Existujú mená a diela slovenských spisovateľov, ktoré po roku 1989 zmizli z príručiek a učebníc, pričom tu nehrala úlohu politická ideológia alebo okatá „režimovosť" autora. K takýmto dielam patrili vojnové a povstalecké prózy Hely Volanskej (1912 - 1996).
Hoci žila od roku 1946 v Prahe, patrí do slovenskej literatúry. Spomeňme aspoň diela Stretnutia v lesoch (1948), Tajomstvo (1950), Veno pre infantku (1959), Siahni si, ako ma to bolí (1970), Concordia (samizdat, 1987).
Autorka, narodená v poľskej Lodži, mala pohnuté osudy už od detstva, lebo ako židovské dievča nemohla navštevovať poľské školy (skladala tam iba skúšky) a už vonkoncom nie medicínu, napriek tomu, že jej životným snom bolo stať sa lekárkou.
Proti vôli rodičov odišla potom na Slovensko, v rokoch 1933 - 1940 tu študovala, no namiesto toho, aby normálne vykonávala lekársku prax, začala sa pre ňu životná odysea, ktorá je predmetom jej knihy Ako na cudzej svadbe (Vydavateľstvo Marenčin PT, Bratislava 2009).
Nič v jej živote nebolo ľahké, ani tie študentské časy, keď si musela zarábať ako čašníčka. A aj časy začali byť nebezpečné, čo spočiatku zasahovalo najmä Židov. Preto ani v prvej časti knihy niet zábavných historiek, ktoré bývajú sprievodným znakom študentských rokov, ale zato sa sem tlačí história s jej neistotami a nebezpečenstvami.
Volanská sa v danom období zoznamuje s mladými ľuďmi socialistickej a komunistickej orientácie, čo bude mať pre ňu neblahé dôsledky. Už ako lekárku žilinskej nemocnice ju sleduje bezpečnosť, dostane sa do väzenia a neskôr do tábora v Novákoch a odtiaľ utečie do Slovenského národného povstania, v ktorom sa uplatní jej lekárska skúsenosť. Tu sa už stretávame so známymi postavami a ich plným menom.
Volanská nerobí zo seba hrdinku, hoci nepochybne bola odvážna, mravne silná i hlboko ľudská. Píše aj o konfliktoch medzi partizánmi, ale do jej slov sa vkráda už i skepsa, ktorá ju ovládne najmä po vojne, keď sa dostane do úzkeho kruhu vysokých straníckych funkcionárov (Ďuriš, Široký, Reimann, Zupka), ba sama sa nechá vtlačiť do vedúcej odborárskej pozície.
Ideály sa však rozplývali, keď postupne zisťuje, aký priepastný rozdiel je medzi komunistickými rečami a skutkami - známe politické procesy v päťdesiatych rokoch a jej názor na ne (nezabudne spomenúť ani známy aktív spisovateľovkomunistov), postupný styk a rozchod s vtedajšou špičkou strany sa pre túto spisovateľku príznačne skončil zákazom publikovania a vylúčením z komunistickej strany v sedemdesiatych rokoch.
Volanská toto obdobie opísala veľmi hodnoverne a jej štýl pôsobí autenticky. Poľské detstvo si napriek všetkej biede a okolitému antisemitizmu zachovalo atmosféru hravosti a naivity, úsečnosti až útržkovitosti. Pobyt na Slovensku je opísaný drsnejším štýlom až dokumentárne.
Práve z tohto hľadiska by sa mali v určitých pasážach uvádzať plné mená aktérov.
