V polovici 19. storočia budil v Spojených štátoch amerických pozornosť slepý černošský chlapec, ktorý mal geniálne hudobné schopnosti. Jeho hudobný sluch a najmä pamäť boli fenomenálne. Na jedno počutie si dokázal zapamätať akúkoľvek skladbu a potom ju s absolútnou presnosťou zahral na klavíri. Počas svojich vystúpení predvádzal aj hru na dvoch klavíroch naraz a pritom spieval, čo síce nie je nič geniálne, ale chlapec hral každou rukou inú skladbu a aj spieval inú pesničku, samozrejme, že úplne bezchybne.
Problém bol len v jednom - chlapec bol mentálne na úrovni idiota. Nedokázal sa o seba postarať a nevedel ani poriadne rozprávať. Ako napísali dobové noviny: „Ten úbohý slepý chlapec je sotva človekom, je to nevedomý nástroj, ktorý vykonáva niečie pokyny, a jeho myseľ je schránka, do ktorej príroda vložila svoje poklady, aby ich potom predvádzala na svoje vlastné potešenie."Stephen Wiltshire nie je jediným geniálne kresliacim autistom. V literatúre je uvádzaný aj Gottfried Mind (1768 - 1814), ktorý sa špecializoval na kreslenie zvierat a najmä mačiek. Kreslil ich tak verne, že mu hovorili Mačací Rafael. Mind sa vraj narodil a vyrástol v Slovenskej Ľupči, neskôr sa presťahoval do Bernu. Gilles Tréhin (1972) je francúzskym autistickým kresliarom. Na rozdiel od Wiltshirea nesmierne pedantne kreslí vymyslené mesto Urville, jeho ulice, námestia i budovy. Vyše tristo kresieb vydal aj knižne pod názvom Urville. Jessy Parková, autistická maliarka sa pre zmenu špecializuje na klimatické anomálie a nočnú oblohu, Japonec Šioidžiro Jamamura kreslí výlučne len hmyz. Škótsky autista Richard Wawro (1952-2006) sa venoval tvorbe krajiniek maľovaných výlučne voskovkami, detailne nesmierne prepracovaných. Jeho výstavy otvárali známe osobnosti ako Margaret Thatcherová či minister školstva
Idiot savant
Podobných prípadov sa vyskytuje v rôznej podobe veľa - a nemusí ísť len o hudobné schopnosti. Sú známi geniálni počtári, ktorí z hlavy vysypú riešenie akejkoľvek matematickej úlohy, ktorú im zadáte. Keby však mali ísť urobiť jednoduchý nákup do obchodu, beznádejne by sa stratili a všetko doplietli. V psychiatrických liečebniach sa vyskytovali jedinci, ktorí naspamäť ovládali hrubé knihy a celé zväzky odborných časopisov. Na požiadanie dokázali citovať z ktorejkoľvek strany bez jedinej chybičky.
Je zaznamenaný prípad nesmierne zručného pacienta, ktorého vášňou bolo zostavovanie veľmi dômyselných modelov lodí a strojov bez akýchkoľvek nákresov či znalostí mechaniky. Ďalší pacient dokázal veľmi rýchlo rozobrať a opäť bezchybne zložiť akýkoľvek prístroj, ktorý mu priniesli. Najradšej mal vraj hodinky. Keď nerozoberal, väčšinou sedel v kúte a knísal sa na stoličke. Pred koncom 19. storočia sa tieto a množstvo ďalších prípadov začali objavovať v odbornej literatúre a napokon sa takto postihnutí ľudia začali označovať termínom idiot savant - geniálny idiot.
Stephen Wiltshire má zázračnú vizuálnu pamäť – za niekoľko minút si dokáže
zapamätať i veľmi zložité scény so všetkými detailmi. To všetko si zapamätá
navždy a na požiadanie dokáže opäť nakresliť. Panorámy veľkomiest (široké
až desať metrov) kreslí niekoľko dní, na to, aby si ich zapamätal, mu však
stačí krátky let vrtuľníkom nad mestom
Autizmus
Geniálni idioti sa v odbornej literatúre vyskytovali väčšinou ako pozoruhodná kuriozita, ale lekári a vedci tušili, že pred nimi stojí obrovská výzva - ako je možné, že človek môže mať takéto geniálne schopnosti? A prečo za ne platí takú krutú daň? Je to choroba, postihnutie či porucha osobnosti? Odpoveď aspoň na časť otázok priniesli nezávisle od seba dvaja praktickí lekári: americký detský psychiater Leo Kanner a rakúsky pediater Hans Asperger.
Obaja, bez toho, čo by len o sebe tušili, v takmer rovnakom čase (1943) publikovali práce analyzujúce správanie niektorých detí, ktoré mali v liečebniach a ústavoch na starosti. A obaja prišli na to, že ide o ťažkú poruchu osobnosti a dali jej aj rovnaký názov - autizmus. Vychádzali z gréckeho slova autos, sám, pretože chceli zdôrazniť najväčší rys autizmu - obrovskú mentálnu osamelosť. Deti, ktoré skúmali, sa akoby uťahovali do svojho vlastného sveta, za nepreniknuteľnú železnú oponu. Autizmus je predovšetkým porucha sociálnych vzťahov, ich odmietanie a ak by som to mal úplne zjednodušiť, autistom je náš svet emócií, verejne prejavovaných citov, úsmevov, slovných narážok či priateľských objatí absolútne nepochopiteľný, mätúci a odmietajú ho.
U väčšiny detí postihnutých autizmom sa táto porucha začína prejavovať po druhom roku života - nemajú takmer žiadnu mimiku, nehovoria, majú ťažkosti s pohybom, odmietajú objatia a láskanie, nenadväzujú kontakt očami a majú sklon k prisvojeniu si nemenných rituálov a činností. Obaja lekári si však všimli, že medzi takto postihnutými deťmi sa vyskytuje veľmi vysoké percento (až desať percent) mimoriadne nadaných jedincov obdarených „geniálnym" talentom.
Stephen pri práci nad panorámou New Yorku. Zvyčajne začne detailne kresliť vľavo hore
a po niekoľkých dňoch skončí vpravo dole
Populárni autisti
Autizmus pre verejnosť spopularizoval film Rain Man (1988), v ktorom úlohu autistického Raymonda Babbitta vynikajúco stvárnil Dustin Hoffmann. Predviedol všetko, čím autisti trpia i čím sú výnimoční - posadnutosť rituálmi (všetky svoje ceruzky musel mať vždy v rovnakom poradí) i geniálne matematické schopnosti. Na rozdiel od filmu skutočnosť je k autistom omnoho tvrdšia a len malé percento z nich sa ako-tak dokáže zaradiť do bežného života a ešte menej z nich dokáže svoj výnimočný talent nejako využiť.
V súčasnosti je zrejme „najslávnejším" autistom britský kresliaci idiot savant Stephen Wiltshire. Vydal niekoľko obrázkových kníh, nakrútili o ňom dokumenty a zúčastňuje sa na výstavách po celom svete, keď pred zrakmi divákov kreslí monumentálne panorámy veľkých miest. Jeho talent vyráža dych, stojí však za ním nekonečná trpezlivosť a oddanosť vychovávateľov a učiteľov, ktorí ho dokázali podchytiť a nasmerovať.
Geniálny kresliar
Stephen Wiltshire sa narodil v roku 1974 a v porovnaní so svojou o dva roky staršou sestrou sa vo svojom vývoji výrazne oneskoroval - nesedel, nezačínal chodiť a odmietal byť pestovaný na rukách. V druhom a treťom roku sa objavili ďalšie problémy - nehral sa s ostatnými deťmi a schovával sa pred nimi. Zdalo sa, že nepočuje a nič nehovoril. Ako štvorročného ho umiestnili do špeciálnej školy a stanovili mu diagnózu infantilného autizmu.
Riaditeľka školy o ňom povedala: „Reč ho nezaujímala, nesnažil sa jej porozumieť a nesnažil sa hovoriť. Ľudia pre neho nemali žiadny význam, používal ich len ako predmety. Nemal žiadnu predstavu hry, nevnímal nebezpečenstvo a nemal motiváciu pre akúkoľvek činnosť okrem čmárania." Práve kreslenie sa stalo Stephenovým osudom. Keď našiel papier a ceruzku, dokázal celé hodiny kresliť, pričom jeho talent rástol takmer geometricky. Preskočil všetky kresliarske vývinové štádiá typické pre „normálne" deti a od siedmich rokov sa prekvapujúco zameral na kreslenie zložitých budov, ulíc a miest. Jeho kresba pôsobila dospelo, bola veľmi zručná a plná detailov. Keď mal Stephen sedem rokov, začal sa o jeho skupinu detí starať mladý učiteľ Chris Marris.
Kompletná panoráma Londýna, široká desať metrov
Talent malého autistického kresliara ho šokoval - nielenže dokonale zvládal techniku (ktorú sa naučil sám od seba), ale mal aj výnimočnú vizuálnu pamäť. Na jedno pozretie si dokázal zapamätať akúkoľvek zložitú scénu a potom ju z hlavy celú nakreslil. Marris sa mu začal viac venovať a motivoval ho na kreslenie, čím ho vlastne motivoval aj na rozprávanie. Ako šesťročný vedel Stephen povedať len jedno slovo: papier. Ako deväťročný už vedel vďaka častým výletom do Londýna pomenovať veľa budov. Aby sa jeho vývoj urýchlil, Marris vymyslel, aby Stephen nakreslil celú abecedu, pričom jednotlivé budovy budú znamenať nejaké písmeno (napríklad „A" ako Albert Hall, „B" ako Buckingham atď).
Umelec alebo idiot?
Učiteľ Marris poslal niektoré Stephenove kresby na výstavu detského umenia, kde získali ocenenie aj napriek tomu, že v sebe nemali ani len najmenší detský prvok. Jeho nadanie testovali aj ďalší odborníci a tí potvrdili, že jeho talent je úžasný. Začala sa oňho zaujímať televízia, usporiadali mu výstavy a veľký záujem prejavili aj vydavatelia. Stephen mal trinásť rokov a bol slávny po celej Británii, hovorilo sa o ňom ako o zázračnom dieťati a prezident Kráľovskej akadémie umenia ho označil za najväčšieho detského umelca v Británii. Pravdu však dôverne a každodenne poznali ľudia, ktorí sa o Stephena starali a pomáhali mu - vedeli, že je stále autistickým dieťaťom bez intelektu a identity, s veľmi nízkou všeobecnou inteligenciou - jeho verbálne IQ bolo len 52 bodov. Stephen bol podstate nič viac než kresliaci stroj. Boli jeho kresby umením? Alebo boli výrazom jeho veľmi skrytého „ja"?
Tvár hore naľavo nakreslil Stephen podľa originálu francúzskeho maliara
Henriho Matissa. Všetky ostatné už kreslil spamäti v hodinových intervaloch.
V detailoch sú kresby odlišné, „matissovský“ rukopis však zostal zachovaný
Sklad v hlave
Veľmi zaujímavo a zasvätene píše o Stephenovi Wiltshirovi britský neurológ profesor Oliver Sacks v knihe Antropoložka na Marsu (1995). Sacks sa vo svojich knihách zameriava predovšetkým na poruchy mozgu a z toho vyplývajúcich zmien vnímania sveta. Slávu získal najmä knihou Awakenings (1973), ktorá bola úspešne sfilmovaná (film u nás premietali pod názvom Čas prebúdzania). So Stephenom sa prvýkrát stretol v roku 1988 a potom ešte niekoľkokrát - sprevádzal ho napríklad pri jeho ceste do Moskvy a Leningradu, keď Stephen pripravoval pod vedením svojej agentky knihu o veľkých svetových metropolách.
Sacks v podstate potvrdil diagnózu, no zároveň vybadal aj pozitívne zmeny, ktorými chlapec postupne prechádzal. Tiež si všimol, že Stephen nekreslí úplne bezducho ako automat, ale svoje kresby ozvláštňuje, akoby do nich vkladal čosi zo seba. Cíti však niečo ako emóciu k tomu, čo kreslí? Chápe to, čo kreslí? Sacks bol skeptický: „Mal som pocit, že celý viditeľný svet preteká Stephenom ako rieka, ktorá neprináša žiadny zmysel. Nič z nej neuchopí, nič sa nestane súčasťou jeho osobnosti. Videl som jeho pamäť ako čosi podobné veľkému skladu či archívu bez zoznamu, kde nič nie je zaradené v kategóriách a spojené asociáciami. Všetko je pripravené na okamžité použitie, ale on sám zostáva nezmenený a nedotknutý skúsenosťami..."
Profesor Oliver Sacks (1932)
Wiltshire dnes
Dnes má Stephen Wiltshire tridsaťpäť rokov a jeho popularita stále rastie. Jeho kresliarsky štýl je rovnaký, prakticky sa nezmenil od jeho siedmich rokov, keď začal kresliť prvé budovy. Vyštudoval umeleckú školu, otvoril si vlastnú galériu a v roku 2009 dokonca poskytol aj svoje prvé osobné interview, v ktorom prekvapujúco odhalil svoje sny a túžby. Už dávno sa naučil v našom svete žiť, dokáže sa porozprávať s ľuďmi, ale navždy zostane extrémne pasívnym autistom, ktorý bez podpory a motivácie jemu blízkych ľudí nedokáže nič. Jeho obrazy nikdy nebudú vyjadrením hlbokého citu či nejakého svetonázoru, ale to neznamená, že nemajú umeleckú hodnotu. Keď nič iné, vždy budú bezprostredným záznamom nášho sveta videného očami takmer mimozemšťana.
Gottfried Mind (1768 - 1814)
