„Svoju pravidelnú týždňovú literárnu rubriku mám už dvadsať rokov, čím som predbehol aj francúzskeho kritika z 19. storočia Saint-Beuva, ktorý písal každý týždeň svoje pondelky v časopise Constitutionel," hovorí JOZEF BŽOCH. Ku koncu normalizácie sa ako zakázaný autor potichu vrátil do literatúry publikovaním v Ľude, neskôr to bola Národná obroda a Práca, a posledných desať rokov sa jeho Literárny štvrtok a v súčasnosti piatkové Literárium stali pevnou súčasťou kultúrnej publicistiky denníka SME. V júli však pre úraz nastala pauza, ktorá sa nečakane natiahla až dodnes.
Čo sa vám vlastne prihodilo?
„Nuž, padol som na hlavu. Pri nočnej návšteve kuchyne som pri jedle vplyvom silných práškov na spanie spadol na mramorovú dlážku a ublížil si tak, že som spočiatku nevládal ani čítať, nieto písať. Napriek dlhej rekonvalescencii dobrá správa od lekárov je, že nie som na hlavu padnutý." (Smiech)
Ako trávi čas literárny kritik, keď nemôže písať?
„Úprimne sa priznám, že často to neviem ani sám. Čítam noviny, nazriem do kníh, uzdravujem sa, leňoším. A bridím sa sám sebe, lebo takáto existencia je iba dožívanie, či dožúvanie. Vita minima. Ale už sa rozbieham."
Do ktorých kníh ste v poslednom čase najviac „nazerali"?
„Bola to najmä kniha Jána Roznera Sedem dní do pohrebu, potom Pýtačky od Heleny Dvořákovej, Anton Habovštiak v spomienkach a Jakovlevovo Storočie násilia v Sovietskom zväze. To si však naozaj vyžaduje väčšie prestávky, lebo pri kontinuálnom čítaní tohto dokumentu by sa človek musel zblázniť."
S nepísaním však máte aj inú, oveľa dlhšiu skúsenosť, keď vám to zakázali po roku 1968. Čo ste vtedy robili, ako ste prežili normalizáciu?
„Keď ma vyhodili z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, horko-ťažko som sa dostal do Výskumného a vývojového ústavu prefabrikácie, kde som prekladal z nemčiny a francúzštiny odborné články. Čiže som sa nedobrovoľne posunul od jednoliatej literatúry k liatemu betónu."
Patrí sa aj povedať, že ste v tom čase okúsili aj nepríjemnejšie veci.
„V novembri 1969 som si posedel dva týždne vo vyšetrovacej väzbe, lebo mi v aktovke, zabudnutej pri aute, našli písacím strojom rozklepané interview z talianskeho časopisu Unita o sovietskej okupácii Československa. Aj to bola príčina, že som stratil možnosť pracovať v Ústave slovenskej literatúry a publikovať vôbec. Okrem toho mi zošrotovali knihu Kontakty, bol som teda totálne vyradený z kultúry, v ktorej som pracoval po skončení vysokej školy od roku 1949."
Hneď po vysokoškolských štúdiách ste začali pracovať v novinách a časopisoch. Aká to bola skúsenosť?
„Priamo na vlastnej koži a naživo som poznal všetky fázy, obdobia a formy vzniku socialistického realizmu a politizovania literatúry, veď ako redaktor Kultúrneho života a Slovenských pohľadov som osobne poznal väčšinu autorov, ich, ale aj naše ťažkosti s cenzúrou. Pritom je zaujímavé, že okrem skalných komunistov, akými boli napríklad Milan Lajčiak, Miloš Krno, Andrej Plávka a niekoľkí ďalší, jednotliví autori tvorili akési liberálne krúžky, sympatizovali i hromžili navzájom."
Boli aj nepriateľstvá?
„Iste, Milan Lajčiak ma tak nenávidel, že na jednej spisovateľskej konferencii povedal, že človek musí mať bžošiu kožu, aby niečo také napísal. Ja som mu z tribúny vchrstol do tváre, že aj ja viem urobiť z jeho mena ešte nelichotivejšiu slovnú hračku."
Spomínate si na nejaké stretnutia s literárnymi bardmi, ktoré na vás obzvlášť zapôsobili?
„Vďaka práci vo viacerých redakciách som celkom zblízka a dôverne poznal dve osobnosti - v Slovenských pohľadoch Alexandra Matušku a počas pôsobenia v Biografickom slovníku Vladimíra Mináča, ktorý ma vyslobodil z prefabrikácie. Matuška bol prísny, no napodiv vedel byť až smiešne vyľakaný pred cenzúrou, s ktorou som koniec-koncov prichádzal do styku ja. Mináč sa, naopak, dokázal postaviť proti vrchnosti. Jeden sa komunistov bál, druhý ním bol."
Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ste vyštudovali slovenčinu a francúzštinu, ako ste sa dostali k písaniu recenzií?
„Priviedol ma k tomu český kritik F. X. Šalda, ktorého som priam hltal. Jeho slávny Zápisník som si kúpil hneď po príchode do Bratislavy v roku 1945 v kníkupectve Pri dvoch levoch a internátny spolubývajúci Vojtech Mihálik ma vysmial, akúže hlúposť som to doniesol. Sám sa čudujem, že toto meno som už poznal, hoci česká literatúra sa vtedy tuším na gymnáziu neučila."
Ako milovník literatúry ste nemali vlastné umelecké ambície?
„Pravdaže, ako takmer každý mladý človek, aj ja som písal najmä ľúbostné básne, a myslím, že na celkom slušnej literárnej úrovni. Na vysokej škole to potom pokračovalo villonovskými baladami, ktoré boli v istom čase dokonca dorozumievacou formou medzi mnou a Mihálikom. Niektoré som aj uverejnil."
Kedy sa vo vašom písaní začala presadzovať literárna kritika, ktorej ste zostali verný dodnes?
„Tak akosi postupne, sprvu boli mojím objektom výlučne básne, potom sa pridali ostatné žánre, hádam okrem divadelnej a filmovej kritiky. Preferujem formu esejistickej literárnej kritiky, ktorá človeku akoby dodávala krídla a pomáhala aj tam, kde takzvaný vedecký prístup na výklad diela nestačil. Toto som sa zasa naučil od Francúzov."
Popri recenziách sa však venujete aj prekladaniu, písaniu encyklopedických hesiel či lektorských posudkov, často ste členom literárnych porôt...
„Dopĺňa sa to navzájom, a to najrozličnejším spôsobom. V kritike umeleckej literatúry sa recenzent môže nájsť aj ľudsky, v ostatných činnostiach sa dá uplatniť všetko, čo sa kedy naučil."
Osobne sa veľmi dobre poznáte s mnohými autormi. Má to vplyv na vaše písanie o nich?
„Blízke osobné poznanie autora ma vôbec neruší, ak ho poznám, tým lepšie môžem porozumieť jeho dielu. No nikdy som tento fakt nezneužíval prilievaním sympatií. Pravda však je, že písať kriticky o priateľovom diele nebýva vždy najpríjemnejšie."
Z vašich novinových recenzií vzniklo už niekoľko knižiek.
„Napriek svojej krehkosti a efemérnosti si mnohé kritiky, pochované v denníkoch, zachovajú, najmä ak vyjdú knižne, svoju živosť. Verím, že tie knihy poslúžia slovenskej literárnej histórii. A je príjemný pocit vidieť, že stále majú svojich čitateľov."
Číta sa vám inak kniha, o ktorej viete, že ju nemusíte recenzovať?
„Takúto knihu čítam akosi nezávažnejšie - nie však nevážnejšie! lebo pri tom povinnom čítaní si vždy musím robiť poznámky, ktorých je niekedy aj viac ako výsledného recenzného textu. Človek musí byť aj v diele, aj mimo neho, musí abstrahovať."
Mnohé recenzie dnes píšu nielen literárni kritici, ale aj spisovatelia. Čo si o tom myslíte, že píšu o svojich kolegoch, priateľoch či konkurentoch?
„Rád čítam recenzie spisovateľov, už pre iný uhol pohľadu, iný štýl, iné požiadavky na autora."
Ste nestor slovenskej literárnej kritiky, aký je váš pohľad na mladých kolegov recenzentov?
„Mladý kritik občas vynáša unáhlené súdy, vie byť zlostnejší, keď sa mu niečo nepáči, nemá obyčajne rešpekt pred ničím. Čo je dobre, lebo zavše sa mu podarí povedať aj nepríjemné pravdy. Lenže kde sú? Zdá sa mi ich málo."
Väčšina recenzentov, a nielen lierárnych, má problém pri písaní do denníka pre stanovený rozsah textu, do ktorého sa nedokážu zmestiť. Vy s tým zjavne problém nemáte, či hej?
„Nevýhodou písania do denníka je naozaj obmedzený rozsah, čo však na druhej strane núti autora k úspornosti vyjadrenia, ku kratšej ceste do podstaty veci. V tomto ohľade dráhu recenzenta neľutujem a uznávam Olbrachtovu tézu, že jeden prívlastok je niekedy viac ako dva."
