Hlad spôsobuje úžas aj nevoľnosť

Steve McQueen je britský vizuálny umelec, ktorý nemá nič spoločné s hercom rovnakého mena. Jeho Hlad však z neho okamžite urobil hviezdu filmového sveta.

Britská filmová rada zápasí s obmedzeným rozpočtom, prednosť dostala londýnska olympiáda. Úspech filmov ako Hlad ju priviedol k radikálnemu plánu zamerať sa na digitálne technológie a podporovať debutantov z iných odvetví ako film.

Ako tvrdí McQueen, v minulosti sa väčšej pozornosti dočkal v Amerike než v rodnej Británii, dôvodom môže byť fakt, že černošskí umelci sú tam širšie akceptovaní. Už pred desiatimi rokmi pritom získal najprestížnejšiu britskú výtvarnú cenu. Hoci bola jej favoritkou Tracey Eminová so svojimi často karikovanými exponátmi, ako je rozostlaná posteľ plná fľakov, spodnej bielizne a použitých kondómov, Turnerovu cenu si odniesol práve McQueen za svoje video vychádzajúce z nemého filmu Bustera Keatona.

Mnoho scén bez dialógov či hudby nájdeme aj v jeho filme Hlad o proteste v severoírskej väznici Maze, vizuálne úchvatnej štúdii politického presvedčenia a fanatizmu. Počas hladovky tam v roku 1981 zomrelo desať väzňov z Írskej republikánskej armády. Film sa sústreďuje na prvého a najslávnejšieho z nich, portréty Bobbyho Sandsa dodnes zdobia múry domov v Belfaste. Informáciu, že počas protestov IRA zabila pätnásť dozorcov, nájdeme až v záverečných titulkoch.

Konflikt trvajúci niekoľko desaťročí film nerozoberá, zameriava sa na boj odsúdených,  aby britská vláda zmenila ich status z teroristov na politických väzňov. Do deja viackrát vstúpia dobové komentáre Margaret Thatcherovej. Bola neústupná rovnako ako severoírski väzni, no mocenské páky boli na jej strane. Jej prejavy sú príkladom rečníckeho umenia, rovnako ako scéna, kde sa Sands rozpráva s kňazom. Je prakticky jedinou, kde režisér potreboval viac slov, zvyšok filmu je postavený na sile obrazov.

McQueen zúročil svoj vizuálny talent a umeleckými dielami sa stávajú aj mazľavé kôpky hnijúceho jedla prelezené červami či väzenské steny pomaľované obrazcami z exkrementov. Film ukazuje, že protestná akcia bola striedaním dlhých hodín a dní nudy s explóziami násilia. Hlavne pri tom druhom je veľmi explicitný, krvavé scény násilného strihania vlasov či kúpania väzňov nemusí každý zniesť bez odvrátenia zraku. Podobne nemilosrdné sú zábery na hladujúce telá plné hnisajúcich preležanín.

Film pozerá na udalosti najmä očami väzňov, čím jasne vyjadruje svoje sympatie. Ak by chcel byť z politického hľadiska dôsledný, predstavil by väzňov aj pred momentom, než skončili za mrežami - mnohí z nich tam sedeli za ťažké ublíženie na zdraví či vraždu, aj keď páchané v záujme vyššieho cieľa. Politicky je situácia v Severnom Írsku vždy sporná, reakcie  na McQueenov film sú však takmer bez výnimiek nadšené. Ako napísal jeden americký kritik, pre moderný film urobil to, čo Caravaggio pre renesančnú maľbu.