Kníhkupectvo Artforum začínalo krátko po revolúcii v pavlačovom dome v centre Bratislavy, ktorý už dávno nestojí. Presťahovalo sa do bývalého mäsiarstva a časom sa rozšírilo do ďalších štyroch miest na Slovensku. O tom, prečo nie je väčšie ako mohlo byť, a prečo sa dobre cíti na okraji, hovoríme s jeho šéfom a spoluzakladateľom VLADIMÍROM MICHALOM.
Čo je s papagájom, ktorý bol maskotom prvého Artfora?
„Nikto presne nevie. Jedného dňa uletel a už sme o ňom nepočuli."
Nezačínali ste ako kníhkupectvo, ale koncertmi vrátane Karla Kryla...
„To bola až naša druhá akcia, za narodeniny Artfora považujeme 19. február 1990, keď sa konal koncert MCH Band a brnianskej skupiny E. Tam sme prvýkrát prečítali vyhlásenie, že sme organizácia, ktorá chce robiť rôzne kultúrne podujatia."
Artforum má kníhkupectvá v piatich slovenských mestách, odlišujú sa od seba?
„Každé mesto je iné, má inú atmosféru. Kníhkupectvo tvoria zákazníci, jeho umiestnenie, ale aj ľudia, ktorí v ňom pracujú. Spája ich najmä to, že sú to kníhkupectvá jednej firmy, ktorá má svoju víziu. Ponuka kníh sa v nich však dosť odlišuje. Undergroundový nádych si najviac udržalo kníhkupectvo v Košiciach, klientela tvoriaca jadro návštevníkov aj tamojší zamestnanci preferujú alternatívnejšiu kultúru. Banskobystrické kníhkupectvo, kde sa cítite trochu ako v obývačke, má domácku atmosféru. V Trnave je najmladšie a najmodernejšie kníhkupectvo a cítiť, že mu šéfuje výtvarník a básnik, zároveň tam chodí najviac študentov."
V Bratislave sú ešte aj mnohí intelektuáli pomerne bohatí ľudia. Predáte tam viac kníh?
„Určite áno. Bratislava je špecifické mesto ako také, ležia tu na pultoch kopy kníh, ktoré sa v iných Artforach ani nedajú predať. V Bratislave je nepomerne viac a oveľa väčších kníhkupectiev ako v iných mestách, v našej predajni sa predá výrazne menej kníh stredného prúdu. Tie si ľudia chodia kupovať do iných kníhkupectiev, nie do Artfora."
Na Slovensku je najúspešnejšia sieť kníhkupectiev Panta Rhei. Nemrzí vás niekedy, že keby ste išli viac stredným prúdom, mohli ste byť väčší a bohatší?
„Na začiatku sme to robili s veľkým entuziazmom, ale s nulovými vedomosťami. Ale keď sme prvýkrát formulovali víziu Artfora, prišli sme so sloganom „dobrodružstvo myslenia" a držíme sa ho dodnes. Teší ma, že na vízii Artfora sa nič nezmenilo. Vždy sme boli kútový hráč, vždy sme chceli aj sa nám darilo predávať okrajovú literatúru. Len v istých chvíľach, hlavne na začiatku, sme boli jedným z mála kníhkupectiev, a tak sme viac pútali pozornosť. Tým, že sa slovenský knižný trh rozvíja normálne a strednoprúdových kníhkupectiev je čoraz viac, sme vytláčaní do rohu, kam sme však od začiatku patrili."
Založili ste aj prvé internetové kníhkupectvo, ale nestalo sa najväčším na trhu. Ten istý dôvod?
„V podstate áno. Keď si pozriete najpredávanejšie knihy napríklad v internetovom Martinuse a knihy u nás, tak sú to dva rozdielne svety. Ich prienik je veľmi malý, a tak to má byť. Knihy, ktoré sú u nich najpredávanejšie, sa dajú predať v tisíckach či aspoň v stovkách, naše najpredávanejšie tituly sa dajú predať v desiatkach až jednotkách."
Kedy ste s Artforom narazili na prekážky?
„Určite sme hneď na začiatku narazili na svoju nevedomosť. Mysleli sme si, že to, čo robíme, je kultúrna činnosť, čo aj v podstate bola, ale predovšetkým to bol biznis. Skoro nás stálo hlavu, kým sme prišli na to, že treba mať aj nejaké vedomosti z tejto oblasti. Iným príkladom je obchod v Trnave - ten sme mali otvoriť o dva roky skôr, ale premeškali sme dobrú príležitosť otvoriť ho na lepšom mieste a v lepšom priestore."
Cítite krízu, alebo ťažíte z toho, že máte verných zákazníkov?
„Je fakt, že minulý rok nebol ten najlepší. Ale akým dielom a či vôbec k tomu prispela kríza a akým dielom k tomu prispelo otvorenie niekoľkých veľkých obchodov, či ako k tomu prispelo spanikárenie ľudí z toho, že je tu kríza, je veľmi ťažké určiť."
Vlani ste sa vo väčšom pustili aj do vydávania kníh, prečo ste to neurobili skôr?
„Stále hľadáme nové segmenty na trhu, ktoré by rozšírili naše portfólio, a vyšli sme tým v ústrety našim zákazníkom. Na začiatku sme si napríklad mysleli, že kuchárske knihy nikdy nebudeme predávať, ale prišiel čas, keď sme s tým začali a teraz ich dokonca predávame veľmi radi. Kedysi dávno sme si hovorili, že v Artfore nikdy nemôže byť zamestnaná žiadna žena. Ale to trvalo veľmi krátko a potom sme prišli na to, že je to úplná hlúposť."
To ste mysleli vážne?
„Okrem toho sme si mysleli aj to, že v Artfore nemôže pracovať nikto, kto má viac ako tridsať rokov. Ale to sa akosi prirodzene odbúralo. Rozšírili sme sa o kuchárky, detektívky, jazykovednú literatúru, hudbu, audioknihy, filmy a najnovším krokom je práve vydavateľstvo."
Ale prečo to trvalo tak dlho?
„Vydávanie kníh je úplne iný biznis, aj keď s tou istou komoditou. Sporadicky sme vydávali knihy od začiatku, ale až pred troma rokmi padlo rozhodnutie, že sa tomu budeme venovať systematicky. Naše rozhodnutie podporilo aj to, že na Slovensku je stále veľmi málo vydavateľov a vydáva sa tu menej kníh, ako by si slovenský trh zaslúžil. Tituly, ktoré nemá kto vydať, si teda vydávame sami."
Konzervatívni Slováci majú radi tvrdé väzby, lebo dobre vyzerajú na poličke. Rešpektujete to?
„Na Slovensku sú všeobecne preferované tvrdé väzby, ale niektoré knihy chystané v našom vydavateľstve na tento rok vyjdú aj v mäkkej väzbe. Príkladom bude výber textov Jany Beňovej písaných práve pre denník SME. Chceli sme, aby sa celá kniha čo najviac priblížila tomu, o čom je. Keďže je to novinovo-nadčasové čítanie, bude vo forme akéhosi zápisníka, ktorý si môžete so sebou zobrať kdekoľvek."
V Česku je nielen omnoho viac vydavateľstiev, ale aj viac slušných kníhkupectiev, ktoré sa nájdu aj v malých mestách. Prečo je to na Slovensku inak?
„Myslím si, že je to predovšetkým problém menšieho počtu ľudí, ktorí by so zápalom išli do toho, že chcú spraviť kníhkupectvo. Dôvodov je viac, ale tento je najdôležitejší."
Iný problém na Slovensku sú kníhkupci, ktorí nevedia, čo predávajú.
„Je tu málo zanietených ľudí, ktorí robia to, čo chcú a aj tomu rozumejú. Ľudí za pultom delím na kníhkupcov a predajcov kníh. Kníhkupcov je tu veľmi málo, keď mám zlú náladu, tak hovorím, že ich je mimo Artfora menej ako desať."
Čo bolo najväčšie pozitívum toho, že ste sa pred rokmi začali venovať knihám?
„Som vďačný, že robím v tomto odvetví, lebo je v ňom veľmi veľa dobrých ľudí. Niekedy to možno nie sú dobrí odborníci, ale sú to dobrí ľudia. Z mnohých z nich, s ktorými sme sa stretli najprv profesijne, sa stali naši rodinní priatelia a máme s nimi hlboké vzťahy. V knižnom priemysle je vysoká koncentrácia takýchto ľudí."
