Čo sa vlastne oplatí čítať?

Napriek názvu je táto kniha o takzvanom povestnom väčšom dobre, ktoré je cestou do pekla.

Na stvorenie úspešnej knihy jestvuje jednoduchý recept: nájdite si v spoločnosti rezonujúcu, najlepšie kontroverznú tému. Oslovte  ňou veľkého vydavateľa, ktorý následne zistí, že tento produkt dokáže výborne predať. Potom investuje do reklamy, urobí ambicióznemu autorovi krst, na ktorom on povie čosi v tom duchu, že teoreticky môže mať strach o vlastný život. A toho sa s radosťou chytí slovenský bulvár, takže je promo.
Lenže pod všetkými týmito šoubiznisovými nánosmi stále zostáva text a spolu s ním aj jediná skutočne dôležitá literárna otázka: oplatí sa ho vôbec čítať?

Ako sa ničí osobnosť

Kniha V tieni mafie, napriek zdaniu a pravdepodobne aj väčšinovému čítaniu, nie je textom o mafii. Text autora, známejšieho z kruhov literárnej fantastiky, je skôr o ľuďoch (Michalovi, Vojtechovi a Denise), o tom, ako sa v kľúčových okamihoch kriví a láme ich charakter - len občas to ospravedlňujú odkazy na Nietzscheho nadčloveka.

Je to text o povestnom „väčšom dobre", ktoré je v skutočnosti cestou do pekla, o pretvárke, ktorá sa skrýva za priateľstvom a o spoločnosťou prijímaných hraniciach, o ktorých iluzórnosti vie aj každý podpriemerný študent filozofie.

Preto čítať Jozefa Kariku ako mafiánsky román je asi ako naliať si na cestoviny kečup: jesť sa to dá a mnoho ľudí toto pseudojedlo miluje. Problémom však je, že V tieni mafie napriek tomu nie je zase oveľa viac ako takéto špagety - sofistikovane stvorený literárny pop. Je napísaný moderne, vyžíva sa v zablatených detailoch a na domácej literárnej scéne pôsobí osviežujúco, najmä keď urozprávané experimenty chcú do literatúry prinášať už aj debutanti.

Zároveň je však povrchný. Aj keď by sme to azda autorovi dopriali, neprekročil vo svojom príbehu prvý plán. Nazrieť za povrch totiž neznamená pozrieť sa, ako funguje druhá, paralelná spoločnosť a jej stereotypy, neznamená to ani vybrať sa na výlet po psychických a trochu polopatisticky podaných vnútorných pochodoch postáv. Znamená to nájsť si chuť prečítať túto knihu aj po druhý raz a stále v nej nachádzať čosi nové. To v tomto prípade, žiaľ, chýba.

Spoločenská stoka

Je však sympatické, že v literatúre plnej roztomilých outsiderov, s ktorými akosi dokážete súcitiť, sa konečne objavujú aj typy - karikatúry, ktorých vylúčenie je akosi autentické. Primitív je primitívom, sviňa sviňou alebo veľkopodnikateľom a čitateľ ich dokáže úprimne nenávidieť. Len autorovi akoby spôsobovalo až perverznú radosť utápať tieto postavy v stoke spoločenských splaškov.

Takáto surová konkrétnosť je však po prvý raz zaujímavá, po druhý raz nudí a tretíkrát vyslovene rozčuľuje - nie každý totiž má rovnaké potešenie z čítania detailov o nakrúcaní úchylného porna, ktoré Karika v Londýne dopraje Denise. Zároveň sa tak V tieni mafie stáva knihou ľahko predvídateľnou, keď Michala ako dieťa odmietnu prijať na karate, už viete, že takýchto momentov bude viac a zo slušného chlapca vyrastie sociopat.
No dôležité možno je,  že cieľový čitateľ tohto textu nie je znalcom literárnej produkcie, ktorého rozčuľujú nefunkčné scény, a odpustí aj rozprávanie banalít či vyrovnávanie si účtov so slovenskou politickou reprezentáciou.

Pre všetkých bez rozdielu však platí, že ak by Slovensko vyzeralo tak, ako ho v románe opisuje Karika, bola by to veľmi smutná krajina. Otázka, či je také aj naozaj, našťastie, už nepatrí do literatúry.