Ak niekto dá svojmu dielu názov Škoda knižke nerozpredanej ležať, tak ako to urobil Ivan Kadlečík (KK Bagala, Levice 2009), mohol by si čitateľ myslieť, že je to autorova výzva, aby sa kniha predávala. Bol by to dosť čudný typ reklamy, no v tomto prípade ide iba o citát z listu Kadlečíkovho starého otca Pavla Beblavého, ktorý chcel rozširovať knihu svojho cirkevného spolubrata Život Krista. List je z roku 1900 a autor si ho opatruje ako výrečný historický dokument.
Vlastne celá kniha je takýmto dokumentom: Ivan Kadlečík, ktorému minulý režim poriadne skomplikoval život, lebo prohibitný kritik sa stal disidentom a mnohožánrovým samizdatovým autorom bez možnosti vykonávať svoje povolanie. No on prešiel režimu cez rozum a v čase vynúteného mlčania sa v ňom ozval a rozhovoril prozaik a esejista, raz samizdatový, raz tamizdatový, takže všetky tie zákazy nakoniec vyniesli paradoxne tvorivé výsledky v takmer dvadsiatke kníh.
Napokon ani jeho najnovšia kniha by nebola vznikla bez oných trpkých skúseností, ktoré vyvažovali živé kontakty s českým i slovenským disentom a trvalý vzťah k Bachovi a hudbe vôbec.
Kadlečík označil príspevky v knihe za besednice, čo sú v podstate fejtóny (škoda, že nie všade sa uvádzajú bibliografické dáta). V besednici sa vždy oprie o nejaký detail, príhodu, spomienku a zamyslí sa nad ním, hoci minimálny priestor tohto publicistického útvaru mu neumožnil nejakú hlbšiu meditáciu.
Nič, čoho sa dotkne, nenechá však na pokoji. Stačí mu počúvať rádio a už je tu kritika médií alebo pripomienka Vianoc a už má naporúdzi nezdravú prekonzumovanosť a príslušný veršík: „Čas radosti veselosti svetu nastal teraz, keď pre našu spásu večnú narodil sa Peniaz."
Ivan Kadlečík pritom nie je večný frfloš, bližšie k pravde bude jeho samocharakteristika „som vášnivý pesimista", čo potom dokladá svojím názorom na normalizáciu, dejiny vôbec, na ľudskú zlobu a nekultúrnosť. Vie si však urobiť aj sviatočnú chvíľu. Len čo začne písať o hudbe (hlavne o Bachovi, ktorého miluje), dobre napísanej literatúre („kniha je najkrajšie teleso v kozme"), či prírode, hneď sa mení aj jeho dikcia smerom k poetickosti alebo dokonca k patetike. V tejto súvislosti uvediem aspoň dve besednice, Šesť strún violy da gamba a Óda na jazyk. V tej prvej priam cítite, ako je do hudby hlboko ponorený, je to jeho súčasť, „znak bytia tušený ako zjavenie".
Pri jazyku sa zasa zmieňuje o dielach niektorých slovenských spisovateľov, ale necenzuruje ich, iba sa zamyslí nad niektorým motívom, aby ich zasunul do svojich smutno-smiešnych úvah. Tento autor nie je totiž len smrteľne vážny, vie sa pozrieť na veci aj z ironického nadhľadu. A s akým porozumením vníma svojich národných predkov, pri ktorých sa nebúcha do pŕs, lebo ich vie pochopiť v danej dobe!
Všeličo by sa ešte dalo povedať o tejto pestrej a mierne autobiografickej knižke, ktorej naozaj škoda nerozpredanej ležať.
