Autor v netradičnej knihe zúročil svoju dlhoročnú prácu s literatúrou a jazykom.
Do smrti sme mohli Daniela Heviera považovať za básnika, prekladateľa, autora pre deti, editora, vydavateľa, ale tieto prídomky budeme musieť rozšíriť. Vydal román, ktorý nám jeho juvenílie a čas básnickej zrelosti nepripomína ničím. A vlastne sa vymyká aj z toho, čo sa momentálne na Slovensku vydáva (alebo vydáva za literatúru).
Tajnička, výrok alebo veštba?
Kniha má 44 kapitol a 444 strán. Každá kapitola sa začína citátom (alebo aby som presne citoval autora čitátom) o čítaní a písaní. Začiatočné písmená kapitol tvoria akúsi tajničku či výrok, alebo je to veštba? Je desivá, či nejakým záhadným spôsobom predsa len optimistická?
Autor od nás nechce jednoznačne také či onaké videnie sveta.
Dej sa odohráva v Bratislave. Hoci je to mesto opísané prostredníctvom známych či menej známych reálií, dianie, ktoré Hevier vypustil do ulíc, je v mnohých ohľadoch fiktívne. (Po meste behajú líšky a ľudia na ne poľujú.)
No čitateľ sa nemusí pre tieto milé bizarné vsuvky obávať nejakých vyšinutých bláznovstiev a nič ho neruší pri čítaní deja plynúceho majestátne. Hlavným hrdinom je spisovateľ Fictus a jeho žena Ana a ich dcéra Havranka. Literatúra tu predstavuje hlavný hybný prúd, do ktorého udalosti vtekajú a z ktorého sa vynárajú.
S rukami po lakte medzi knižkami
Naše obavy z diela šuštiaceho papierom sa rozplynú rýchlo. To nie je len záznam okamihov, keď spisovateľ na chvíľu odtrhne zrak od monitora a pozrie sa letmo, čo je doma nového. Samozrejme, že najšťastnejší je vo chvíli, keď sa s rukami po lakte medzi knižkami môže prehŕňať vo svojich policiach, ale to je v poriadku, lebo z nich vyťahuje naozaj zaujímavé námety na premýšľanie.
Navyše sa tu úročí dlhoročná práca s literatúrou a jazykom, s rečou, s ktorou pracuje nielen preto, aby bolo rozumieť jemu, ale aby zároveň čo najlepšie rozumel iným. A, samozrejme, tiež aby sa nestal outsiderom, cudzincom (alebo ako píše cudzin.com).
Hevier zachytáva mnohovrstvové geometrie mesta, a medzitým, často taxatívne a s ľahkou estetickou manierou, vyratúva bratislavské zvláštnosti, ktoré nám vari aj dávno mali byť známe, a možno aj boli, iba sme na ne akosi zabudli pri lúštení zmyslu života v tomto priestore.
Spánok je stav, keď je človek hore
Ale nenecháva nás zase na pochybách vzhľadom na to, čo je v živote vedľajšie a čo je dôležité.
Autor tu prostredníctvom svojho hrdinu i ďalších postáv vyslovuje aj domnienky či tvrdenia, ktoré dnešní redukcionisti vôbec nemajú v láske: napríklad, že bdenie je stav, keď je človek dolu, a spánok je stav, keď je človek hore. Alebo že „slová slúžia iba ako zásteny, za ktorými je skryté niečo oveľa podstatnejšie".
Kniha poteší fajnšmekra mnohým. Napriek kvantu textu v nej nie sú nejaké zbytočné gramatické chyby, aspoň nie v takej miere, že by čitateľa vyrušovali a nútili uvedomovať si denný režim našej paralelnej, zúženej, sužujúcej, miestami až fiktívnej „popriprítomnosti".
