Milan Lasica, muž mnohých umeleckých profesií a honosných prívlastkov, oslávi v stredu sedemdesiat rokov. V predstihu dostal knihu gratulácií od sedemdesiatich osobností.
Don Lasica, šľachtic, majstre, pán Lasica, Milan, Milanko, Milane a určite ešte nejaké to oslovenie zaznelo na krste knihy, ktorej titul sa trochu komplikovane zobrazuje v novinách či v iných tlačených verziách, no ako sa ukázalo, mierna nejednotnosť panuje aj pri jej verbálnom predstavovaní.
Povedali o Milanovi Lasicovi
Pri príležitosti Lasicovej sedemdesiatky by sa mala začať na Slovensku udeľovať pozlátená soška najvšestrannejšieho divadelného umelca, a tá by sa rozhodne mala volať MILAN. Som presvedčený, že by dostával „sám seba“ ešte pekných pár rokov.
Boris Farkaš, herec
Milan Lasica noblesne žije a noblesne robí svoju prácu – aj keď mu práve tá noblesa nedovoľuje, aby o tom sám hovoril. Keď sa ho pýtali, kde sa vo všetkom, čo dvojica L+S vytvorila, vzala tá sila a hĺbka, odpovedal: „Ďakujem veľmi pekne. Potešili ste ma, ale je to vedľajší produkt. My sme chceli baviť ľudí.“
Oľga Feldeková, spisovateľka
Veľmi rýchlo sformoval svoje dôsledne civilné herectvo, ktoré aj najexpresívnejšie repliky a extrémne city tlmočí cudne a ticho, s ostýchavou pokorou a diskrétnym ironickým odstupom od toho, čo robí. Uprostred teatrálnych gest a zvučných slov víťazí tichým človečenstvom. Pritom táto tvorivá finta pramení skôr zo života ako z nejakých umeleckých poučiek: hovorte potichu, ak chcete, aby si v hlučnej vrave povšimli váš hlas.
Kornel Foldvári, spisovateľ,
Myslím si, že pán Lasica, ktorého som vždy obdivoval ako málokoho, dokazuje, že výnimočne nadaný jedinec si môže z času svojho života urobiť príťažlivé a zábavné divadlo bez ohľadu na úpadok doby, v ktorej žije. V slovensko–českých pomeroch naozaj jedna z veľmi vzácnych výnimiek muža, ktorý sa neponáhľa, no napriek tomu je väčšinou v cieli prvý.
Jan Kraus, moderátor, herec
Mali sme v Československu pána Wericha, pána Suchého, cimrmanovcov a pánov Lasicu so Satinským. Potom sa Československo rozdelilo, ale našťastie nie úplne. Slovákov od Čechov a Čechov od Slovákov sa rozdeliť nepodarilo. Múdre hlavy z oboch krajín patria obom národom. Milan Lasica je doma aj v Čechách, a to je veľmi dobre.
Jiří Menzel, režisér
Mám Ťa, Milan, veľmi, veľmi rád. Som šťastný, že Ti to môžem takto povedať. Ani vlastnej mame som to v dospelosti povedať nevedel. Teraz ma to mrzí. Je to také príťažlivé, čo robíš, ako to robíš, čo hovoríš, čo si myslíš. Stále je to nové, pritom vždy také krásne logické. Raz si mi povedal, že každý sa časom zunuje. Na teba to zázračne neplatí.
Juraj Nvota, režisér
Ja viem, ktosi mu pred časom prilepil na chrbát to, čo sa ťažko odlepuje: Milan Lasica – intelektuálny humor. A pritom opak je pravda: v jeho dialógoch a v textoch piesní sa intelektuálne dišputy a podobné kúsky vyskytujú zriedka. Teda výnimočne. Poviem to vyskúšaným minulým slovníkom: jeho tvorba vychádza priamo z ľudu a k ľudu sa vracia.
Stanislav Štepka, herec, dramatik, šéf RND
Milý Milan, veľa si dokázal, urobil, pretrpel, vydržal počas svojho doterajšieho krátkeho života. Lebo ja si myslím, že tu budeš ešte veľmi dlho, že to najdôležitejšie Ťa ešte len čaká. A dovoľ, aby som vyzdvihla jeden z tvojich najdôležitejších skutkov – založil si si rodinu.
Emília Vášáryová, herečka
Z knihy 70 rokov © Lasica
70 rokov © Lasica, sa volá tá knižka, a možností vyslovenia a intepretácie jej názvu je viac. „Vyberte si,“ odcitujme klasika, a čarom nechceného už aj naznačujeme najpravdepodobnejší výklad. Jasné, klasik je to „ešte nejaké“ oslovenie, ktoré v piatok večer v bratislavskom Pálffyho paláci nemohlo chýbať. Jeho adresát si v tomto priestore pred dvoma rokmi prevzal literárnu Cenu Dominika Tatarku za knižku fejtónov Bodka, tentoraz však išlo o knihu pre neho a o ňom.
Lasica mi veľa dal i niečo vzal. Jeho vinou sa márne usilujem porozumieť mnohým dialógom, ktoré dnes masy pokladajú za veselé.
Milan Markovič
Nevyčerpateľné zásoby humoruK nastávajúcemu jubileu Dona Lasicu, šľachtica, majstra atď. ju zo zdravíc jeho 70 priateľov a známych, či presnejšie známych priateľov zostavil publicista Svetozár Okrucký. Objekt gratulácií, ktorý má zaslúžene toľko honosných prívlastkov, má však vari ešte viac profesií. Humorista, herec, spevák, moderátor, dramatik, textár, režisér, publicista, riaditeľ, golfista. A má, teda v stredu bude mať sedemdesiat rokov.
Tá streda 3. februára je dôležitá. Nielen kvôli tomu, čo povedal Tomáš Janovic v aforizme o februári, že „tretieho sa narodil Lasica a šiesteho Werich, potom humor kulminoval - dvadsiaty piaty február bol víťazný“, ale tiež preto, že jubileum má oslávenec ešte stále pred sebou. A tak sa vďaka tomu šarmantne vyhol háklivému hodnoteniu knihy s tým, že ju začne čítať až vo štvrtok ráno, po dovŕšení sedemdesiatky.
Berme to však radšej ako bonmot, aj z prostého dôvodu, že sa z tej knihy (prirodzene, so sedemdesiatimi výbornými fotografiami) oplatí mnohé citovať a do štvrtka sa nám čakať nechce. Navyše, niektorí z gratulantov vystúpili z knižky na pódium, a tak Lasica už aj tak mnohé vie.
Napríklad, že Mariána Leška najviac prekvapuje tým, že niekto taký vôbec existuje, a to dokonca už sedemdesiat rokov. „A pritom koľkí by chceli aspoň na chvíľu byť ako on,“ myslí si jeho pravidelný kolega z istej známej televíznej humoristickej relácie (áno, aj Eňa Vacvalová je v tej knižke), kde sa nestačí čudovať Lasicovej márnotratnosti pri narábaní so svojimi skvelými nápadmi. „To si môže dovoliť len človek s nevyčerpateľnými zásobami.“ Aj z toho usudzuje, že my všetci máme z Lasicu oveľa viac ako on z nás.
Rytier posmutnenej dušeNo v nepredpokladanej polemike na diaľku so slovkom všetci (ale aj s názorom Oľgy Feldekovej, že Lasica robí dobre každému) nesúhlasí Kamil Peteraj, ktorý si myslí, že Lasica nebol a nikdy nebude na Slovensku všetkým pochuti, pretože má príliš prenikavý intelekt a originálny pohľad na naše ubolené duše a zromantizované mýty.
A Milan Markovič sa dokonca v takýto sviatočný čas priznáva, že Lasica mu nielen veľa dal, ale tým aj súčasne niečo vzal. „Jeho vinou sa viem zasmiať na máloktorom zábavnom programe, či márne sa usilujem porozumieť mnohým dialógom, ktoré dnes masy pokladajú za veselé a celkom fajn,“ odkazuje jubilantovi túto svojskú poctu aj napriek tomu, že ňou určite časť Slovače nepoteší.
Zdeněk Svěrák zasa na základe ich nemnohých stretnutí predpokladá, že keby bývali bližšie pri sebe, asi by sa priatelili. „Milane, ak náhodou taký dojem nemáš, nehovor mi to, keď už som sa sem v snehu trmácal až z Prahy.“ Tento cimrmanológ považuje Lasicu za Dona Quijota, ktorého opustil jeho Sancho, za rytiera posmutnelej duše, ktorý nosí humor ako štít, chrániaci jeho i nás pred melanchóliou a úzkosťou. „Kedy inokedy mu treba za to poďakovať, ak nie teraz.“
Sanchovi alias Julovi Satinskému, samozrejme, patrí záver knižky, ktorú sa oddá otvoriť kdekoľvek. Aj na 67. strane, napríklad, ktorá patrí Zuzane Kronerovej: „Milana Lasicu mám veľmi rada. Nemôžem za to.“
