Režisér TOMÁŠ EIBNER sa nejako nestihol zaoberať štúdiom vysokej školy v odbore, ktorý ho živí. Priamo zo strednej školy bol hodený do praxe. Vraví, že všetko je aj tak vecou šťastia, pokory a ťažkej driny. A v súčasnosti aj trpezlivosti. V týchto dňoch sa pod jeho vedením rozbieha nová séria súťaže Eurosong.
Boli ste v komisii, ktorá vyberala z prihlásených 239 záujemcov. Aká je úroveň príspevkov?
Mnohé sú ovplyvnené Moskvou a Alexandrom Rybakom. Naši ľudia pochopili, čo na Eurovízii frčí. Jedno je však isté, že sa zvýšila nielen kvantita, ale aj kvalita. Nečakal som, že na Slovensku máme až toľko kvalitných autorov a hudobníkov. Je to fajn pocit.
Na zozname účastníkov tohtoročného Eurosongu však chýbajú áčkové mená.
Stále to opakujeme dookola, už aj mne to lezie na nervy, ale je to autorská súťaž.
Je podľa vás organizovanie masového diváckeho hlasovania najlepší spôsob, ako sa dopracovať k pesničke, ktorá má šancu dobre reprezentovať Slovensko v rámci Európy?
Ak sa na výbere vyvolenej skladby spolupodieľa aj divák, ktorý sa pritom aj zabaví, tak je to príjemné a hlavne spravodlivé. Veď ten istý divák bude pozerať aj veľké finále v Nórsku s pocitom, že aj on rozhodoval.
Nevybral by nejaký profík lepšie?
Aj profík sa môže mýliť. Ak sa rozhoduje komisionálne, tiež sa robia všelijaké kompromisy. Takže v princípe je to jedno.
Ako ste sa dívali na vlaňajšie vystúpenie Gipsy.cz?
Zdalo sa mi to inovatívne, miestami aj vtipné, ale nebolo to na Eurovíziu. Inakosť sa na Eurosongu neoplatí, tam je to ukážkový mainstream.
Mohla dvojica Mikulčík - Pocisková dopadnúť aj lepšie?
Kamil a Nela podali skladbu Leť tmou nad moje očakávania a aj keď som bol stovky kilometrov vzdialený od nich, cítil som zimomriavky. A myslím si, že zviditeľniť naše malé Slovensko je viac než dobrá investícia. Nemohli sme si myslieť, že po desaťročnej absencii sa na nás všetci vrhnú a od radosti nás posunú rovno do finále. Nie je to len o skladbe, ale aj o lobingu, kde si krajiny vytvárajú priestor pre vzájomné hlasovanie. STV robila, čo mohla, nebolo však jednoduché zariadiť také promo, ako si mohli dovoliť väčšie krajiny, ktoré pracujú s inými rozpočtami. Po skončení šou sme museli za menej ako osem hodín nakrútiť videoklip, s ktorým produkcia utekala na letisko. Na všetko bolo málo času. Tento rok by to malo byť lepšie, pardon - musí!
Moderátor bude ten istý, režisér bude ten istý, v čom bude Eurosong 2010 na Slovensku iný?
Modernejšia scéna, krásna grafika. Nová LED podlaha vyrobená na mieru síce ešte stále trčí v Litve, kde ju vyrábajú, ale príde na semifinále. Scenár je kreatívnejší a plný prekvapení.
Vraj dokážete pri prenosoch udržiavať pohodu v tíme. Je to vaša filozofia či povaha?
Existuje niekoľko spôsobov, ako dosiahnuť cieľ. Ja robím dlhé roky viac-menej s tým istým štábom. Veľmi si ich vážim, bez nich by som nikde nebol. Samozrejme, dá sa z pozície režiséra aj hulákať, ale ja si tento princíp nechávam ako poslednú možnosť. Ak sa dokážete so štábom dohodnúť, môžete s nimi rásť, čo je dôležité.
Na čom stojí vaša autorita? Na veku asi nie.
Možno je to tým, že som si prešiel všetkými oblasťami, ako kameraman som začal už ako šestnásťročný, ozvučoval som koncerty, niečo som aj nasvietil, nastrihal. Rešpekt narastal postupne. Ak teda poviem niečo zvukárovi, vie, že sa v tom trochu vyznám a teda nechcem od neho niečo nesplniteľné.
Máte za sebou aj prácu s dokumentami a spravodajstvom.
Vchádzanie do ľudských príbehov je mojou ďalšou polohou.
Neobvinil vás niekto pri tejto práci, že si robíte kariéru na nešťastí iných ľudí?
Nepoznám režiséra, ktorému by sa to nestalo. Každý si musí zvoliť hranicu, za ktorú je ochotný zájsť. Vo VyVolených sme to riešili každodenne, bolo veľmi ťažké povedať, čo je ešte šou, a kde už začíname jej účastníka urážať.
Nemali ste vkusový či morálny problém s typom reality šou, akou boli VyVolení?
Nie, keby bola tretia séria, tak by som do toho šiel. Tí ľudia tam išli z vlastnej vôle a ja tiež. Bol to prelomový projekt, ktorý ma porodil a vychoval. A ešte som za to dostal aj zaplatené. Tam vznikol môj veľmi úzky vzťah k televízii JOJ. Producentka Alexandra Dubovská mi odrazu povedala, že je krízová situácia a že si myslia, že zvládnem prebrať réžiu tohto projektu. Ja som sa skoro zbláznil, tú noc som vôbec nespal. Na druhý deň som prvýkrát išiel po schodoch do veľkého prenosového voza. Dnes mám odvysielaných viac ako 360 priamych prenosov.
Mali ste niekedy pocit, že ste prekročili pomyselnú „hranicu"?
Bola by hlúposť povedať, že nie. Keď pri jednom veľkom nešťastí umrelo dieťatko, pustil som do vysielania zábery, v ktorých rodičia držali to neživé bábo ešte v rukách. Myslím, že som to prešvihol. Keby sa to stalo môjmu dieťatku, asi by som sa veľmi netešil. Nestačí byť len za kamerou, treba sa na veci dívať aj z opačnej strany. Asi najviac sme balansovali pri formáte 2008 - Aj taký je život, kde o svojom utrpení hovorili so slzami v očiach ľudia, ktorí prišli o svojich najbližších. Tam som sa emóciám neubránil ani ja a vlastne nikto.
Ako prežívate priame prenosy? Mávate stres?
Dvadsať sekúnd pred začiatkom prenosu je v réžii také hrobové ticho, že si počujem tlkot srdca. Všetci sa dokážeme sústrediť. Pri vysielaní pociťujem druh radosti, ktorú neviem prirovnať k žiadnej inej.
Čo robíte po skončení prenosu?
Nech to dopadne hocijako, vždy si podám ruky s celou réžiou, potom idem za účinkujúcimi. Ak je prenos výnimočne dobrý, skočíme so štábom na pohár vínka.
Občas sa v rámci priameho prenosu niečo aj nepodarí. Jan Kraus spadol pri Miss Slovensko 2009 napríklad do jamy.
Mne sa stala tisíckrát horšia vec minulý rok pri Miss Universe, kde nám nenabehli agregáty. Začali sme s vysielaním a odrazu sa rozblikali monitory, vypadli kamery a všetko upadlo do tmy. Zažil som pätnásť minúť najväčšej bezmocnosti, dvetisíc ľudí v sále a televízni diváci nevedeli, čo sa deje. Bolo to najhoršie, čo som kedy zažil.
Dostane režisér od vysielateľa nejakú pokutu, ak sa stane niečo takéto?
To bol skôr technický problém, televízia si urobila poriadky.
Nesnívajú sa vám niekedy podobné nočné mory?
Po tejto Miss sa mi tri noci nesnívalo nič iné.
Prečo to teda robíte?
Fascinuje ma tá hustá atmosféra, že sa veci odohrávajú v reálnom čase, že sa nedajú vrátiť späť. Na priamych prenosoch ma baví to, že ich príprava musí byť stopercentná. Keď sa nakrúti záznam, môžete ho v strižni ešte dorobiť. Ak sa pri priamom prenose stane niečo nepredvídateľné, až potom sa ukáže, ako sa vedia režisér s moderátorom vynájsť. Režisér priameho prenosu vraj prežíva takú veľkú záťaž ako pilot stíhačky.
Program môže byť horší či lepší, aj tak v televíziách akoby len robil výplň medzi reklamným časom. Neprekáža vám to?
Istým spôsobom ma to hnevá. Ale bolo by smiešne tvrdiť, že zachraňujeme životy. Na to si nás vysielatelia aj komerčná sféra najímajú, aby sme im zarobili peniaze. Hovorím to priamo, kto sa tvári, že robíme nejaké umenie, je smiešny.
Nechcete niekedy nakrútiť aj umenie - napríklad film?
Je to mojím snom, to by bolo „naj" v mojej kariére. S dokumentmi som začínal.
Kde je hranica medzi umením a šou? Aj šou musí byť prinajmenšom remeslom.
Je to iný svet. V dokumente dávate kus seba, nehľadíte na rating a share, nemáte na krku dýku sledovanosti. Šou nikdy nemáte čas vyšperkovať, dokumenty odovzdávate vtedy, keď sú dokonalé.
Robili ste aj v maďarských televíziách. Je maďarský divák iný?
Sú o krok vpred, Nemci o niekoľko krokov. K nám sa všetko dostáva s niekoľkoročným oneskorením. Vyspelejšia je tam aj celá profesionálna branža. Ak sa robí Eurovízia, začne sa s prípravami skôr. Najviac ma hnevá, že ak sa u nás v nejakej televízii začne tancovať, tak sa tancuje všade. Keď začne jeden spievať, tak spievajú všetci. Ak sa zatvárame do víl, tak vo všetkých televíziách naraz. Kopírujeme jeden druhého, stále si kradneme diváka. Nemali sme ani jeden seriál, a teraz ich máme milión. Načo sú nám, keď v nich aj tak hrajú tí istí herci? Malo by sa to robiť premyslenejšie.
Čo bolo z pohľadu profesionála na moskovskom šouprograme najzaujímavejšie?
Nóri budú mať čo robiť... Tá gigantická scéna z Moskvy je asi neprekonateľná. V jednej skladbe dotiahli na špeciálnej točni krásne pomaľovaný tank a stíhačku. Sú to blázni. To by bolo, režírovať na takej scéne!
Ak by Slovensko vyhralo Eurovíziu, tak by ste asi ten program ďalší rok režírovali vy, či nie?
Z toho by ma dosť bolelo brucho.
