logo
Sme.sk | Kultúra | Hudba | Petra Janů: České deti už nerozumejú slovenčine

ROZHOVOR KAROLA SUDORA
Petra Janů: České deti už nerozumejú slovenčine

Patrí k tým, ktorým nechýba zmysel pre humor. Keď sme sa jej pýtali na okolnosti vzniku starej pesničky, v ktorej kotkodáka, bez zaváhania odpovedala, že konečne rozprávala materinskou rečou. Žena s ťažkým detstvom, ktoré vyústilo do kariéry jednej z najväčších speváckych hviezd bývalého Československa.

Preboha, čo je to trinásty plat? Úplná hovadina. Prečo by mal niekto niečo dostávať zadarmo, čuduje sa v rozhovore česká speváčka Petra Janů.

Nemali ste práve najšťastnejšie detstvo. Keď sa k nemu dnes vraciate, ľutujete, že nebolo krajšie?

Určite nie, pretože pamäť je milosrdná a nakoniec si spomínate už len na pozitívne veci. Vyrastala som na dedine, kde bolo veľa možností, ako tráviť voľný čas, takže spomienky nebolia, skôr naopak - v hlave sa mi zjavuje len to pekné.

Narodili ste sa mame, ktorá ešte nebola plnoletá, rodičia sa rozviedli, keď ste mali rok, vyrastali ste u babičky. Trpeli ste, lebo deti sa vám posmievali, že nemáte mamu. Nikdy ste to rodičom nevyhadzovali na oči?

Ani nie. V osemnástich rokoch som jednoducho vypadla z domova a odvtedy sa starám sama o seba. Všetko, čo som nakoniec dokázala, a aj to, ako dnes žijem, som si musela vydupať sama. Tak to ale má byť, nemám komu čo vyčítať. Okrem toho, rozvod rodičov ani ich ďalšie správanie som nemohla ovplyvniť, takže by bolo zbytočné sa tým zaťažovať. Neviem, ako na Slovensku, ale v Česku sa rozvádza snáď každý druhý pár, je to úplne šialené.

Nestáva sa skôr to, že deti si časom začnú spomienky idealizovať, prispôsobovať, aby neboleli?

Nie, pretože isté negatíva svojho detstva si uvedomujem dodnes.

Napríklad?

Nikdy som nezískala pevné rodinné väzby, nezažila som takú tú „správnu" rodinu, ktorá drží pri sebe, teší sa na Vianoce, na spoločne strávený čas. Bola som o to ochudobnená, na strane druhej treba povedať, že tieto veci často nefungujú ani v rodinách, v ktorých rodičia ostanú spolu.

Prečo vás dali k babičke a nevzal si vás jeden z rodičov?

Zrejme to bolo dané tým, že obaja si po rozvode založili vlastné rodiny, a ja, nech som prišla na návštevu k jednému alebo druhému, stále som bola len cudzí element. Každá rodina má totiž svoje zabehnuté zvyky, ja som ich nechtiac narúšala. Navyše v puberte má každé dieťa 50 kilogramov hormónov a emócií, takže mnohé veci som prežívala príliš intenzívne, čo sa odrážalo aj na správaní sa. V puberte si každý nájde niečo, kvôli čomu sa dokáže ľutovať a nadávať na celý svet, ja som nebola výnimkou.

Bála som sa, že otehotniem z bozku

V šestnástich rokoch ste sa kvôli nešťastnej láske pokúsili o samovraždu, skončili ste na psychiatrii.

Úprimne povedané, ak sa dnes pozriem na to, čo som robila v puberte, čudujem sa, že som sa dožila dnešného veku. Nechápem, že ma vtedy rodičia za moje správanie nezabili. Všetko som robila naopak, v mladom veku totiž človek rieši problém, ako sa mohol taký geniálny jedinec narodiť dvom takým idiotom. (smiech)

Dnešní mladí to majú v istých veciach o niečo ľahšie - množstvo dôležitých informácií nájdu v médiách, existuje osveta, môže sa otvorene hovoriť o sexe, kým tie staré časy boli vyslovene pokrytecké.

V čom?

Všetky dôležité veci sa dospievajúci človek musel dozvedať po tme a pod perinou, o istých záležitostiach sa nerozprávalo. Keď potom na mňa v jedenástich rokoch prvýkrát prišli „moje dni", vôbec som netušila, čo sa so mnou deje a bola som presvedčená, že umriem. Keď som v štrnástich alebo pätnástich dostala prvú skutočnú pusu od chlapca, vyslovene sa mi zhnusil, lebo som nechápala, čo robí, navyše som sa bála, že pri tom otehotniem.

Toto sa deje, ak zlyhajú rodičia aj škola zároveň.

Samozrejme. Ale práve rodičia musia mať na svoje deti čas, musia im byť kamarátmi, tie zase musia vedieť, že sa s problémami môžu kedykoľvek obrátiť na jedného z nich, veď kedysi prežívali presne to isté. Ideálny stav však nie je pravidlom. Dnes akoby mali všetci pod zadkom motor, lietajú po svete, a deti ignorujú, prípadne si kupujú ich náklonnosť. Tak to potom v spoločnosti aj vyzerá.

Hodnotový svet vám formovala babička, tá vás aj naučila spievať. Aká to bola žena?

Ježišmária, skvelá. Bola vyučená krajčírka, úplne jednoduchý a prostý človek, ale s obrovskou prirodzenou inteligenciou. Do života ma naučila všetko, čo som neskôr potrebovala. Len vďaka nej dokážem rozlišovať, čo je dobré a čo zlé, vďaka nej viem, ako sa správať, aby som nikomu neubližovala. To, čo majú svoje deti naučiť rodičia, mi poskytla práve ona. Keďže som bola večne choré dieťa, musela so mnou často ostávať doma. Rada spievala a to sa prenieslo aj na mňa.

Asi ste ju ranili, keď ste od nej ešte v detstve odišli k mame a otčimovi, kde ste fungovali najmä ako pracovná sila. Museli ste dokonca na seba zarábať, po nociach ste navliekali korálky. Dokázala babička ostať nad vecou?

Nikdy sa neznížila k tomu, aby o mojich rodičoch hovorila nepekné veci. Vedela, že mama má na mňa právo, a tak môjmu odchodu nemohla a ani nechcela nijako brániť. Učila som sa na vlastných chybách. Ak som sa aj dozvedela nejaké detaily o rozvode mojich rodičov, bolo to až v dospelosti.

5.jpg

Internetových diskusií sa bojím, bolesť po anonymoch ostáva

V tejto súvislosti vás asi netešia občasné hlasy na internete, ktoré o vás hovoria, že ste nemali deti, lebo pre vás bola prvoradá kariéra.

Také názory ma už nudia, lebo to, či niekto má alebo nemá deti, je každého osobnou vecou. Ak žiadne nemám, som nebodaj menej kvalitný človek? Prečo na to niekto pozerá čiernobielo? Nejde predsa o kariéru, ale o to, že svoju prácu strašne milujem. Nevyrastala som v ideálnom prostredí, tak som jednoducho nikdy nepocítila túžbu mať dieťa.

Občas som nenapraviteľný idiot a napriek zlým skúsenostiam si pozriem internetové diskusie pod článkami. Vyslovene sa mi z tých hnusných anonymov zdvíha žalúdok a som presvedčená, že sa tam často realizuje najmä tá najväčšia spodina. Ide o ľudí, ktorí nie sú spokojní sami so sebou a tak jednoducho anonymne ubližujú, bodajú, prskajú. Na druhej strane som raz robila online rozhovor pre internetový portál novinky.cz a hoci som už vopred mala strach, čo sa o sebe dozviem, milo ma prekvapil. Človek, čo mi odtiaľ posielal správy, mi vravel, že sa mu tam asi prvýkrát stalo, čo nedošla žiadna hnusná. Priznávam, že sa tých internetových diskusií bojím. Viem síce, že anonymné kopance nič neznamenajú, ale keď si to raz prečítate, bolesť už vo vás ostane.

Na prvej strednej škole - sklárskej priemyslovke - ste prepadli. Prečo?

Nespravila som reparát. Absolútne totiž postrádam bunky na matematiku, fyziku, chémiu a všetky podobné predmety. Excelovala som v češtine, dejepise, zemepise, dokonca moje slohy sa na škole predčítavali iným žiakom. Rada som maľovala, a tak som sa pôvodne chcela dostať na umelecký smer tej priemyslovky. Nespravila som však talentovky, takže som začala študovať technický smer a nakoniec som musela odísť. Pánboh za to zaplať, veď čo si budeme rozprávať, ako priemerný výtvarník by som bola nešťastná celý svoj život.

Na ekonomickej škole to už bolo v pohode?

Bolo, lebo tam nás učili maličkosti typu náklady, výdavky, strojopis, tesnopis a podobné mechanické veci. Navyše už na sklárskej škole som stretla svojho prvého kapelníka, ten ma pozval na preskúšanie, a viac ako škola ma zaujímalo spievanie. Školu som síce dokončila, ale hnacím motorom už bola hudba.

7.jpg

Chodúrovi chýba to, čo má Šmajda - X faktor

Kedysi pre spevákov neexistovali rýchliky k popularite typu Superstar. Ako ich vnímate, keď vidíte, že tam súťažia prakticky deti? Sledovali ste ich, dokonca jednej z českých víťaziek, Anete Langerovej, ste kedysi posielali hlasy.

S dušou tých detí robí Superstar strašné veci, dôsledky si ani nedokážem predstaviť. Veková hranica sa znižuje, máme za sebou iks dielov a pozrite sa, kde sú doterajší súťažiaci. Viete, čo je s doterajšími víťazmi Vlastíkom Horváthom, Zbyňkem Drdou? Kde sú? Jediná, ktorá uspela, je práve Aneta Langerová. Tá však tiež najskôr vyletela úplne hore, ale zrazu sa šoubiznisu vzoprela a začala si vyšliapavať vlastnú cestičku. Dnes už nie je taká slávna, ale aspoň má vlastné zázemie a vie, čo chce robiť. Na mená väčšiny súťažiacich má človek problém si spomenúť, možno za niečo stojí ešte Petr Bende. Ten je šikovný, má vlastný repertoár aj kapelu.

Tak je to aj na Slovensku, po väčšine súťažiacich sa zľahla zem. Deje sa to preto, lebo ich sláva je umelá?

Pozrite sa - organizátori Superstar vás na pol roka zavrú do zlatej gule, v ktorej sa o vás neskutočne starajú. Nemusíte robiť vôbec nič, len sa naučiť nejaké pesničky a ukazovať sa na akciách. Dajú vám všetko - oblečenie, líčenie, fotografie, vytvoria z vás mediálnu hviezdu. Všetci okolo vás obskakujú, vtierajú sa vám, počujete samé ťuťuňuňu.

Potom zrazu zhasne posledná žiarovka v sále a koniec, zrazu sa o seba musíte starať sám. Koľkí to dokážu? Chvíľu to beží zotrvačnosťou, zarábate na akciách, večierkoch, ale postupne to vymizne a ste úplne na začiatku. Pozrite sa, koľko fanúšikov prišlo v Česku na turné spevákov z poslednej série. Zaplnili možno tretinu sály. Treba si uvedomiť, že publikum, na ktorom Superstar zarába, je nestále. Fandí len tomu, kto je práve na titulkách časopisov. Zajtra sú tam už iní.

V poslednej sérii vyhral Martin Chodúr. Vidíte ho ako niekoho, kto môže uspieť?

Spieva pekne, ale chýba mu to, čím disponuje Miro Šmajda.

A to je?

Práve ten magický X faktor. Šmajda je šoumen, ktorý to s ľuďmi vie, jeho na pódiu neprehliadnete. Chodúra natlačili do škatuľky Toma Jonesa, a netuším, kto mu bude robiť adekvátny repertoár. Navyše pre publikum, ktoré by malo potenciálne chodiť na jeho koncerty, je taká hudba vyslovene nezaujímavá. Preň je určený Šmajda, teda čertík, ktorý dokáže spraviť poriadnu šou.

2.jpg

Tina Turner je len jedna

Baví vás spievanie? Mnohí na pódiu pripomínajú zombíkov, ktorí sú tam už len zo zotrvačnosti a pre peniaze.

Mňa spev neskutočne baví. Som vďačná osudu, že môžem celý svoj život robiť to, čo milujem, a ešte mi za to dávajú peniaze. Kto si to môže povedať? Vidím množstvo otrávených ľudí, ktorí chodia do práce a vôbec ich to nebaví. Nemajú čo ja, nemôžu za peniaze robiť svojho koníčka. Ako by ma mohla moja práca nebaviť?

Mohli ste skončiť ako účtovníčka, koniec koncov, nejaký čas ste ňou aj boli.

Práve preto som chodila na spevácke súťaže. Nechcela som ostať v zamestnaní, do ktorého bolo treba vstávať o piatej ráno, aby som o šiestej pichla kartu. Pre mňa to bol šialený stereotyp, ktorý by som nevydržala. V roku 1972 som sa nakoniec cez množstvo okresných a krajských súťaží dostala až do celoštátneho kola jednej speváckej súťaže, kde si ma všimol Pavel Větrovec, ktorý tam robil korepetítora. Dnes je kapelníkom u Karla Gotta, ale vtedy ma práve on dotiahol do Prahy, kde začal celý kolotoč.

V čom vám pomohlo šesťročné účinkovanie v Semafore u Jiřího Suchého?

Vo všetkom. Tých šesť sezón je rovnako dlhá doba ako štúdium na konzervatóriu. Spolupráca s ľuďmi ako Suchý, Dvořák, Havlík a ďalšími by bola inšpiratívna pre každého. Chcem zdôrazniť ešte jedno meno - Jiří Císler. Bol to skvelý režisér, ktorý ma doslova terorizoval. Neustále chodil za mnou a pýtal sa, či sa nechcem vrátiť do kancelárie, pretože spievam otrasne. Po rokoch, keď sme už boli kamaráti, sme raz debatovali pri poháriku a vysvetľoval mi, že vedel, čo je vo mne, ale netušil, ako to má prebudiť, ako ma nakopnúť. Manžel by vám potvrdil, že najväčšie výkony pri práci vždy podávam vtedy, keď som naštvaná.

Kedysi vás nazývali rockovou dračicou, dnes vás označujú skôr za pop divu. Znamená to, že dozrievaním človek hudobne „mäkne"?

Podľa mňa nie, rocková muzika len nemá toľko výrazových prostriedkov ako pop. Nie je pravda, že som zutekala z rocku, práve naopak, na koncertoch sa tomuto štýlu vôbec nevyhýbam, vždy ide o prierez všetkým možným. Keď raz ľudia prídu a zaplatia si za to, snažím sa im ukázať všetko, čo som sa za celú dobu naučila. Aká pop diva? Som jednoducho speváčka zhudobnených textov a rôznych žánrov. Nikto však nemôže čakať, že v tomto veku budem nosiť tričko ako Freddie Mercury a lietať po javisko ako víchor. Tina Turner je len jedna.

Ako je koncert dramaturgicky vyskladaný?

Má tri časti, cez ktoré publikum prevedie excelentná kapela Golem. Prvú časť tvoria štyri skladby a je rocková. Tak rocková, že tí, ktorí prišli kvôli pesničkám o láske, občas bývajú mierne vydesení. (smiech) Preto ich uchlácholím jemnou pesničkou z nového albumu. Prostredná časť sa skladá zo skladieb od Barbry Streisand, trebárs Memory, a od Gershwina, tretiu zahajujú najväčšie hity. Musím povedať, že to spoľahlivo funguje.

3.jpg

Zo vstupu do komunistickej strany sme sa vykrútili

Na blogu istého muzikálu je informácia, že ste kedysi dostali zákaz vystupovať v Československej televízii a rozhlase po tom, čo vám v jednom programe spravili zelené vlasy. Po nakrúcaní ste šli na letisko a tam si vás vraj niekto splietol s Janou Kratochvílovou, ktorá v tom čase emigrovala. Je to pravda?

Bolo to inak. S Janou Kratochvílovou si ma splietol nejaký opitý súdruh z kultúrnej komisie a vďaka nemu ma zaradili do takzvanej novej vlny. Šlo o hudobný žáner, ktorý sem prišiel zo západu a súdruhovia ho mali na indexe. Jednoducho si povedali, že bude lepšie, ak sa Petra Janů v masovokomunikačných prostriedkoch nebude vyskytovať. Rok som potom trávila vysvetľovaním, že nie som žiadna nová vlna.

Ak chcel byť niekto na špičke populárnej hudby, bolo nutné, aby kolaboroval s komunistami?

Neviem. Ja som mala obrovské šťastie, že som sa nepáčila papalášskym paničkám, teda manželkám všetkých tých súdruhov. Pre ne som bola čudná a rozcuchaná, takže som musela robiť len minimum vecí, ktoré sa mi nepáčili. Iné je vstúpiť do komunistickej strany a iné spievať na „istých" kultúrnych akciách. Tomu druhému nebolo možné sa vyhnúť.

Vás do komunistickej strany nechceli?

No, raz nás ten diabol naháňal, ale vykrútili sme sa z toho. Ženská, ktorá to mala na starosti, bola celkom rozumná, a tak sme to zahrali do autu. Priznávam však, že sme kvôli tomu mali naozaj bezsenné noci, mohlo nás to stáť zákaz vystupovania.

6.jpg

Vydala som sa, aby som sa vyhla politickému festivalu

Mnohých tá minulosť dodnes prenasleduje. Karlovi Gottovi je vyhadzovaná na oči Anticharta, prevalilo sa tiež to, že v Semafore Jozef Dvořák donášal na Jiřího Suchého... Nadpráci v prospech režimu sa naozaj nedalo vyhnúť?

To nie je to správne slovo. Ako umelci sme sa snažili fungovať tak, aby nám komunisti nestrpčovali život, isté kompromisy však boli nutné. Nedá sa to zovšeobecňovať, každý má svoje svedomie, s ktorým sa musí vysporiadať.

Aké to boli kompromisy?

Trebárs hranie na rôznych festivaloch politickej piesne a podobných akciách. Práve kvôli jednému takému festivalu som sa vydala. (smiech)

Nebodaj ste sa kdesi v Martine zoznámili s Michalom Zelenkom? (v Martine sa konal jeden z festivalov politickej piesne, na ktorom vystupovala väčšina známych umelcov, pozn. autora)

Nie. Na Pragokoncerte mala každá kapela svoju knihu, kde bolo presne napísané, kde ktorý umelec bude hrať. Nachádzali sa tam však aj kolonky s názvom VV.

Čo to znamenalo?

Vyžiadané voľno. Raz Zelenkovi zavolal riaditeľ a hovoril mu, že mám ísť spievať na nejaký politický festival, možno to bol aj priamo Martin, prípadne Zvony v Banskej Bystrici. Odpovedal, že tam nemôžem ísť, lebo mám VV. Súdruh sa potom spýtal presne v duchu, ako to oni zvykli: „A ona chce prestať spievať, alebo čo?" Za odmietnutie totiž bežne prišiel zákaz činnosti, prípadne vám znepríjemňovali život. Zelenkovi teda nenapadlo nič iné, ako povedať, že máme svadbu. Nebol to problém, v tom čase sme už spolu žili asi tri roky. Keď dotelefonovali, musel letieť na národný výbor (dnešné obecné a mestské úrady, pozn. autora) a rýchlo to vybaviť. Keďže všetky termíny boli obsadené, museli sme mať sobáš už o desiatej ráno.

A neľutujete?

(smiech) Kdeže, sme spolu už 31 rokov.

Práve váš manžel vám vraj kázal spísať všetko, čo chcete v živote dosiahnuť, aby ste z toho mohli postupne odškrtávať.

Nie. Strašne som ho otravovala, že už chcem byť slávna, mať platňu, singel a neviem čo všetko. Keďže sa v hudobnej brandži pohyboval dosť dlho, povedal mi, že dobre, vraj ma zoznámi s autormi, aby sa to podarilo. Potom vzal papier a spísal všetko, čo mám dosiahnuť - Zlatého slávika, zlatú platňu, zlatú Bratislavskú lýru a tak ďalej. Keď som to videla, začala som sa strašne smiať, že sa zbláznil. A vidíte, všetky tie body som splnila, niektoré opakovane.

1.jpg

Jožo Ráž mi povedal, že som ich osrala

Spomínate si na Bratislavskú lýru?

Na tú mám nádherné spomienky. Som hrozný trémista a prejavuje sa to najmä na veľkých akciách, kde sú schody, ktoré vám na istote nepridajú. Najväčšími favoritmi v roku 1986 bola skupina Elán s Detektívkou a ja. Odspievala som svoju skladbu S láskou má svět naději a zavrela sa na záchode. Zrazu bolo ticho, tak som vyliezla a prvého, koho som stretla, bol Jožo Ráž. Pýtala som sa ho, ako to dopadlo a on: „No čo, osrala si nás." (smiech)

To by bol skvelý titulok: Petra Janů: Jožo Ráž tvrdí, že som ich osrala.

To veru hej. Túto jeho vetu si však budem pamätať do smrti.

Hovorili sme o spolupráci umelcov s režimom. Vašou dobrou priateľkou je Marta Kubišová, ktorá sa pre svoj názor de facto vzdala speváckej kariéry.

Nevzdala sa jej, bola jej odobratá. Marta je nádherný človek, ja ju obdivujem. Neviem, čo by so mnou spravilo, keby som nemohla spievať celé desaťročia ako ona. Človek by si myslel, že bude zatrpknutá, ale je to naopak - Marta je pozitívny, skvelý, ochotný a empatický človek. Veľmi ju mám rada, to sa ani nedá opísať slovami. Nielen ako človeka, ale aj ako speváčku.

Ste veriaca?

Som pokrstená a verím, že niekto to tu celé riadi a má z toho úžasnú zábavu. Viera je každého osobná vec.

Plačete?

Každú chvíľu, najmä pri filmoch a športe, keď hrajú hymnu. Nerada plačem z hnevu a bezmocnosti, to sa mi však tiež stáva. Vtedy som schopná niekomu ublížiť alebo niečo rozmlátiť, našťastie je to zriedkavý jav.

4.jpg

Ľavica je schopná rozdať všetko bez premýšľania nad budúcnosťou

Chodíte voliť?

Samozrejme, že áno.

Ste skôr vpravo či vľavo?

Vpravo. Viete prečo? Lebo si myslím, že štátne peniaze by sa nemali prežierať. Keď sledujem ľavicu, tak vidím, že je schopná všetko rozdať bez toho, aby premýšľala nad budúcnosťou ďalších generácií. Zadlžovanie krajiny predsa nemôže ísť donekonečna. Som z toho vyslovene zúfalá, ľavica doslova rozhadzuje na úkor tých, ktorí prídu po nás. Preboha, čo je to trinásty plat? Má nebodaj rok trinásť mesiacov? Veď to je úplná hovadina. Prečo by mal niekto niečo dostávať zadarmo? A takýchto nezmyslov je v tejto krajine plno.

Ste kúpiteľná do predvolebnej kampane?

Kedysi som spievala pre ODS, ale už by som do toho nešla, možno by som zaspievala ešte Karlovi Schwarzenbergovi, ale ten to nebude chcieť. (smiech) Naposledy mi jedna strana ponúkala šialene veľké peniaze, ale odmietla som, lebo by som ju nikdy nevolila.

Kto to bol? ČSSD?

Nepoviem.

Prečo by bol Schwarzenberg prijateľný?

Mám pocit, že je to u nás jediná schopná alternatíva. To, čo sa v tejto krajine deje, je totiž otrasné. Politiku sledujem dosť podrobne a niekedy sa nestačím čudovať, ako to tým hore môže prejsť.

8.jpg

Pre české deti je slovenčina cudzou rečou

Po rozpade Československa sa umelcom zmenšil trh a tí noví, ktorí ešte nemali vybudovanú pozíciu v susednej krajine, to dnes majú ťažké. Ako na to rozdelenie pozeráte?

Rozpad štátu ma bolel. Slovákov mám veľmi rada, narodila som sa v Československu, súčasný stav však nezmením. Na Slovensko chodím naďalej spievať, takže pre mňa osobne ostalo všetko po starom.

Zmenšenie trhu sa nepochybne dotklo aj vás. Mladá generácia na Slovensku vás príliš nepozná.

S tým sa však nič nedá robiť, platí to aj naopak - je len pár Slovákov, ktorí prerazili v Česku. Poviem vám, čo ma na rozdelení Československa najviac mrzí - pri sledovaní vašich televízii vidím, koľko filmov tam máte v češtine, ale naopak to nefunguje. Slovenské deti lepšie rozumejú češtine ako české deti slovenčine. Možno neuveríte, ale pre české deti je to doslova cudzia reč, pritom nepoznám dva podobnejšie jazyky ako tie naše. Pácha sa tak obrovská škoda a akoby si to nikto neuvedomoval.

Prakticky pre všetky hviezdy z dôb socializmu prišiel tvrdý pád, keď po revolúcii prišiel najskôr nezáujem publika o koncerty, a predaj albumov padol zo státisícov na stovky, maximálne tisícky kusov. Nemali ste chuť praštiť s muzikou?

Každý sa s tým vyrovnával inak. Mne to bolo, samozrejme, ľúto, dlho som sa z toho hrabala, ale potom prišla autonehoda s vážnym zrazením. Vtedy som si uvedomila, že stačí zlomok sekundy a život sa vám obráti naruby s tým, že nemáte absolútne nič. Je to paradoxné, ale mne tá nehoda pomohla. A hoci to bude znieť banálne, odvtedy si život užívam. Robím už len to, čo ma baví, trápim sa len pre veci, ktoré môžem ovplyvniť.

Jedeme dál. Čo Petr Janda z Olympicu?

V našej republike je len málo ľudí, ktorí napísali evergreeny, teda pesničky, ktoré si ľudia spievajú pri ohni, pretože zľudoveli. Mám ho rada aj ako človeka, lebo má svoj špecifický humor. Kto ho nepozná, tomu môže pripadať ako večne naštvaný dedko, ale zdanie klame.

Ako vlastne vznikla pesnička Jedeme dál?

Keď mal Olympic 20. výročie svojho vzniku, pozvali si ma na koncert ako hosťa. Každý hosť tam mal zaspievať jednu svoju pesničku, jednu pesničku Olympicu a jeden duet s Petrom. Žiadny duet s ním som však nemala, tak Petr povedal, že má niečo v šuflíku. Pavel Vrba spravil text a bolo.

Vznikol tak veľký hit, ktorého čiernobiely klip, v ktorom hráte rozhádaných manželov, sa stal kultovým.

Pritom sa to nakrúcalo v jednom byte a na jednu kameru, všetko na kolene. Aspoň vidíte, ako dobré veci vznikali z minima peňazí. (smiech)

Väčšinu známych umelcov živia najmä vystúpenia na firemných večierkoch. Nie je to ich degradácia, ak uvážime, že niekto spieva do toho, ako sa ľudia napchávajú jedlom?

To závisí od akcie a ľudí, ktorí sa tam zídu. Zažila som večierky, na ktorých som mala pocit, že som na koncerte, ale aj hrôzu na akcii jednej štátnej firmy, keď ma počúvalo len pár ľudí a ostatní sa napchávali a bavili medzi sebou. Kolegyňu, ktorá nastupovala po mne, už nepočúval absolútne nikto. To bolo také zlé, až som musela samu seba motivovať slovami typu „toľko, čo tu dnes zarobím, si vy nezarobíte za celý mesiac," inak by som to neprežila. Z takýchto akcií sa potom liečim na normálnych koncertoch.

Mnoho vašich speváckych kolegýň sa zviditeľňuje cez bulvár. Pomáha to?

Neviem, lebo so Zelenkom sme mediálne úplne nudní. Nerozvádzame sa, nič nevyvádzame, takže bulvár sa ma zväčša pýta len na nejaký recept na dobré jedlo alebo na to, ako schudnúť.

Postavu máte skvelú, to treba uznať.

Ale odpoveď na otázku, prečo je to tak, nechce počuť nikto, lebo je nudná. Stretnem trebárs známu a tá mi povie, že vyzerám skvele a nahodí dychtivý pohľad, aby som jej prezradila, ako to robím. Čaká, že poviem, ako americkí vedci vynašli skvelú pilulku, ktorú si dá po večeri a ráno sa zobudí o kilogram ľahšia. Keď jej poviem, že si celé desaťročia dávam pozor na to, čo a v akom množstve konzumujem, že mám signálne džíny, ktoré mi dajú výstrahu vo chvíli, keď sa do nich nevojdem, tak je sklamaná. Ak niekto nechce priberať, musí sa držať hesla „prijatá energia sa musí rovnať tej vydanej". Iné kúzla fakt nepomáhajú. (smiech)

Rozhovor bol autorizovaný, Petra Janů v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.

štvrtok 11. 3. 2010 | Karol Sudor | FOTO - archív P. J., Dušan Dostal, Dana Sudorová
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2010 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Narodila sa v roku 1952 v Prahe, jej pôvodné meno bola Jana Petrů. Odmalička sa venovala spevu. V roku 1972 si ju na jednej zo speváckej súťaží všimol Pavel Větrovec, pomohol jej, zároveň nastúpila do divadla Semafor, v ktorom strávila šesť sezón. V roku 1977 sa zoznámila s  Michalom Zelenkom, ktorý je dodnes jej manželom i manažérom. Pôsobila vo viacerých kapelách, opakovane vyhrala súťaž Zlatý slávik (1987, 1988, 1989), vydala množstvo úspešných albumov. Účinkovala vo viacerých muzikáloch (Bídnici, 451 stupňov Fahrenheita, Sny svätojánskych nocí, Hamlet, Traja mušketieri). Nahrala množstvo albumov (posledný sa volá Kúzlo), na konte má desiatky hitov. Je bezdetná, s manželom žijú v Prahe.

Narodila sa v roku 1952 v Prahe, jej pôvodné meno bola Jana Petrů. Odmalička sa venovala spevu. V roku 1972 si ju na jednej zo speváckej súťaží všimol Pavel Větrovec, pomohol jej, zároveň nastúpila do divadla Semafor, v ktorom strávila šesť sezón. V roku 1977 sa zoznámila s Michalom Zelenkom, ktorý je dodnes jej manželom i manažérom. Pôsobila vo viacerých kapelách, opakovane vyhrala súťaž Zlatý slávik (1987, 1988, 1989), vydala množstvo úspešných albumov. Účinkovala vo viacerých muzikáloch (Bídnici, 451 stupňov Fahrenheita, Sny svätojánskych nocí, Hamlet, Traja mušketieri). Nahrala množstvo albumov (posledný sa volá Kúzlo), na konte má desiatky hitov. Je bezdetná, s manželom žijú v Prahe.

Foto: Dana Sudorová

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní