Stopy sveta, ktorý už dnes chýba

Vyšla unikátna kniha, ktorá porovnáva každodenný život rôznych skupín ľudí pred a po novembri 1989.

Na novej publikácii o každodennosti „vtedy a teraz" sa popri etnologičkách z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied podieľali aj odborníci z iných spoločenskovedných ústavov SAV i z Centra orálnej histórie pražského Ústavu soudobých dějin. Prevažujúcou, metódou skúmania je naratívne interview, orálna história.
„Išlo nám o to," hovorí v úvode editorka Zuzana Profantová, „uchopiť zmenu prostredníctvom kľúčových konceptov sloboda, pravda, cenzúra, autocenzúra, moc, strach, propaganda, identita, hodnota, postoj a ďalších, ktoré dávajú kapitolám spoločného menovateľa".

Ten je žiaduci, keďže publikácia porovnáva každodennosť „predtým" a „potom" v živote veľmi rozmanitých sociálnych prostredí, skupín či profesií. Od architektúry a bývania cez literatúru, divadlo a žurnalistiku, prácu v poľnohospodárstve či prácu robotníkov, chalupárstvo i cestovanie, tvár mesta v Trenčíne i podobu sídliska Petržalka až po také vzdialené kontinenty, akými boli členovia Brigád socialistickej práce, politickí väzni či osud jednej židovskej rodiny.

Pravda, lepšie porozumenie osobnej životnej skúsenosti a v nadväznosti na ňu i širšej skúsenosti doby by si v prípade viacerých tém zaslúžilo osobitnú knihu. Napríklad o dnes už takmer zabudnutých osudoch „kulakov" vystavených najrozličnejším formám šikanovania.

Ústami jednej z respondentiek: „Vyrúbili také vysoké kontingenty, že sme šecko moseli odezdat, každý liter mléka, každé vajco. Keby sme neplnili normy, nás zavrú, keby nepodpísal, též by ho boli zavreli a nás vyvézli jako nékerých. Až potom, ked tatenko podpísali to družstvo, už bolo lahšé dýchat."

„Nakonec přišli za mnou, jestli bych nechtěl vstópit do strany," spomína respondent z Moravy v sonde venovanej bývaniu v normalizovanom Československu. „Víš, soudruhu, jsi mladej, perspektivní, máš tady třikrát žádost o byt. Pojď nás podpořit! Tak jsme to podepsali. Ať se na mě dívá kdo chce jak chce, dodneška bych ten byt neměl."

Citátov by sa dali vybrať desiatky, a nie je náhoda, že oveľa častejšie hovoria o prispôsobovaní, podlomení sa a „podpisovaní" než o trvalom vzdore. Takí sme boli.

Viacerí respondenti nešetria kritikou ani na obdobie slobody po roku 1989 - miestami je miera rozčarovania taká hlboká, že niektoré črty obdobia socializmu pre nich vyznievajú lepšie. René Bílik v stati o literárnom živote na Slovensku v rokoch 1949 - 1989 hovorí aj o zmysle výskumov a kníh ako je táto. Umožňujú v kultúrnej pamäti uchovávať aj ľudské a sociálne obsahy udalostí a potom z týchto stôp „čítať svet, ktorý dnes už chýba".

Neraz máme pocit, že mladším generáciám už ten niekdajší svet, a tobôž nie jeho horory, vlastne ani nechýba. Kniha Profantovej tímu aspoň časť tejto skúsenosti plasticky pripomína.