Šesť kamarátov, ktorí sa po maturite presťahovali do Prahy, o pár rokov zisťuje, že sa im bohvieako nedarí. To je námet, v ktorom sa nájdu tisícky ľudí.
V našich malých pomeroch je vidiek všetko okrem hlavného mesta. Opúšťame ho, aby sme sa tam vracali aspoň na víkend alebo vo svojich snoch, ako to robia postavy debutujúcej režisérky Jitky Rudolfovej.
Filmu chýba ucelenejší príbeh, je to skôr séria epizód zo života jednotlivých postáv, ktoré ignorujú zakázané scenáristické techniky a svoj život samy komentujú. Je to síce barlička, ale v tomto prípade celkom funkčná, jediným problémom je, že vnútorné komentáre občas ťahajú aj to, čo mal za ne urobiť dej filmu.
Partnerské trápenie
Životný nezdar má rozmanité, ale zároveň veľmi bežné podoby - tí, čo majú partnerov, sa s nimi iba trápia, tí, čo nemajú, zvyčajne pijú, a ráno sa čudujú, že ich niekto sexuálne zneužil. Najsurovejší je však film pri zobrazení partnerského napätia, postavy žijú vo vzťahoch nielen bez lásky, ale aj bez akéhokoľvek citu. Muž nechce svojej žene zastaviť auto napriek tomu, že ona potrebuje ísť na toaletu, a keď jej konečne zastaví, utečie do kukuričného poľa a schúlená do klbka plače.
V inej scéne muž násilím núti partnerku, aby zhltla pilulku, pretože ho predstava otcovstva desí. Je to zvláštnosť súčasných filmov - zatiaľ čo mladé páry majú čoraz viac problémov s počatím, vo filmoch sa donekonečna opakujú obrazy, kde je najväčšou tragédiou správa o tehotenstve. Paradoxne boli aktuálnejšie naše filmy spred dvadsiatich rokov, tému neplodnosti nájdeme v Šulíkovom celovečernom debute Neha aj v Lutherovej televíznej dráme Skús ma objať.
Byť ženou je úžasné
Negatívnym zobrazením mužských postáv je dnešný český film povestný, v tom lepšom prípade sú v nich muži pasívni, v tom horšom hlúpi, necitliví a sebeckí. Režisérka Zoufalcov je milosrdná aspoň k dvom homosexuálom, ktorých do filmu včlenila, pozoruhodnejší je však výber ženských postáv. Tie pôsobia napriek svojej mladosti unavene a vyčerpane, dve majú mizerný vzťah s mužom, tretia s pohárikom. Príjemným prekvapením filmu je obsadenie menej známych hercov, čo len posilňuje miestami dokumentaristický štýl nakrúcania. Ženské postavy ešte viac ako mužské nevynikajú krásou ani charizmou, film rúca stereotyp, podľa ktorého sú ženy morálne aj esteticky nadradené.
Rudolfovej trpká komédia má v sebe prvky sociologickej štúdie a nie náhodou je jedna z postáv práve sociologičkou. Prvé dve tretiny snímky sú v podstate len kaleidoskopickým predstavovaním hlavných a vedľajších postáv a prvé náznaky deja (plán odsťahovať sa spoločne z Prahy) prichádzajú tak neskoro, že stihnú splniť iba úlohu príjemného spestrenia. Majú podobu katastrofických scenárov o tom, ako by založenie tejto komunity mohlo dopadnúť.
Až poľavia kŕče
O generačnú výpoveď súčasnú tridsiatnikov sa márne pokúšalo viacero slovenských filmov. Zvyčajne to boli otrávení a otravní bratislavskí zbohatlíci a hlavným problémom bolo, kto koho dostal do postele. Zoufalci sú oveľa civilnejším filmom spôsobom spracovania, výberom hercov, ale aj interiérov a exteriérov. Namiesto filmárskeho skrášľovania Bratislavy v slovenských filmoch tu máme Prahu bez všetkých príkras. A novopečených Pražanov bez všetkých ilúzií.
