Druhýkrát v histórii prestížnej literárnej ceny sa stala laureátom osobnosť z výtvarnej scény.
BRATISLAVA. Keď pred pár rokmi dostal Juraj Mojžiš z redakcie Romboidu príjemný pokyn, že „čo sa týka Voľného oka, mám voľnú ruku", znamenalo to nielen autorský monopol na túto výtvarnú rubriku v literárnom mesačníku, ale aj vtedy zrejme ešte netušený zárodok budúcej myšlienky vydať tieto texty knižne.
„Ich prvá časť, ktorá vyšla vo vydavateľstve F. R. & G. v roku 2007, bola zameraná na určité zlomy obratu vo výtvarnom umení. Tie neprichádzajú manifestačne, programovo, treba ich vycítiť," hovorí čerstvý laureát Ceny Dominika Tatarku. Včera si ju prevzal za knihu Voľným okom II, obsahujúcu osemnásť úvah o osobnostiach domácej výtvarnej scény.
Pocta metaforickému jazyku
„Väčšinu z nich - teda tých, ktorí sa toho vôbec dožili, sa minulý režim snažil vytesniť na okraj, či za okraj spoločnosti. Ambíciou Juraja Mojžiša akoby bolo vtesnávať ich späť. Ukazovať a dokazovať, že nie ich kritici, cenzori a inkvizítori, ale oni sami sú stelesneným jadrom našej kultúry, našej identity, alebo ak chcete, nášho národa. Robí to zasvätene, zaujate, metaforicky, a zároveň zrozumiteľne," povedal vo svojom včerajšom laudatiu ochranár Mikuláš Huba, ktorý vlani tvoril ocenenú tatarkovskú dvojicu spolu s Jánom Buzássym.
Aj tento básnik exkluzívneho intelektu a jemnej zmyslovosti vyzdvihol Mojžišovo štylistické majstrovstvo, ktoré obdivoval už v 60. rokoch, keď sa obaja stretli na stránkach i v redakcii pamätnej Mladej tvorby.
„Ja som tam vtedy začal publikovať svoje básne a on články o výtvarných dielach a moderných hnutiach. V jeho textoch som nachádzal schopnosť písať o umení metaforickým jazykom, aký sa vyskytoval aj v súdobej poézii. Akoby to vyjadrovalo ozajstnú zložitosť a mnohotvárnosť umenia," hovorí Buzássy.
Myslenie obrazom
Juraj Mojžiš je v galérii laureátov druhou osobnosťou z výtvarnej scény. Možno presnejšie - zo scény vizuálneho umenia, vizuality. „Tá je dnes jazykom, ktorým sa budeme čoraz hlbšie a hlbšie dostávať do 21. storočia," hovorí. „Slovo a naše vnímanie sa prechyľuje k vnímaniu obrazovému, svet sa zmenil a váha obrazových informácií nadobúda presilu."
Ak sme teda Mojžiša (zjednodušene, no hádam nie neprávom) onálepkovali ako človeka vizuálnej scény, neprekvapuje, že ani spisovateľa Tatarku on nemôže nevnímať práve v takýchto súvislostiach. „Tatarkove eseje i jeho publicistika - či napísal traktát, rozprávku, alebo si vymyslel iné žánrové označenie textovej zádrapky - boli vždy rozpravou o myslení príbehom alebo o myslení obrazom."
Pábenie na slovenský spôsob
Na Tatarkovi, s ktorým sa bližšie spoznal v polovici 60. rokov pri nakrúcaní jeho Panny zázračnice, ho fascinovalo nielen to, že bol výborný štylista, ale že literatúre vracal čosi z jej prvých, pôvodných krás, uložených tam, kde literatúra vznikala. „Bolo to také hrabalovské pábenie na slovenský spôsob."
Je toho veľa, čo spája laureáta ceny s umelcom, podľa ktorého je pomenovaná. „Umenie je tu na to, aby sme mu, pokiaľ vládzeme a máme záujem, dávali otázky. A keď mu dáme dobré otázky, umenie je úžasne demokratické, umenie nám odpovie," rád hovorí Mojžiš.
A čo na to Tatarka? „Veď ten," ako včera zdôraznil Mojžiš, „vedel prekvapovať otázkami, ktorými sa pýtal na veci umenia rovno samotných vecí umenia."
Kultúra je hlbšia ako dejiny
V štatúte Tatarkovej ceny sa píše, že toto literárne ocenenie je určené autorovi za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. S tým súvisí aj fakt, že medzi jej nositeľmi okrem literátov figuruje aj zopár dokumentaristov a historikov. Prvým bol dnes už nebohý Ľubomír Lipták, ktorý vtedy vyjadril nádej, že „dobre bude vtedy", ak už cenu budú dostávať len umelci, a politiky v nej bude čoraz menej.
„Ja sa teším, že taká doba nikdy nenastane," reaguje Mojžiš. „Zoberme si napríklad nedávno ocenených Milana Lasicu, Kornela Földváriho či Tomáša Janovica - ak si myslíme, že je to takzvané čisté umenie, že sa tam nevošla politika, boli by sme naivní. A rovnako naivní by sme boli, keby sme si mysleli, že oni politizujú. To sú exemplárne prípady toho krásneho prevrstvenia, ktoré prináša život, ktoré nie je vymyslené pri stole, v krčme alebo v nejakej strane."
A opäť sa núka odkaz na Tatarku, ktorého vzrušoval obraz navrstvovania rôznych rovín pri jeho uvažovaní o kultúre ako o hlbokom priečnom reze kôrou ľudských dejín. „Vnímal kultúru ako vnútorný priestor každého z nás, priestor slobody," hovorí Mojžiš. „Bol presvedčený, že kultúra je široká ako život, hlboká ako dejiny, ešte hlbšia."
