No to nie je zmysel filmovej fotografie, ale fotografie ako takej. Filmová fotografia musí mať príbehový charakter.

Takže nenapadne vám niekedy: aha, toto by bol pekný záber?

Ale iste! My musíme mať aj ku krajine, aj k ľuďom istý vzťah, musíme sa s nimi vedieť stotožniť, aby sme nasýtili vlastnú databázu a vedeli svoje predstavy odkomunikovať s režisérom.

Mali ste doma kameru?

Kameru som doma nikdy nemal, radšej som si od filmovania oddýchol. Mal som fotoaparát a premietali sme si diapozitívy. Nebol som do nakrúcania až taký fanúšik.

Pochádzate z dvojčiat, v detstve ste spolu s bratom stavali modely lietadiel. Váš brat sa vydal podobnou cestou ako vy?

Na gymnáziu sme fotografie robili spolu. Potom, keď sme išli na vysokú školu, ja som chcel študovať leteckú techniku. Ale brat šiel na strojárinu a aby sme obidvaja neštudovali technický smer, tak som si našiel filmovú školu v Prahe. Zhodou okolností mi to vyšlo.

Fotenie vás teda bavilo oboch?
Fotografovali sme tablá, ľudí okolo, robili sme si modely lietadiel a tie sme si fotografovali. Fotografovali sme triedy, lebo sme si chceli zarobiť korunky, aby sme mali z čoho stavať modely. Keď už som išiel na FAMU, technológia fotografie mi bola jasná.

Predsa len, išli ste študovať niečo na tú dobu dosť nezvyčajné. Čo vám to napadlo?

Možno to bola naivita, ani som nevedel, čo to obnáša, čo ma čaká. Nikto o tom nevedel, ani rodičia, sedemnásťročný som šiel prvýkrát do Prahy.

obraz_04.jpg

Tá istá dvojica o dvadsať rokov neskôr pri nakrúcaní filmu Pásla kone na betóne (1982)

Niektorí adepti štúdia sa hlásia na školu aj tri- či štyrikrát, kým ich prijmú alebo aj neprijmú. Ako to, že vás, sedemnásťročného chlapca z Bánoviec nad Bebravou bez filmárskych skúseností a bez hlbšej znalosti výtvarného umenia, hneď vzali?

Sám tomu nerozumiem. Bolo tam tristo uchádzačov. Prijali nás jedenásť a zostali sme asi siedmi, selekcia bola veľká. Jedna z otázok na prijímačkách bola, či by som vedel povedať, ktorý herec stvárňoval v ruských filmoch Lenina. A mne z ničoho nič vyletelo: Štrauch. Oni sa po sebe pozreli: ako je to možné?

A ako ste to vedeli?

Mal som suseda, ktorý čítal veľa novín. Mal som noviny od neho u nás na povale. Raz som sa tam do nich začítal a odrazu vidím fotografiu z filmu, na nej Lenin a dole bolo napísané: Štrauch.

Akí boli profesori na FAMU? Učil vás napríklad aj známy profesor, fotograf Ján Šmok.

Štúdium išlo míľovými krokmi dopredu. Pedagógovia boli úžasní, vedeli každého postaviť na nohy.

Bolo štúdium iné, ako je dnes?

Predmety sú všade približne rovnaké. Bolo viac zamerané na fotografovanie, teraz už je všetko digitalizované, technický záznam je o inom. Ale predkamerová skutočnosť, to, čo má byť pred kamerou, na tom sa veľa nemení. To je život, film je o ľuďoch. Mení sa len technika, tá ide míľovými krokmi dopredu a zjednodušuje kameramanom prácu. Nemusia sa zaoberať technickými postupmi, môžu sa venovať len umeniu. Myslel som si, že to prinesie aj istý progres v obraze a vo vyjadrovaní, v obrazovom vyjadrení sa však zatiaľ veľa nemení. Ale kameramanom dnes nezaberá čas zdĺhavé svietenie a expozičné postupy, pri práci je menšia nervozita. Hneď vidia svoj výsledok. My sme vždy museli na výsledok čakať. Kamery neboli najlepšie, v laboratóriách nám nespracovali vždy presne nasnímaný materiál. Výsledok závisel od mnohých činiteľov aj od šťastia.

V Prahe ste vraj mali fotoaparát od rána do večera na krku. Aj dnešní študenti prenikajú k filmu cez fotku alebo berú hneď do ruky kameru?

Záleží mi na tom, aby mali nástup s fotoaparátom, na začiatku výučby robia fotoscenáre, fotografie aj klasicky zväčšujú na fotografický papier.

Osudovým bolo pre vás stretnutie s režisérom Štefanom Uhrom. Ako to, že ste si hneď tak porozumeli?

Robili sme spolu najprv v dokumentárnom filme. Potom prišiel väčší projekt, Slnko v sieti, a nedalo sa nič robiť, išiel som točiť. Bez nejakých predsudkov a predpokladov, že chceme robiť veľký film. Robili sme ho úprimne, so všetkým nasadením. A vyšiel film taký, aký je.

obraz_03.jpg

S režisérom Petrom Solanom nakrútil Stanislav Szomolányi film A pobežím až na kraj
sveta (1979). Ním sa po vynútenej desaťročnej pauze tento významný režisér
opäť vrátil k celovečerným filmom

Boli ste si aj ľudsky blízki? Bol Štefan Uher iný typ ako vy?

Uher bol v každom prípade úžasný človek, žiadne konflikty nikdy nehrozili. Fantastické na ňom bolo, že mal vynikajúcu obrazovú predstavu. Keď písal scenár, skôr vyhadzoval dialógy a uprednostnil vizuálne vyjadrenie. A lepšieho režiséra kameraman ako spolupracovníka nemôže mať.

Bol Uher introvert?

Bol to čistý umelec. Možno keby robil čokoľvek iné, robil by to dobre. Práca na filme bola uňho vždy veľkou cestou hľadania. Umenie je vždy proces hľadania.

Film Slnko v sieti sa považuje za prelomový, radí sa k československej novej vlne. A to predovšetkým alebo do veľkej miery vďaka vašej kamere. Podľa čoho ste sa rozhodovali, ako budete snímať jednotlivé zábery?

Chcel som ten film oslobodiť od dovtedy zaužívaných praktík. Aby v ňom nebolo veľa svetla, aby to nevyzeralo umelo, aby to vyzeralo autenticky. A tomu som prispôsoboval aj techniku nakrúcania. Držal som sa obrazovej predstavy neorealizmu. Páčila sa mi neorealistická fotografia. Ako študent som mal obľúbeného poľského fotografa, Hartwig sa volal. Jeho portréty a krajina boli nasnímané vyšším kontrastom. A to bola aj moja predstava - dostať do filmu vyšší kontrast. Nevyšlo to všetko tak, ako by som to urobil dnes, ale som rád, že je to také, aké to je.

Napísali o vás: „Zlom, ktorý Szomolányi s Uhrom vniesli do filmového zobrazenia, sa dá porovnať k oslobodeniu, ktoré prežíva človek, keď prvýkrát opustí zem a vzlietne."

Fíha, to je krásny básnický zvrat. Paráda. Slnko v sieti bol film plný hľadania. Etabloval som sa ním ja aj Uher. Robili sme ho s maximálnym nasadením, ale nemal som pocit, že bude až takýto úspešný. Ukázalo sa, že spôsob videnia, riziko umeleckého pohľadu, s ktorým som vstúpil do toho filmu, bolo správne, že môžem tak pokračovať. Tým som si len potvrdil istú etapu, ktorou som uzavrel svoj študentský alebo svoj hľadačský priestor.

obraz_06.jpg

Večierok vo V-klube v Bratislave v roku 1972. V spoločnosti dám
Stanislav Szomolányi, Ondrej Nepela a Juraj Jakubisko

Režisér Peter Solan vravel, že bol na premietaní svojho filmu Boxer a Uhrovho Slnka v sieti, na ktorom sa zúčastnili členovia ústredného výboru strany. Jeho film prešiel, ale proti Slnku v sieti mali vraj veľké výhrady.

Boli problémy. Uher mi vravel, že Biľakovi sa nepáčilo, že ten film nie je spojený pupočnou šnúrou so slovenskou dedinou.

Kde sa nakrúcali mestské scény, pri ktorých, respektíve na ktorých bratislavských činžiakoch?

Nakrúcalo sa na Krížnej pri avionke - pri dnešnom Americkom námestí. Odohrávalo sa to na jednom z dvorov a na streche jedného domu. Tam bola tá krásna scéna, les antén, medzi nimi lietali tryskové lietadlá a mladí, Fajolo s Belou, boli utopení na streche pod konštrukciou.

Podobný rukopis má aj ďalší Uhrov film Organ. Panna zázračnica podľa predlohy Dominika Tatarku si vyžadovala iný kameramanský prístup?

Každý film, ktorý robil Uher, bol celkom iný.

Dominikovi Tatarkovi sa film nepáčil? Mal vraj o ňom inú predstavu.

Tento autorský spor som nesledoval, ja som točil film podľa scenára. Film bol veľmi ťažký, pretože mal inú poetiku, bol to surrealizmus. Je ťažké dávať dokopy veci vymyslené s vecami už veľmi jasnými a dávať im nový význam. Mali sme obrovské množstvo nápadov, lenže sme chceli, aby film uzrel svetlo sveta. Človek nikdy nevedel odhadnúť hranicu. Niežeby sme sa trápili, aby sme niečo vymysleli, práve naopak, z toho, čo sme vymysleli, sme selektovali. Bolo to krásne obdobie, niesli sme v sebe obrovský náboj. Do každého filmu sme šli s tým, že chceme urobiť lepší, krajší film, ako sme urobili predtým.

Hovorili o vás, že pri hraných filmoch ste volili kameru ako pri dokumentoch, ale už keď ste v začiatkoch nakrúcali dokumentárne filmy, bolo cítiť, že inklinujete k hranému filmu.

Je to dobrý postreh. Už v mojich dokumentárnych filmoch bola moja fotografia miestami svietená, štylizovaná, nebol to autentický záznam ako reportáž. Vždy som chcel ovplyvniť skutočnosť vlastným videním, hľadal som správnu mieru. Keď som robil dokumentárny film, svietil som a komponoval, ale nechcel som, aby to vyzeralo ako hraný film. Potom som z toho ustupoval, aby miera štylizácie neporušila autenticitu prostredia.

Pocítili ste v sedemdesiatych rokoch na sebe ako tvorca ideologické tlaky?

To je ťažko povedať, pretože sme boli zamestnancami Filmu a na spoluprácu nás oslovoval režisér, respektíve produkčný. Povedal: Režisér ten a ten bude robiť film a má požiadavku s vami spolupracovať. Samozrejme, že vo filmoch z neskoršieho obdobia už nebolo cítiť to, čo bolo vo filmoch v šesťdesiatych rokoch.

obraz_02.jpg

Slovenská filmárska a kameramanská elita. V popredí stoja kameramani
Vladimír Holloš, Ján Ďuriš, Tibor Biath, Dodo Šimončič a Stanislav Szomolányi

Čo pre vás znamenal farebný film?

Keď sme začínali, bola farba trošku nedokonalá, nebola preto radosť robiť farebný film. Moje najkrajšie filmy sú čiernobiele. V čiernobielom obraze lepšie vidieť filmársku umeleckú prácu. Je tam lepšie čitateľné svetlo, nie je tam veľa rušivých elementov. Lebo farba musí byť správne použitá a je ťažké hľadať čisté plochy. Je to zložitejšie, ale už sme si zvykli. Neskôr, keď sme robili na Eastman Color, boli už filmy technicky čistejšie. Rozprávky sme robili na farbu, tie sú vo farbe omnoho krajšie. Aby som povedal pravdu, neskôr som už ani nerozlišoval, či čiernobiely, či farebný film. Bol to príbeh.

Akú ste používali kameru?

Nakrúcal som s kamerou arriflexkou, ktorá bola vymyslená ešte v Nemecku počas druhej svetovej vojny pre vojnových reportérov. A tá kamera bola dobrá aj pre nás, bola pomerne ľahká do ruky aj na statív, bola to univerzálna kamera.

Boli ste s tou technikou spokojný?

Spokojný? (Smiech.) Všetko fungovalo tak, ako má. Myslím, že keď sa dnes naše filmy premietajú, nikto ani nerozmýšľa, akou kamerou boli nakrúcané.

Profesionálna kamera je ťažká, narábať s ňou je dosť náročné. Alebo nie?

Iste, ale v hranom filme je veľký štáb, sú tam asistenti a druhý kameraman, ktorý riadi kameru. A potom je tam ostrič.

Ostrič je zaujímavá funkcia.

Hoci sa to nezdá, je to najťažšia funkcia v kameramanskom štábe. Ostrič je zodpovedný za kameru ekonomicky, za jej chod, fungovanie. Zodpovedá za surovinu a za jej vyvolanie, ako aj za to, aby kamera nebola znehodnotená počas transportu. A je zodpovedný aj za umelecký výsledok, aby bolo všetko ostré.

Bol jeden vynikajúci ostrič, o ktorom si kameramani rozprávajú legendy...

Fančovič! Ten stále ešte robí. Robil so mnou veľmi dlho. Asistenti kamery sú dvaja-traja v Bratislave a sú veľmi žiadaní, idú z filmu do filmu, aj v Prahe ich chcú. Tým sa v dnešnej dobe nič zlé neprihodilo.

Kto rozhoduje o rozzáberovaní obrazu? Režisér alebo kameraman?

Rozzáberovanie už je dané v technickom scenári. Niektorí režiséri sa držia presne technického scenára, iní sa však vedia prispôsobiť, napríklad počasiu, sú flexibilnejší. Kameraman musí byť prispôsobivý, jeho obrazová predstava musí byť vždy zhodná s režisérovým videním, ináč sa to robiť nedá. Ja som nebol jednozáberový kameraman, skôr som vnímal zmysel celej scény, chcel som natočiť náladu. Hľadal som impresívnejšie pohľady.

Keď už bolo toľko filmov nakrútených, dá sa ešte z hľadiska kamery vymyslieť niečo nové?

Nejde o to vymyslieť niečo v kamere, lebo kamera ide ruka v ruke s príbehom. Počítačová grafika rýchlo napreduje, niekedy až človek žasne, čo všetko sa dá vymyslieť.

obraz_05.jpg

Režisér Martin Hollý, kameraman Ján Ďuriš, Stanislav Szomolányi
a Denisa Biermanová počas spoločenskej akcie v Charlies

Založili ste na VŠMU Katedru kamery, ešte stále učíte na škole. Sú dnešní študenti iní v porovnaní s vašou generáciou?

Sú iní už tým, že sú mladší a krajší. Ale pracovne nie. Majú tie isté študentské problémy, ako sme mali my. Každý chce byť dobrý, lepší ako tí druhí. Sú vynikajúci, majú ambície. A vlastne preto, že sú takí dobrí, som stále na škole. Je radosť s nimi komunikovať a učiť ich.

K čomu ich vediete?

Keď som založil katedru, vymyslel som takú filozofiu výučby, že chlapci musia trošku rozmýšľať aj autorsky, musia si písať scenáre. Cvičenia, ktoré realizujú, sú bez hovoreného slova. Musia krátky príbeh nakrútiť bez dialógov. Učia sa situácie vyjadriť obrazom. To je dosť komplikované a mrzuté, takže potom, keď už robia s režisérmi a môžu použiť aj dialógy, si možno niekedy aj vydýchnu.

Čo si myslíte o tom, že filmové kamery nahrádzajú kamery digitálne? Obraz nimi snímaný je vraj plochý, chýba mu hĺbka.

Záznamová technika ide strašne rýchlo dopredu. Ja vnímam pri filme dve veci: predkamerovú skutočnosť, to, čo pred kamerou robíme, teda príbeh a záznamovú techniku. Keď je film dobrý, divák ani nerozmýšľa, či je digitálny, alebo nie. Je to skôr technologická, produkčná záležitosť - možno to uľahčí prácu, pracovný proces. Ale teraz už je všetko také dokonalé, že už je ťažko postrehnúť, o aký záznam ide. Dnes už nie je ani rozdiel medzi prácou pre televíziu a prácou pre film, lebo tým, že sa do obývačiek nasťahovali veľké obrazovky, je na obraze všetko analyzovateľné, všetko krásne vidieť. Prakticky robíme všetko ako pre kino.

Čo hovorili na vaše filmy rodičia? Páčili sa im?

Zaskočili ste ma... Túto otázku som dostal prvýkrát. Sám sebe by som ju mal položiť. Ani neviem, čo hovorili. A ani neviem, ako je to možné. Neviem, že by so mnou niekedy diskutovali o filme, nemal som od nich spätnú väzbu. Bánovce boli malé mestečko, v tom období rodičia ani veľmi nemali možnosť vidieť moje filmy.

Takže ani neviete, či ich videli? Napríklad Slnko v sieti?

Neviem. Len toľko si spomínam, že keď som raz prišiel ešte ako študent domov a chcel som si odfotografovať otca, tak som si ho posadil na dvore pred záhradou, dal som mu klobúk, pekne som ho nasvietil, urobil som obrázky, a potom som zistil: však preboha, to nie je môj otec! To je nejaký herec. (Smiech.) Keď som ho tak filmovo spracoval, stratil ľudské teplo.

Spomínate záhradu. Cez vojnu ste sa v nej vraj skrývali pred Nemcami aj pred partizánmi.

Raz cez našu ulicu prebehli s puškou v ruke partizáni a utekali sme sa schovať do záhrady. Tou istou ulicou na druhý deň bežali Nemci a zase sme sa išli schovať do záhrady. Vždy sme utekali skôr pred zbraňami.

Vo vašej záhrade sa dalo tak dobre schovať?

Tam sa nedalo schovať, mali sme len pocit, že sme ďalej od ulice.

Zvyknete si doma filmovať rodinné udalosti?

Nezvyknem. Ale mám pekného vnuka, raz som si ho nafilmoval a mám z toho radosť.

Pozriete si občas svoje filmy?

Veľmi málo. Nepozerám si ich, len výnimočne, teraz, keď som ich prevádzal do digitálnej formy. Hneď prvé ma potešili, že môžu ísť do sveta. A niektoré nie.

Aký z nich máte teda po rokoch pocit?

Z tých, čo sú digitalizované, mám veľmi dobrý pocit. Obraz je takto omnoho krajší, je to čistejšie - profesionálne.

Stanislav Szomolányi (1935)
obr_01.jpgPatrí k najvýznamnejším tvorcom slovenskej kinematografie. Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou. V rokoch 1953 - 1958 absolvoval štúdium kamery na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po štúdiu pôsobil v Slovenskom filme a kameramansky sa podieľal na dvadsiatich dokumentárnych filmoch. S režisérom Štefanom Uhrom spolupracoval už pri svojom prvom filme Niekedy v novembri (1958), spolupráca pokračovala aj pri dokumentárnych snímkach Očami kamery (1959) alebo Poznačení tmou (1959). K spoločným filmovým projektom patrili slovenské hrané filmy - Slnko v sieti (1962), Organ (1964), Panna Zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Keby som mal pušku z roku 1971 či Pásla kone na betóne (1982). Kameramanské prednosti zúročil Stanislav Szomolányi aj pri práci s ďalšími významnými slovenskými režisérmi, na filme Krotká z roku 1967 spolupracoval so Stanislavom Barabášom, s Martinom Hollým nakrútil Baladu o siedmich obesených (1968). Spolupracoval aj s Petrom Solanom a Jurajom Jakubiskom. Je aj tvorcom viacerých televíznych inscenácií: Kaligula, Sudca a jeho kat. Od roku 1974 pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg na VŠMU a v roku 1991 založil Katedru kamery, ktorú viedol. Je členom Asociácie slovenských kameramanov. Filmy, pri ktorých stál za kamerou, patria do fondu slovenskej kinematografie a za svoju tvorbu získal viacero ocenení na domácich i zahraničných festivaloch.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 706
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 633
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 537
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 821
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 013
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 994
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 653
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 6 223
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 786
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 541
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 387
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 11 023
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 379
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 351
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 151
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 429
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu