Len jeden, ale zato poriadne hlboký ťah

Kniha síce pôsobí svižne ako domček jedným ťahom, no rovnako, ako ten zakreslíme na jeden ťah po opakovaniach, aj ona je výsledkom vedomého okresávania autorkinho živelného  naturelu.

Texty nového diela Veroniky Šikulovej napredujú chvatne a bujaro, čitateľ je opájaný a zabávaný (efektne aj cez melancholický opar) atmosférou „starých čias", ktorá je podopieraná nárečovou, žargónovou a inou lexikou, no prerastená i aktuálnymi rekvizitami a problémami. Sú obsadené množstvom postáv, akcií a košatejú každým riadkom.

Súčasne však dochádza k premyslenému opakovaniu motívov. To súvisí s opakovaním činností, na ktoré hrdinka spomína a ktoré sa tak ritualizujú, čím harmonizujú inak bujné textové vlny - pôsobia ako bezpečné miesta spojené s detstvom. Závery poviedok prvej časti nás však vecným pohľadom z dneška upriamia na plynutie a konečnosť času.

To korešponduje s ambivalentným a smutno-smiešnym ladením celej knihy, ktorá je i preto akoby zrkadlom života vyrobeným z ľudskej kože. Najmä druhá časť Spoviedky zasahuje simultánnejším prelínaním sa rôznych pólov - nálad, názorov, reflexií písania atď., ktoré sa v tejto časti, aj vďaka väčšiemu rozsahu textov, do nás vpíjajú nepozorovanejšie, postupne a kruto výstižne. Pritom ani tu nechýbajú humor a odstup: no už len tým, že sú umiestnené do bližšej súčasnosti, bariéra sa stenčuje a dych hrdinky je nielen udychčanejší, ale aj intímnejší.

Opakovania vyvolávajú i rôzne dojmy, poukazujú na inú perspektívu, prekrývajú sa v mysli a relativizujú mieru hodnoty udalosti pre tú-ktorú postavu či čas. Dalo by sa poukázať na viaceré kvality, ktoré svedčia o precíznej práci autorky.

Oceňujem prínos knihy z hľadiska prekonávania rodových stereotypov: Šikulová „vyskakuje z kože" mnohými spôsobmi. Týka sa to napríklad štýlu, akým je napísaná: funkčne sa v nej prelínajú slangové či vulgárne pasáže s poetickými a introspektívnejšími, vypäté a občas hysterické (čo platí aj pre sprítomnenie mužov!) časti s racionálnejšie a z láskavého odstupu (to nemusí byť paradox) opisovanými scénami.

Postavy sú chvíľami stereotypné tak, ako to je v živote, vysmievané aj vysmievajúce sa, inokedy zasa prekračujú hranice im predpísanej roly. Vyzdvihujem i odtabuizovanie: napríklad motívu starnutia, ktoré je vykreslené prirodzene, bez zahaľovania „vrások", súčasne však bez ich ostentatívneho ukazovania. Naopak, hrdinka rozpráva o rôznych svojich frustráciách, a to poriadne otvorene.

Je - chvíľami dojemne - úprimná, aj vďaka čomu z knihy razia nielen tvrdý alkohol a pach potu, ale aj vôňa kuchyne a „nežnejšieho" vína: naprieč rodmi postáv, resp. situáciami, v ktorých sa nachádzajú.