Prvochodec hľadá odpoveď na otázku o zmysle života

Ak by básňam chýbala myšlienka a obrazotvornosť, mohli by sme sa kochať len v tejto iste tiež neľahkej technickej zručnosti autora. Tu však ide o viac.

Keby človek prebehol básnický debut Petra Staríčka Chodec (DALI, Košice) len tak očami, prekvapila by ho formálna dokonalosť tejto prvotiny, kde je prvá časť napísaná vo vycibrených sonetoch a kde aj iné časti svedčia o autorovom talente. Lenže takéto rýchločítanie nestačí; aby sme pochopili Staríčkovu prvotinu, treba ju vedieť prečítať.

Nie sú to totiž len zozbierané básne, ale ucelená skladba, ktorá je metaforou zrodu a bytia človeka. Autor svoj zámer tak dokonale zašifroval, že i trpezlivému čitateľovi dosť dlho trvá, kým príde na to, že v riadkoch, pod riadkami, medzi riadkami a za riadkami jednotlivých básní je chodec, vlastne novorodenec, ktorý kráča po napnutom lane a pod sebou vidí hlbokú priepasť, tmu, „z ktorej sa rútia zvuky a slová".

Fázy samotného  zrodu sú zobrazené, hoci fragmentárne, v záverečnom cykle básní (spomína sa tu jabloň, klíčenie, potom nádych chodca, ktorého cieľom, na rozdiel od bežca, nie je cieľová páska, ale prvý krok a potom „nádych").

Staríček otvára svoju básnickú zbierku desiatimi sonetmi, v ktorých zachytáva obrazné dojmy práve tohto chodca - lyrického hrdinu básní. Nechýba tu ani smrť, tragické chvíle života, vyjadrené v básni venovanej nešťastnému koncu básnika Jozefa Urbana, ktorý sa zabil na aute.

Staríčkovi sa originálnym a decentným spôsobom podarilo zobraziť smrť v básni Súmernosť: „V sedemdesiatke opeknela. / No prineskoro (vraví si)  // Zosúmerneli obrysy / jej chatrného tela. // Čas prešľapuje po byte / a zrkadlá sú - zakryté."

V sonetoch sa uskutočňuje aj jeho predstava ľudskej existencie ako prachu alebo ako modrej bytosti a tu, i v niektorých iných básňach, použil aj princíp hry. Rozkošný je Koktavý sonet, kde autor začína báseň od konca, teda trojverším, alebo Deštruovaný sonet, v ktorom proti klasickej pravidelnosti stavia chaotickú zmes veršov.

V Staríčkových básňach som ani po cielenom pátraní nenašiel čo len stopu po básnických truizmoch, autor sa dôsledne vyhýba každému otrepanému slovu, každej fráze, nech by pochádzala aj z najlepšej básnickej dielne.

Mali by sme sa však nakoniec pýtať, čo pre tohto prvochodca znamená svet. Asi nie veľa, keď tu nepocítime ani závan emócie, hoci miestami kohosi v ženskom rode oslovuje (ale neoslavuje!). V citovanej básni nám priblížil zasa iba mŕtvolu.

A vlastne zbytočne sa čudovať, keď „v uliciach pochodujú tiene" a inde akási iná ženská bytosť len vychádza na breh „z otvorenej ulity". Sám autor si kladie otázku, že ak „klíčenie bolo stvorené iba pre klíčenie / čo znamená jeho neustále opakovanie"?

Je to večná otázka o zmysle života a odpoveď hľadá literatúra dodnes.