Keď videl glorifikáciu Tisa, ktorého má za tučného fašistického vraha, dostal záchvat zúrivosti, rozbil jeho tabuľu a skončil na polícii. Maticu slovensku označuje za „zrúdnú" organizáciu, zmes ľudákov a klérofašistov. Je mu odporné vlastenectvo, opierané o hranie hymny a preskakovanie idiotskej vatry. Tvrdí, že nepozná nikoho okrem seba, kto v živote nedal úplatok, a aj preto ľuďom neprekáža, ak mocní kradnú milióny. Dodáva, že u ľudí funguje fascinácia trápnosťou. Scenárista a režisér Nikita Slovák v otvorenom rozhovore bez diplomatických fráz.
Z akej rodiny pochádzate?
Otec bol veľmi dobrý a jednoduchý človek, ktorý veľa čítal a hral amatérske divadlo. Mal som sedem súrodencov, takže mama bola klasický prípad ženy, obetujúcej sa pre domácnosť. Jej hlavnou úlohou bolo zásobovať celý rodinný regiment láskou. Žili sme v byte, v ktorom nebolo možné byť sám a práve vďaka tomu som dnes dosť háklivý na súkromie. Dedko pochádzal zo šľachtickej rodiny a bol pyšný na to, že v živote nič nerobil. Žil v hrozne chudobnej dedine na Kysuciach a hoci bol sám chudobný, stále chodil v bielom obleku a hrával na husliach. Jeho dom dokonca ostatní volali „U pánov".
V rodinách s mnohými deťmi občas z rôznych dôvodov zaznievajú výčitky voči rodičom, prečo mali toľko potomkov. Vám sa to nestalo?
Problémom takýchto rodín býva pocit detí, že veci by mali byť kupované priamo im. Chcú, aby im rodičia v obchode kúpili vlastný kabátik aj všetko ostatné. Má to logiku, lebo mladšie deti obvykle nosia veci po starších súrodencoch a ja som nebol výnimkou. Vyvažoval to fakt, že som bol najmladší, teda protežovaný a rozmaznávaný. Je zaujímavé, že vzťah rodičov k najmladšiemu synovi vo veľkej rodine sa dosť podobá vzťahu rodičov k jedináčikovi. Ten sa potom stáva tak trochu egoistom.
Fingoval som samovraždu, ale prehnal som to
Vytŕčali ste z davu už ako dieťa?
My sme vytŕčali celá rodina, všetci bratia boli do veľkej miery exhibicionisti. Ja som tam bol čierna ovca, pričom stať sa ňou popri nich bolo naozaj veľké umenie.
V čom sa to prejavovalo?
V tom, že som až chorobne nerešpektoval autority. Problém s tým mám doteraz. Riadenie sa zvykovými právami alebo niečím, čo je kdesi napísané, nie je pre mňa, nemám to rád a doplácam na to celý život. Bolo to tak na vojne, z ktorej som odišiel po troch týždňoch, bolo to tak aj v zamestnaniach, ktorých som vystriedal snáď tridsať. Jednoducho sa nerád podriaďujem a nedokážem to zmeniť.
Máte pre to vysvetlenie?
Myslím si, že je to dané nejakou hranicou intelektu. Zoskenujem človeka, ktorý sedí oproti mne a ktorý je mojím nadriadeným, potom zoskenujem sám seba, porovnám to, a zistím, či tam je nejaký prienik, nejaká prirodzená autorita. Podriaďujem sa na základe svojich rozhodnutí a podľa mojej chuti, nie preto, lebo to nalinajkuje niekto iný. Nestáva sa mi to často, ale spoznal som aj ľudí, ktorých som v pohode rešpektoval.
Prečo ste odišli z vojny už po troch týždňoch?
Prišiel som tam s tým, že som vopred vedel, čo urobím - nafingujem samovraždu, nechám sa zavrieť na psychiatriu a o niekoľko mesiacov sa vrátim domov. S tou samovraždou som to však prehnal, päť dní som bol v bezvedomí, mal som klinickú smrť. Po 21 dňoch ma radšej pustili domov. Pritom som nemal problém obmotať si okolo prsta lampasákov, ktorí tam boli, len som si vravel, že mi to nestojí za to.
Dôvod?
Nechcel som, aby som sa z vojny vrátil ako úplne iný človek. Natoľko som si vážil svoju integritu, že mi bola drahšia ako život. Stáva sa mi to dodnes, isté veci jednoducho nedokážem urobiť a hotovo.
Blázni sú skôr tí okolo, nie ja
Spektrum zamestnaní máte naozaj bohaté - robili ste v chemickej továrni, plavčíka, vyhadzovača, závozníka, kuriča, herca a mnoho ďalších profesií, teraz ste scenáristom a režisérom. Vždy ste odchádzali pre neochotu rešpektovať autority?
Nie, často som odchádzal aj preto, lebo som sa nudil, prípadne sa mi tam nechcelo chodiť. Keď ma práca nebaví, odchádzam.
Ste schopný kompromisov a sklonenia hlavy aspoň za veľké peniaze?
Ešte sa mi to nestalo. Tieto vlastnosti v tomto svete považujem za svoju neschopnosť, ale nedokážem existovať v nejakej vnútornej korupcii, to je nemysliteľné. Myslím si, že mám jednoducho zníženú kvalitu výbavy na prežitie. Ľudia okolo mňa, ktorí majú možno menej talentu a skúseností, si dnes žijú oveľa lepšie, lebo dokážu robiť kompromisy so svedomím. Ja sa dostanem po istý mantinel, ktorý nie som schopný prekročiť, a tam končím. Ani neviem, či ma to má mrzieť, alebo mám byť šťastný. Fakt neviem.
Negeneruje takýto postoj k životu šialené množstvo nepriateľov?
Šialené množstvo nepriateľov má človek bez ohľadu na to, čo je úspešný alebo neúspešný, stačí ak je v niečom iný. Všetci vyhranení ľudia nesú údel, že ich niekto neznáša. Stádo má prirodzenú schopnosť brániť sa, netalentovaní a hlúpejší ľudia bez rozhľadu s ním dokážu byť viac zosieťovaní. Intelektuálnejšie založeným ľuďom táto dostredivá schopnosť chýba, odjakživa sa združujú najmä ľudia s nižšou mentálnou kapacitou.
Keď som prišiel na to, že mojím údelom je nebyť obľúbeným, bolo mi smutno, ale po rokoch som sa s tým zmieril. Nemusí ma mať každý rád.
Neprináša to so sebou istú mieru vnútorných tenzií, snáď aj depresií?
Neviem. Ešte predtým, ako som šiel na vojnu, som bol niekoľkokrát na psychiatrii, lebo som opakovane fingoval duševné choroby, aby som sa jej vyhol. Vtedy som videl taký rozsah psychických postihnutí, až sa vo mne vytvoril akýsi múr. Patrím teda k tým, ktorí si myslia, že bláznami je skôr tých sto ľudí okolo mňa, než ja sám. Mám prosto našliapnuté - čokoľvek sa chystám urobiť, vždy mám dostatok energie na to, aby som zdolal neprajné okolie. Ak tu po sebe niečo zanechám, bude to hodnotnejšie, než to, že budem vo svojom živote šťastný. Na to, aby bol človek šťastný, totiž nemusí byť umelec, nemusí mať talent. Šťastie je tá najnižšia méta, ja mám aj vyššie.
Zažil som režisérov vydieračov, demagógov a klamárov
Život v stáde je pohodlnejší, kompromisy môžu sekundárne prinášať aj vyššie hodnoty. Príklad - ak by ste ako režisér boli ochotný vziať Superstar alebo denný seriál v komerčnej televízii, tak sa nabalíte a môžete za tie peniaze robiť niečo kvalitné. Takto tie peniaze musíte prácne zháňať a nikdy ich nemáte isté.
Kedysi sa často stávalo, že kapely chodili hrávať na západ, aby si zarobili na kvalitnú aparatúru. Nepoznám žiadnu z kapiel, ktorá desať rokov fidlikala po baroch, že by po návrate spravila niečo normálne a hodnotné, hoci bola pri peniazoch. Viete prečo? Lebo človek sa tými kompromismi jednoducho vyskratuje. Keby som robil Superstar, zrejme by som už nevedel robiť to, čo robím dnes. Mám úctu k svojmu talentu, načo ním mrhať? Navyše si nemyslím, že by som to robil tak dobre, ako režisér, ktorý to má na starosti dnes.
Účasť v komerčnom projekte komerčnej televízie je pošliapavaním vlastného talentu?
Všetky veľké programy typu reality show sa dejú podľa nejakého manuálu. Režisér je tam intendantom, ktorý len prerozdeľuje prácu ostatným. Nie je v tom žiadna kreativita, lebo sa musí držať toho, čo je nalinkované. Ja som však človek, ktorý tvorí, ktorý si sám píše scenáre, ktorý prináša myšlienky. Komerčné projekty ako Superstar sú teda zakázanou krajinou.
Je pravdou, že ste zanechali hranie preto, lebo ste zlým hercom?
Keď dnes vidím kvantá zlých hercov hrať v hocičom možnom, myslím si, že som nebol až taký zlý herec, skôr som bol k sebe príliš kritický. Navyše mi zrejme chýbalo niečo, čomu hovoríme herecký intelekt. Jednak som hanblivý človek, jednak som mal problémy s režisérmi. Často som človeku, ktorý ma režíroval, neveril, mal som pocit, že som „odfláknutý". V divadlách je to odjakživa tak, že päť až šesť ľudí ťahá inscenáciu a ostatní sú v polohe „vaša káva, pane". O tých sa vo väčšine prípadov nikto nezaujímal. Človek sa potom nemá od koho a ako učiť, tak som si povedal, že jednoducho budem režírovať a jednak to budem robiť inak.
Darí sa to?
Nie som technickým režisérom, je mi jedno, či niekto na javisku prejde tri alebo päť krokov, či príde zľava alebo sprava. Som režisér - vizionár. Chcem, aby herec hral stavy, víziu, nie mechanicky to, čo mu nakážem.
Herec je teda povinný nosiť k vašim scenárom a réžii pridanú hodnotu?
Áno. To najlepšie, čo sa hercovi môže stať, je to, že ho niekto úplne vybieli, povykráda. Keď dokončím nejakú inscenáciu, herci majú pocit, že si ju zrežírovali sami. Zažil som režisérov, ktorí vrieskali, zažil som režisérov demagógov, klamárov, vydieračov... Ja taký nechcem byť.
Demagógovia, klamári a vydierači sú aj medzi veľkými režisérskymi esami?
Samozrejme. Ide o metódy, ktoré režiséri používajú bežne. Prišli s tým Rusi, ktorí majú hercov za cvičené opice. Režisér má všetko nakreslené, za hercov aj premýšľa, a potom to tak vyzerá. Taký systém je dobrý len pre neslobodných ľudí. Ja k hercom pristupujem s láskou a funguje to z oboch strán. Som súčasť partie, po premiére nesedím bokom, ale žúrujem spolu s ňou.
Nechcel by som byť v pozícii Lasicu, ktorého si nikto netrúfne kritizovať
V istom rozhovore ste povedali, že po hercoch nikdy nebudete kričať, lebo byť hercom a mať talent je istý druh prekliatia.
Obrovské množstvo hercov pije a utápa sa v depresiách, pričom tým len platia daň za svoje povolanie. Naučiť sa kvantá textov, pamätať si ich, pričom na začiatku nevedia o svojej postave nič, je hrozne náročné. Pracujú na niečom celé mesiace a nakoniec sa môže stať, že inscenácia je prepadák. Ako sa cítia, keď zistia, že tri mesiace života zabili prepadákom, a vedia, že sú trápni? Do toho, aby prežili, lietajú do dabingu, do rôznych projektov, a uniká im, že sú už len hračkou v cudzích rukách. Strácajú identitu a bolí ich to. Veľkí herci sú totiž senzibilní a isté veci na nich doliehajú viac ako na iných ľudí.
Pitie hercov teda nie je dôsledkom bohémskeho života už od študentských čias, ale daňou za to, že sú hračkami v rukách mocnejších?
Samozrejme, navyše musia resetovať, inak by sa zbláznili. Každý, kto sa naspamäť učí kvantá textov, musí resetovať. Málokto vie, aký adrenalín funguje pri skúšaní novej inscenácie. Herci sú navyše družní ľudia. Ak s niekým celé mesiace pracujú, stretávajú sa aj mimo práce, majú sa radi. Robia to v uzavretých spoločnostiach, kde si ich nikto nevšíma, pretože chcú mať pokoj. Často majú pocit, že iní ľudia by ich nechápali.
Ktorých režisérov rešpektujete?
Hviezdnym režisérom je pre mňa Roman Polák. Je to nesmierne komplikovaný človek, ale ako režisér je mág. Niekto ho má za mrzutého umelca bez výnimočnej charizmy, ale pre mňa je doslova majákom.
Martin Huba?
Ten je hercom a nie režisérom. Existuje veľa hercov, ktorí režírujú, ale práve on je príkladom človeka, ktorý je oveľa lepším hercom ako režisérom.
Milan Lasica?
Obdobný príklad. Na Slovensku je ikonou a ja by som naozaj nechcel byť v situácii, že režírujem predstavenie, ktoré si nikto nedovolí recenzovať a kritizovať. Nie som nejaký jeho extra fanúšik, ale sledoval som ho v jeho najsilnejších rokoch, keď pracoval so Satinským a Filipom. Každý človek má nejaký tvorivý vrchol a potom ide dole vodou. To sa však stane úplne každému.
Jozef Bednárik?
Videl som od neho úžasné predstavenia, bolo to však ešte pred dvadsiatimi rokmi v divadle Zeleneč. Je tvorcom, ktorý sa vyvíja, nemožno od neho chcieť, aby na konci svojej dráhy robil rovnako ako na začiatku, ale...
Muzikály ako Dracula či Johanka z Arku sa vám nepozdávali? Niektorí ich milujú, iní vnímajú ako otrasný gýč.
Draculu hrávajú v pražskom divadle, v ktorom je aj náš muzikál, videl som ho teda viackrát. Česi majú systém muzikálov postavený na tom, že je nabitý hviezdami, pričom sa to, bohužiaľ, dostalo aj k nám. Pre mňa je záhadou, ako je niekto ochotný prísť sa pozrieť na Pepu Vojteka zo skupiny Kabát, ako hrá Draculu, príde mi to vyslovene smiešne. Je to čosi tak neuveriteľne herecky zlé, že v spojení s pompéznosťou a lepkavou hudbou je to nepožívateľné.
Zvládajú slovenskí umelci umenie odísť v správnom čase?
Keď sa zahraniční režiséri pýtajú slovenských, koľko majú odrežírovaných predstavení, a tí im povedia, že za päť sezón povedzme dvadsať, tak si myslia, že musia mať minimálne vlastné lietadlo. O tom je celé umenie odísť. Honoráre sú tu také malé, že iná možnosť, ako pracovať, hrať a režírovať do vysokého veku, nie je.
Slováci nie sú kultúrny národ
Dá sa vysvetliť, prečo každá vláda obvykle kašle na kultúru a radí ju na posledné miesto kdesi k životnému prostrediu?
Treba sa pozrieť na zloženie politikov v parlamente a vo vláde, všimnúť si, aké majú vzdelanie. Sedia tam najmä právnici, ekonómovia, ktorým je kultúra ukradnutá. Bratislava je ešte v pohode, v tunajšej spoločnosti sa ešte patrí ísť raz za čas do divadla, ale na Slovensku ako takom to neplatí. Navyše tu neexistuje kontinuálne publikum. Čo sa stane, ak tých 0,10 percenta ľudí, ktorí chodia do divadla, zostarne a prestane chodiť? Kto ich nahradí?
Sú Slováci kultúrny národ?
Nemyslím si to. Pozrite sa do vlakov, autobusov, staníc, kamkoľvek. Keby boli Slováci kultúrni, tak nevidíte všade opľuté chodníky, pokazené a špinavé toalety, zničené zastávky, otrasné služby a tak ďalej. Iná vec je, že v rámci Európy sme asi normálni.
To je dôvod, pre ktorý sa niektorých dotkne, ak trebárs filmár František Turňa v rozhovore povie, že Slováci sú alibistickí, zbabelí, nekultúrni a hlúpi? Vraj generalizuje, iným akoby z duše prehovoril.
Celé je to zvláštne. Najväčšia smola tejto krajiny od roku 1993 je, že tí, ktorí rozbíjali štát, zo všetkých vyhnali vlastenectvo. Stalo sa to tým, že tie kroky spravili násilne, bez rešpektovania názorov ľudí, bez referenda. Vďaka tomu státisíce ľudí prišli o vlasť. Nie zemepisne, ale mentálne. Mnohí sa doteraz nestotožnili s krajinou, v ktorej žijú, pričom proti nim vyskakuje iná početná skupina, ktorá tvrdí, že niet ničoho podstatnejšieho ako národ, vlastenectvo a tak ďalej.
Ktorá z tých skupín sa mýli?
Tá vlastenecká. Hejslováci žijú v strašnom sebaklame, omyle o histórii, historickej pamäti.
Smiešne je na tom skôr to, že sa niekto búcha do hrude, aký je Slovák, pritom sa o to nijako nezaslúžil, len sa tu jednoducho narodil.
Veď jasne, oni si myslia, že to, že sú Slováci, im dáva nejakú výnimočnosť, hoci je to blbosť. Mňa raz zbalili na ulici policajti, lebo som rozbil tabuľu s Tisom. Jednoducho som v momente, keď som uvidel glorifikáciu tučného fašistického vraha, dostal záchvat zúrivosti. Národovci, čo sa tak mlátia do pŕs, vedia o našej histórii príliš málo, prípadne čerpajú z divných zdrojov.
Obhajcovia Tisa tvrdia, že inak konať nemohol, inak by na to Slováci doplatili.
Tí ľudia relativizujú pravdu. Všetkým zástancom Tisa by som aspoň raz v živote doprial návštevu Osvienčimu a odporučil, aby si prečítali list slovenských židov Tisovi. Ide o veci, ktoré tak veľmi otrasú človekom, že názor nezmení len ten, ktorému chýba cit a základný intelekt. Normálny človek má z Tisovho konania memento na celý život a tí, ktorí ho obhajujú, žijú v klamstve. V klamstve, ktoré je podporované aj vládnucou garnitúrou, aj Maticou slovenskou. To je taká „zrúdná" organizácia, že až, zmes ľudákov, klérofašistov a neviem koho všetkého.
Vlatenectvo, opierané o idiotské preskakovanie vatry, mi je odporné
Sú v nej aj slušní ľudia, ale so zvláštnym vedením. Šéf Matice Markuš a ďalší ju majú ako cestovnú kanceláriu, stačí si pozrieť výpisy a prínos z ich zbytočných ciest po svete v 90. rokoch. Mimochodom, vedenie Matice sa vyhýba rozhovorom pre médiá ako čert svätenej vode.
Veď to. Fakt netuším, prečo je táto strašná organizácia tak veľmi preferovaná. Je smiešne, ak o vlastenectve rozprávajú ľudia ako oni. Pritom úplne prirodzenú hrdosť, hoci iracionálnu, človek pociťuje, keď naši futbalisti postúpia na majstrovstvá sveta alebo hokejisti získajú medailu. Inokedy počujete nejakú hudbu, hru na fujare, a náhle ste úplne pyšný na svoju krajinu. Potom si pozriete nejaký film od Barabáša, a viete, že je fajn byť Slovákom.
Na národnú hrdosť vôbec nepotrebujeme tých, ktorí sa nám ju snažia vnucovať. Vlastenectvo, opierané o hranie hymny a preskakovanie idiotskej vatry mi je odporné. Nemôžeme predsa slobodne vyznávať niečo, čo si násilne sprivatizuje nejaká tlupa. Odmietam k nej patriť, odmietam sa zaraďovať k profesionálnym vlastencom, ktorí hrdosť sprevádzajú buchotom, nadávkami, agresivitou, vatrami, vodotryskami a ohňostrojmi.
Ľudia v tejto krajine vedia, že nejaká Jana Lütken sa podieľala na okradnutí Slovenska o miliardy. Poznajú jej tvár, jej agresívne správanie sa a klamanie, že ju napadol redaktor Markízy a spôsobil jej otras mozgu. Tí istí ľudia vedia, že Slota chodieva do práce opitý, že on aj Rafaj sú klamári, a nielen preto, že klamali o podpisovaní sa v parlamente napriek záberom kamier. Prečo potom mlčia?
Nepoznám človeka okrem seba, ktorý by nikdy nedal žiadny úplatok. Ja také niečo prosto neviem. Nedávam úplatky policajtom, v nemocnici, nikde, dokonca mi to ani nikdy nenapadlo. Ostatní však úplatky dávajú aj berú, automaticky vycítia, kedy je to vhodné. Inými slovami ten, kto dáva, má s tým, kto berie, niečo spoločné. A kto úplatky dáva, ten musí byť pripravený aj na to, že niekto rozkráda miliardy, že funguje korupcia najvyššieho stupňa. Preto, lebo s tým sám začal. Na výške sumy predsa nezáleží, ide o rovnaký princíp.
Inými slovami sami nie sme dosť čistí na to, aby nás zlodejstvá mocných vyhnali do ulíc?
Presne tak. Ľudia vám bežne povedia, že keby tam hore sedel niekto iný, robil by to isté. Jednoducho s tým automaticky počítajú. A tým, že politici rozkrádajú sumy, ktoré nie sú pre bežného človeka predstaviteľné, ide to mimo neho. Čo nejakému občanovi z malej dedinky povie, že niekto ukradol 14 miliónov eur? On si nevie predstaviť, o aké čísla ide, navyše nejde priamo o jeho peniaze, hoci v skutočnosti ide. Keby mu chcel niekto ukradnúť 30 eur z peňaženky, pobeží na políciu a toho zlodeja udá. Keď mu však niekto ukradne miliardy, ani mu to nedôjde.
Pasivita obyvateľstva však potom u gaunerov povzbudzuje ešte väčšiu agresivitu a drzosť.
Sme v strašnom marazme. Jednoducho nikto proti tej invázii z Planéty opíc, ktorá nám aktuálne vládne, nemôže vystúpiť, pretože sám nie je nepoškvrnený. Tu neexistuje žiadny Don Quijote, ktorý má síce hrdzavé brnenie, v rukách tenkú kopiju a koňa na spadnutie, ale zároveň je čistý, aby mohol kázať o morálke. Tu si ani nemôžeme dovoliť prepych, že by sme volili nejakú Stranu motýľov, lebo stále si musíme vyberať medzi väčším a menším zlom.
Slabou útechou môže byť, že v okolitých krajinách to nie je inak.
To je síce pravda, ale tam máte na sieti nastavené také oka, že vám cez ne nepreplávajú žraloky. U nás s tým nemajú problém.
U ľudí funguje fascinácia trápnosťou
Súvisí s nízkymi nárokmi ľudí na spoločnosť aj to, že pre mnohých je trebárs vrcholom kultúry program s vulgárnymi Mojsejovcami?
Fenomén Mojsejovcov je podľa mňa založený na škodoradosti. V televízii totiž pozeráte na ľudí, ktorí niečo rozprávajú a žasnete, kam až sú schopní v tom suteréne zájsť. Ľudia ich teda pozerajú, lebo sú škodoradostní, a nie preto, že by niekoho zaujímali. Všetkým sú ukradnutí.
Nedávno sa v jeden večer na obrazovkách stretli dva fenomény - v rovnakom čase totiž dávali Mojsejovcov aj Eurosong. Ľudia nerobili nič iné, len prepínali z jedného programu na druhý. Oba sú pritom také stupídne, neprofesionálne a hlúpe, až z toho vyskočil fenomén trápnosti. Práve preň som mal niekoľko rokov ako najväčšiu vychytávku reláciu Srdcové záležitosti. To bolo také zlé, až to bolo dobré. U ľudí jednoducho funguje fascinácia trápnosťou. Niečo je také ohavné, až sa na to namotáte a nemôžete z toho spustiť oči. Programov, ktoré sa stali kultovými vďaka trápnosti, je pritom množstvo.
Potom asi trpíte, keď počujete väčšinu slovenských rádií.
Pri nich najmä nechápem, aký má zmysel, že všetky hrajú to isté, ani kde sa berú ich poslucháči. Miliónkrát vám natlačia do hlavy Desmod a ešte vždy sa nájde poslucháč, ktorý zavolá do rádia a vypýta si ich ako pesničku na želanie. To je ako potreba vytvárať potrebu, iné vysvetlenie nenachádzam.
Mám pocit, že 40 percent obyvateľstva je ako Forrest Gump. Vedia si vybrať peniaze z bankomatu, objednať opravu auta, kúpiť si potraviny a podobne, ale tam to aj hasne.
Chýba im kultúrna nadstavba?
Presne tak. Nič naviac nepotrebujú, akoby im tá základná orientácia vo svete stačila. Ďalšia záhada, ktorej nerozumiem - vychádza tu obrovské množstvo „lajfstajlových" časopisov, všetky píšu o tom istom, témy v nich neustále opakujú, a niekto ich napriek tomu kupuje. Pripadá mi to ako vo filme, v ktorom sa chlapík každé ráno zobudil a zakaždým prežil ten istý deň. Povedzte mi, prečo si ľudia z časopisov vystrihujú recepty, hoci ich v živote nepoužijú? Prečo si vystrihujú rady, ako sa citrónom zbaviť fľaku z krvi? Vy tomu rozumiete? Podľa mňa je to len dôsledok obrovského tlaku polystyrénu do hlavy. A ten spoľahlivo vytláča normálne informácie.
Musel som sa biť s tou najväčšou spodinou
Ako vyhadzovač ste spoznali drsný svet, ktorý bežný človek nevidí. Je pravdou, že po službe ste písali rozprávky, aby ste sa z toho všetkého nezbláznili?
V tom čase som mal kamaráta, ktorý bol zakladateľom Čechomoru, dnes už nežije. Raz sa bol pozrieť za mnou v robote a bolo mu z toho dva dni zle. Písal sa rok 1990 a na svetlo sveta vychádzala zvláštna societa ľudí - všetko ešte bolo lacné, ľudia začínali podnikať, do toho prišla amnestia, vďaka čomu sa z väzníc vyrojili úplní šialenci... a v podstate všetci len žúrovali, čistý Titanic.
Uprostred tejto skupiny ľudí som bol ako vyhadzovač ja, teda človek, ktorý sa musel každú noc dva- alebo trikrát biť s tou najväčšou spodinou. Keď sa potom zametali črepy a umývala krv, šiel som písať rozprávky, aby mi z toho všetkého nepreskočilo. Vzniklo z nich predstavenie Zelené strašidielko, ktoré sa aj hrávalo v žilinskom divadle Maják. V násilníckom prostredí rozprávky človeku dodávajú rovnováhu. Dodnes som vyslovene háklivý na násilie, dokonca vycítim, ak je niekto jeho nositeľom.
To ste získali bitkami s ľuďmi, ktorí majú náznaky mozgu presunuté do bicepsov?
Iste. Keby ste robili vyhadzovača, časom by ste rozoznali, kto je problémový. Buď ste skorumpovaný a presne taká istá sviňa ako bitkári, alebo ste strážcom stáda. Ja som mal vždy mesiášsky komplex, takže ak sa zjavil nejaký primitívny typ, prakticky hneď som ho zacítil. Najhoršie je, že postupne sa na takých ľudí začnete podobať. Zistíte, že vždy musíte udrieť prvý, vzbudzovať rešpekt a tak ďalej. To sa však dá získať len na základe niekoľkých úspešných zákrokov. Bitkári si vás totiž prídu oťukať, zistiť, či ste naozaj tvrdý. Mal som vtedy problémy so sebou, s duševnou rovnováhou, začal som viesť rovnaký podenkový život ako oni.
Ako sa to prejavovalo?
Na 500 metrov som sa presúval taxíkom, hrával s nimi karty, debatoval, stále chodil do posilňovne, búchal do vreca, trénoval box... Keď som začal mať pocit, že mi už úplne prepína, začal som písať rozprávku.
Osprostieva človek medzi gaunermi a mafiánmi?
Majú iný systém hodnôt, navyše neplatí, že v takýchto bandách majú všetci IQ pod nulou. Jednoducho sa len správajú tvrdo, a na všetkom sa bavia, lebo vedia, že ich život môže byť krátky. Počas vyhadzovačskej kariéry som sa stretol s vrahom, ktorý robil v Nemecku čističa, teda likvidoval nepohodlných ľudí, ale aj s kyselinármi a ďalšími darebákmi. Chodil tam aj človek, ktorý mal na konte 16 znásilnení za rok, a ktorý bol taký agresívny, že na to, aby aspoň trochu zmäkol, museli ho mlátiť kukláči. Normálni policajti sa ho báli, lebo šlo o človeka bez zábran.
To do tých podnikov nechodili žiadni normálni ľudia?
Práveže chodili. Okrem gaunerov tam bolo množstvo nevinných, mladých a naivných ľudí. Tí to však nezachránili, celé to smerovalo k osprostievaniu. Spodine pritom imponovalo, že viem niečo napísať, dokonca mi rozprávali o knihách, ktoré čítali... bolo to zvláštne.
Aký je svet darebákov? Stávajú sa nimi v dôsledku komplexov, lebo ich nikto normálny neprijme, a tak si ako vyvrheli tvoria vlastné society? Prečo vôbec niekto cíti potrebu udrieť nevinného, kopnúť ho do hlavy?
Majú to odpozerané z filmov. Násilné filmy ich vyslovene bavia.
Bežný konzument tiež pozerá filmy, v ktorých je násilie, ale necíti potrebu prenášať ho do reality.
Oni to majú v povahe. Museli by ste vidieť tie ich rituály, keď sa stretnú. Pobozkajú sa na líce, oslovujú sa formuláciami typu „chlapec môj", jednoducho nepatria inam, len sem. V zásade ide o ľudí, ktorí nemajú žiadne zábrany.
Časť z nich to len hrá. Zažil som, ako jeden veľký frajer ubližoval v podniku druhým a keď ho zbalili policajti, reval ako malé decko a prosil, aby to nepovedali jeho rodičom.
Tých, čo mám na mysli, to nehrajú. Majú dokonca svojský zmysel pre humor. Tým, že ich životy môžu byť krátke, sa im zdá úžasné vtipné, ak niekoho udrú. Normálny človek sa na tom nezasmeje, pre nich je to pomaly vrchol vtipnosti. Verte, že každý z nich je schopný šialeného fyzického útoku. Majú zakázané tváriť sa ako pacifisti, alebo sa nebodaj správať zmierlivo, zhodili by sa v očiach kamarátov. Aj ten najväčší chudák medzi nimi musí občas vonku nájsť ešte väčšieho chudáka a naložiť mu.
Potom je otázne, či má človek zasiahnuť, keď vidí, že niekto mláti nevinného. Niektorí to skúsili a doplatili na to životom. Inými slovami - ak nepomôžete, máte výčitky svedomia, ak áno, koledujete si o smrť.
Myslím si, že v tejto spoločnosti ani nie je atmosféra, aby niekto niekoho bránil. Nečudujem sa, lebo hovoríte pravdu - ak sa niekto niekedy niekoho zastal, skončil buď dobodaný, alebo už nežije.
Z čoho vznikajú tlupy gaunerov?
Najmä z ľudí, ktorí nikdy nič užitočné nerobili, lebo všetko dostali zadarmo. Sedia na podporách, vždy ich dotovali zbohatlícki rodičia, pričom aktuálne sa pohybujú v šedej ekonomike. Regrutujú sa z persón, ktorí nikdy pracovať nebudú. Ide o stratené generácie, vznikajúce už dvadsať rokov. Práca pre nich stratila hodnotu, je im trápne chodiť do roboty. Pri predstave, že by vstali o šiestej a šli do zamestnania, by neprežili, bola by to pre nich hanba. Nie som ten, ktorý by tvrdil, že v minulosti bola mládež lepšia, ale mám pocit, že u súčasnej mladej generácie fakt neplatia žiadne pravidlá. Táto spoločnosť však v podstate ani nemá prirodzené autority, takže sa niet čo čudovať.
Bezduché rýmovačky slovenských kapiel mi prekážajú
Kritizovali ste slovenské rádiá, pričom skeptik by mohol napadnúť váš hiphopový muzikál Príbeh ulice slovami „no, to už mi je len muzika".
Sám som ten štýl nepoznal, ale potom mi raper Opak priniesol výber z tohto žánru a mňa to chytilo.
Čím?
Bude to znieť odstrašujúco, ale občianskym aktivizmom, spoločenskou angažovanosťou, sociálnymi vecami. Inde to už vymizlo a aj preto mi prekážajú texty slovenských kapiel. Nikdy v nich nie je záujem o okolie, absentuje v nich reflexia, všetko sú len bezduché a hlúpe rýmovačky.
Hiphop vás teda pozitívne prekvapil?
A nielen textami, zaujalo ma, že sú v ňom ľudia, ktorí sa ním pokojne dokážu uživiť.
To sa dokážu aj mainstreamové kapely.
Lenže kapely, hrajúce ten strašidelný poprock, sú najmä večierkové. Väčšinu z nich nikdy v živote neživili koncerty, ale firemné večierky. Zrazu som našiel chalanov, ktorí na žiadnom večierku neboli, žijú z koncertov, všetko si sami produkujú, vydávajú, a v pohode fungujú bez akejkoľvek deformácie.
Je pravdou, že ste Príbeh ulice uprednostnili pred ponukou na projekt s Richardom Müllerom?
To bolo trochu inak. S Richardom sme sa dlho poznali a boli dohodnutí, že niečo spravíme. Nevedel som však, čo obnáša jeho choroba, nebol som pripravený na všetky okolnosti. Nakoniec ma oslovil projekt hiphopového muzikálu, najmä to, že v čase, keď sme ho začali robiť, ešte žiadny iný na svete nebol. Nebolo ľahké dať dokopy veľmi nezávislú societu raperov, skombinovať ich s profesionálnymi hercami a nájsť adekvátne kvalitných tanečníkov s tým, že všetci musia fungovať aj komunikovať profesionálne, ale podarilo sa to.
Médiá sa venujú nekvalitným predstaveniam a nás ignorujú
Dávali ste si podmienky, za akých do toho pôjdete?
Áno - že ten príbeh napíšem ja, a že si sám vyberiem aj ľudí, ktorí na tom budú pracovať. Hľadal som takých, ktorí to dokážu zahrať tak ako treba, ktorí tomu vtisnú dôveryhodnosť.
Použitie osvedčených muzikálových hviezd bolo vylúčené?
Nemôžete robiť autentický hiphopový muzikál s tým, že tam bude hrať hlavnú postavu povedzme Maštalír, alebo niekto iný vychytený. Vybral som si čierne kone, s ktorými som chcel vyhrať dostihy. Celý projekt mal byť prezentovaný ako jedna silná skupina ľudí bez konkrétneho sólistu.
Evidentne to zabralo, dodnes to hrávate s veľkým úspechom.
Všetko vypálilo oveľa lepšie, než sme pôvodne čakali. Keď sme začínali, nemali sme jediného sponzora, nikto do toho nechcel ísť, všetci sa báli. Týždeň pred premiérou sme dokonca mali obrovské hádky, konflikty vybuchovali jeden po druhom. Ale to, čo výsledok našej práce spravil s divákmi, to bol malý zázrak. Na verejnej generálke ľudia vyskakovali na stoličky, točili bundami nad hlavami... úplné šialené.
Najnepochopiteľnejšia na tom všetkom bola strašná ignorácia médií. Tie sa radšej zaoberali predstaveniami, ktoré nejaké divadlo zahralo tridsaťkrát a potom zmizli. My, čo sme pretrvali, im nestojíme za pár viet, hoci sme odohrali možno 110 predstavení a videlo nás okolo 90 tisíc ľudí, a hoci v Prahe budeme hrať ešte minimálne do júna, po čom budú nasledovať turné po Slovensku, Nemecku, Holandsku a Anglicku.
Sú v tom predsudky voči hiphopu, absencia hviezd, respektíve to, že ste režisérom práve vy? Keď sa speváčka Vondráčková pochytila so šéfkou Novej scény Hrycovou, písali o danom muzikáli snáď všetky médiá.
Garnitúra ľudí, ktorá vyštudovala v rovnakom období, pričom sem patria teoretici umenia, scenáristi a režiséri, drží pokope, hoci na ich premiéry príde povedzme 50 divákov. Pekne si medzi sebou v Nitre rozdávajú takzvané Dosky, lebo tvoria to takzvané oficiálne umenie, a tvária sa, že sú najvyššie zo všetkých. Za nimi je nablýskaný a načančaný muzikálový svet, ktorý tvoria všetky tie variácie na Vondráčkovú, limuzíny, hádky a vymyslené hlášky o tom, ako režisér ochorel a hlavný predstaviteľ leží v horúčkach, čím je ohrozená premiéra.
Až za týmto všetkým sme my, ktorí existujeme bez dôvery a publicity, pritom sme ako prví na Slovensku vypredali športové haly. Len v Nitre na nás prišlo 3800 ľudí. S hipohopovým muzikálom sme dosahovali to, čo sa nedarilo ani rockovým kapelám. Dodnes sme jediný muzikál zo Slovenska, ktorý uspel v Prahe, pričom je tam veľmi oceňovaný a rešpektovaný. Máme tam povesť toho najlepšieho, čo v tamojších divadlách existuje. Na našom predstavení som videl Filipa Renča, Zdeňka Mertu a ďalších, pričom tí ľudia s nadšením hovoria, že vidia obrovské remeslo.
Ako si to vysvetľujete? Pravdou je, že muzikál s hiphopom by na úspech tipoval málokto.
Česi milujú energiu, ktorá z toho predstavenia sála. Podarilo sa nám prepojiť profesionálov s hiphopermi, navyše si všetci vyhovujeme ľudsky. Choreograf Miňo Kereš je najlepší v našej krajine, raper Opak to isté. Nie sú to hviezdy, preto Kereša nikto neporovná s Ďurovčíkom a Opaka s Rytmusom, pritom ide o veľkú nespravodlivosť. Kým takmer všetci raperi si hudbu kupujú alebo sťahujú z internetu, Opak ju poctivo tvorí, vo svojej komunite je mienkotvorným človekom a hitmakerom. O tom, že do muzikálu spravil kvalitné veci, svedčí aj to, že sa na neho pýtala trebárs Jana Kirschner. Tento muzikál má tendenciu stať sa v Prahe kultovým.
Zmenil sa aj prístup sponzorov?
Už áno, pokračovanie tohto muzikálu sa nám bude robiť ľahšie, stále však ostávame nezávislí a nekúpiteľní. Žiadny producent nám nikdy nebude určovať, koho máme obsadiť, ako spraviť celý príbeh a podobne. Nikdy.
Rozhovor bol autorizovaný, Nikita Slovák v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
