Niekoľko rokov nakrúcal film Hranica a vystihol v ňom pocit zúfalstva, ktorý vládne v rozdelenej dedine Slemence. Dnes s ním Jaro Vojtek cestuje do Rotterdamu a vidí, že lístky na jeho projekcie sa minuli.
BRATISLAVA. Jaro Vojtek vraví: „Ja viem, že svet nezmením. Do svojich filmov však vkladám svoj úprimný pohľad a čakám, dúfam, že sa moja energia prenesie aj na druhých, že aj v nich čosi vyvolá." Práve cestuje na prestížny filmový festival v Rotterdame a tam si môže overiť, čo sa s ľuďmi deje, keď vidia jeho nový film Hranica. Film o životoch a osudoch rodín z dediny Slemence, ktorú v roku 1946 násilne rozdelila štátna moc medzi Slovensko a Ukrajinu.
Pomôže intuícia
Svetovú premiéru mala Hranica v októbri na festivale v Jihlave a tam aj zvíťazila. V Rotterdame sa premietne v sekcii Spectrum, kde sa stretávajú filmy skúsených režisérov - tento rok sa do nej dostala napríklad novinka Francisa Forda Coppolu Tetro, Formanova Dobře placená procházka i Grand Prix z Cannes, Prorok od Jacquesa Audiarda.
Hranica je na programe zajtra, v sobotu aj budúci piatok, všetky lístky sú už vypredané. Jaro Vojtek tuší, že po filme s ním budú chcieť diváci diskutovať, pretože doteraz bola jeho skúsenosť taká, a už aj začína mať trochu trému. „Skúšal som si pripraviť príhovor, ale akosi som sa doň zamotal. Nechám to na intuíciu, tá mi vždy pomohla," vraví.
Do Rotterdamu cestuje spolu s producentom Mariom Homolkom a kameramanom Tomášom Stanekom, spolu sa chystajú aj na stretnutie producentov a distribútorov.
Nie je mimo
Pred slovenskou distribúciou robila Hranici kampaň televízia Joj. Divákom komerčnej stanice sa to mohlo zdať netradičné, budú však asi ešte prekvapenejší, keď Joj odvysiela aj celý film. Producent Dávid Čorba potvrdil, že už sa dohodli. Zároveň sa Hranica dostáva na vysoké školy. „Takmer súčasne sa mi ohlásili z Karlovej univerzity v Prahe a z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. A ešte pred Vianocami mi došla správa z Londýna, jeden profesor tam práve píše o hraniciach prácu."
Vojtek vraví, že on sa o prípade Slemeniec nikdy v škole neučil a sám sa o ňom dozvedel až na vysokej škole, keď sa dal do reči so spolužiakom, ktorý sa tam narodil. Dnes, pri diskusiách po projekciách, znovu vidí, ako veľmi zostali ľudia hranicou na východe Slovenska zasiahnutí. Hovorí: „V Košiciach sa po projekcii prihlásil jeden pán, povedal, že tam vyrastal. Hneď mi začalo búchať srdce a spýtal som sa ho, či nie je môj film úplne mimo. Naopak, odpovedal mi, vraj som ten pocit zúfalstva vystihol presne a on že by mi mohol porozprávať ešte strašnejšie príhody."
Škoda, že si nenahrával
Hranica je ešte stále v slovenských kinách a Jara Vojteka tešia ohlasy publika rovnako ako správy z vysokých škôl. Je to pre neho dôkaz, že filmári nemusia a ani by nemali podceňovať divákov. „Na Hranicu sa nepozerá ľahko, napriek tomu sa mi nestalo, že by po záverečných titulkoch utekali zo sály. Dokonca som nemal pocit, že zostávajú zo slušnosti, aby sa nedotkli režiséra, keď už sa im prišiel ukázať. Neraz som aj banoval, že som si naše debaty nenahral, pretože boli veľmi podnetné. Donútili ma uvažovať o veciach, ktoré som doteraz robil len intuitívne a to všetko by sa mi hodilo do dizertačnej práce."
Píše o vplyve nových technológií na režijné postupy v dokumentárnom filme, a už s tým pol roka mešká.
