Je fantastické mať „firmu", ktorá vám uvedie hru, a vy si môžete overiť, či ste sa trafili. Túto šancu spätnej väzby spisovatelia nepoznajú. Jeden však predsa len áno. Nepatrí síce do klasickej kategórie tohto druhu, ale slovenská literatúra by bez neho dnes určite existovať nemohla. Dotyčný autor, doktor Viliam Klimáček, je dramatik, básnik, prozaik, režisér, scenárista, herec a hlavne šéf divadla, ktoré sa napriek svojmu umeleckému programu umrieť hneď po prvej premiére dožilo dvadsaťpäť rokov. Neuveriteľné, ale je to celé štvrťstoročie.
Počas neho sa udiali závažné spoločenské zmeny, vymenili sa generácie a divadelné umenie nadobudlo ďalšie významy a rozmery. Oslava každého nového roku existencie malého alternatívneho divadla sa u nás doteraz nesie v duchu pochybností o vlastnej existencii. Nie každá doba divadlu praje, nie vždy sa dá robiť ho zadarmo a nie hocijaké nadšenie prináša úspech. Divadlo GUnaGU, o ktorom bude reč, okúsilo za svojej éry mnoho z toho, čo s bytím jedného malého živého dramatického telesa súvisí.
Dnes funguje relatívne bezproblémovo vo svojich neveľkých, no vcelku reprezentatívnych priestoroch v centre mesta, má permanentne vypredané a svojich divákov láka nielen divadelnými inscenáciami. Vezie sa na vlne vlastnej vytrvalosti a rokmi vybrúsenej poetiky, nad ktorou stále bdie ten istý človek, no zároveň jeden z mnohých, ktorí ju spolutvorili. Dalo by sa povedať, že divadielko GUnaGU je dnes za vodou. Vzhľadom na jeho podstatu a korene je to však skôr odvážne ako pravdivé tvrdenie.
Dňa 28. októbra 2000 bola premiéra hry English is easy, Csaba is dead, z ktorej
neskôr vznikol populárny televízny sitkom. GUnaGU sa stalo fenoménom,
na ktorý zohnať lístky bolo takmer nemožné
Vestpoketka
Písal sa rok 1985, keď Viliam Klimáček, Ivan Mizera a Zuzana Benešová dali dokopy hru Vestpoketka. Ivan Mizera, talentovaný autor, hudobník, prišiel s parafrázou na prvú hru Jiřího Voskovca a Jana Wericha West pocket revue, ktorá svojho času začala udávať smer malým súborom počnúc Osvobozeným divadlom cez Semafor, Ypsilonku, Lasicu a Satinského, Radošincov až po dnešné kabaretné zoskupenia.
Menovaní mladí muži - medik a matematik - mali k sebe už dlho predtým blízko: spájal ich obdiv k tomuto nehynúcemu inšpiračnému zdroju netradičného divadla, fičali aj na Šlitrovi a Suchom, celé hodiny sedávali spolu pri klavíri a spievali si ich piesne, ale aj všelijaké staré tangá, operety, dokonca pionierske častušky a inú úžitkovú hudbu, milovali džez.
Ako diváci dychtiví po metaforách a skrytých významoch vyznávali brniansku divadelnú scénu osemdesiatych rokov, ktorá sa výrazne vymykala spod nadvlády sivého socialisticko-realistického československého divadelníctva. Vestpoketku začali písať počas Klimáčkovej vojenčiny, dokončovali ju počas jeho nočných služieb v nemocnici na oddelení anestéziológie.
Hra o umelcovi Jánovi Čajnikovi-Volovskom, akurátnom socialistickom realistovi, mapovala cestu po milovanom Slovensku, ktoré hlavný hrdina opisuje vo svojich knihách, lenže také Slovensko na svojich cestách nenachádza. Jeho pracovný tím ho však nenechá v štichu a tajne cestuje s ním, aby mu zhmotňoval jeho vlastnú ilúziu. Kolektívnu réžiu viedol spisovateľ, scenárista a publicista Andrej Ferko, vtedy ešte nezištný divadelný nadšenec.
Zostava GUnaGU v roku 2004: Belešová, Pisár, Vosátko,
Klimáček, dieťa, Mišíková, neherec Nagy
Podhubie tvrdých päťdesiatych
Začiatok osemdesiatych rokov, počas ktorých sa traja spomínaní zakladatelia GUnaGU pretúlali svojimi cestami na slovenskú divadelnú scénu, bol obdobím horúčkovitého nástupu malých javiskových foriem. Rozvíjali sa v tom čase ako jedna z mála viditeľných a hmatateľných nádejí, že umenie má právo na tvorivú slobodu. Nepriamo tak šírili myšlienku z pera Jiřího Suchého, že divák má v úcte divadlo, ktoré pôsobí nielen naňho, ale aj na tých, ktorí v ňom nikdy neboli.
Svoje podhubie si však malé javiskové formy vytvorili už desaťročia predtým v podobe alternatívy k tradičnej kamennej činohre a ľavicovým združeniam s ideologickými cieľmi, ponúkajúcimi zábavu na úrovni nekritického humoru. Už v prvej polovici šesťdesiatych rokov začali vznikať prvé súbory malých javiskových foriem - bratislavskí Amfor, Úsmev, Radošinci či prešovské študentské zoskupenie okolo Karola Horáka.
Tvorivé snahy bolo badať aj v prípade niektorých závodných klubov ROH či divadiel poézie. Charakterizovali ich skladačkovitosť, asociatívne prepájanie obrazov, metaforickosť, úprimná výpoveď, otvorenosť, parodickosť, dôraz na pohyb, výtvarné riešenie, zvuk i hudbu. Tvorcovia začali vstupovať do seba, presadzovať autorský prístup, sústreďovať sa na myslenie a sebavyjadrenie nespokojného človeka v nehostinnej spoločnosti.
Viliam Klimáček v hre Osamelá (2006) ukazuje limbický systém
Netušená postmoderna
Malé javiskové formy sa stali veľmi inšpiratívnou súčasťou rôznych amatérskych divadelných prehliadok. Ich útlm prichádza na konci šesťdesiatych rokov, no príchod normalizácie ich opäť kriesi a nanovo objavuje. Prostredie vysokých a stredných škôl reaguje už vyspelejšou a prepracovanejšou formou na zostrenú cenzúru a politické tlaky. Uplatňuje sa improvizácia i kolektívna metóda tvorby, postupný vnútorný prerod pocítia aj niektoré (nielen bratislavské) amatérske, dokonca i profesionálne divadlá.
Tvorivé obzory rozširuje aj občasná možnosť súborov dostať sa za hranice. Pomaly, ale isto sa tak u nás rodí postmoderna, hoci o nej vtedajší ľudia netušia. V Bratislave sa od roku 1971 až do roku 1988 popri vysokoškolských kluboch stáva geniom loci divadiel malých javiskových foriem predovšetkým malé Divadielko u Rolanda na vtedajšom námestí 4. Apríla, dnes Hlavnom námestí. Svoj maličký, ale tvorivý priestor tu nachádzajú súbory Ostrovy, Faust, Filoxéra, Mandragora, Radošinské naivné divadlo, Pegasník, Lyrické divadlo, Ívery či pesničkárske združenie Slnovrat. Divadielko F, Divadlo bez mena, Takmer poetické divadlo, Plusquamperfectum a Nulateáter. ,
V jednom z nich - v Íveroch, sa ocitli spolu práve Viliam Klimáček s lekárskym kolegom Andrejom Zacharom a Ivanom Mizerom. „Ívery tam dostali štvrtok a ostatné divadlá ich neznášali," píše Klimáček vo svojej knihe spomienok, „odvtedy viem, že súžitie viacerých súborov pod jednou strechou je len ilúzia agilných úradníkov. V praxi to znamená: aký cicvor neupratal rekvizity, čo na druhý deň zavadzali?" Zázrak spoločného ducha u Rolanda však v tom čase predsa len existoval, lebo mladí ľudia veľmi chceli tvoriť. V tejto minulosti možno nahmatať plodný ostrov alternatívy medzi oficiálnou a disidentskou kultúrou.
Skvelá hra Modelky v roku 2005: Petra Polnišová, Barbara Mišíková
a Oľga Belešová sa pripravujú na vystúpenie
V osídlach kumštu
Chuť robiť divadlo, nákazlivé nadšenie a nutkavá potreba šíriť svoju tvorbu a tvorbu svojich intelektuálnych idolov, vyjadriť sa tak nielen za seba, ale za celú mladú generáciu, ktorá nechcela slúžiť nezmyselnej ideológii, to všetko nabíjalo a hnalo divadelníkov aj ich divákov dopredu. Klimáček a spol. mali v štartovacom roku 1985 už Vestpoketku naskúšanú a vymysleli si aj názov súboru. Všetko bolo, akurát nebolo kde hrať. A tak na jar toho roku zaklopali na dvere Domu kultúry Ružinov - a napodiv uspeli.
História GUnaGU sa mohla začať písať i napriek tomu, že sami tvorcovia nechceli mať veľké oči ani na jediný rok dopredu. Veď amatérske divadlá sa väčšinou dlhou životnosťou svojich hier chváliť nemohli, skôr ich držali pri živote súťaže a prehliadky a ich protagonisti pestovali divadelný kumšt len ako hobby popri rodine a zamestnaní, ako je to v konečnom dôsledku aj dnes. Napokon však pod strechou ružinovského kultúrneho domu odpremiéroval súbor aj ďalšie inscenácie - Jedenapolté predstavenie, Osídla mladého muža, Päť minút v balóne, Kožu či Bigbít.
Postupne sa začína rozvíjať spolupráca s výtvarníkmi Matejom Krénom, Vladom Kordošom či Alešom Votavom, na scéne sa objavujú ďalšie herečky - Mária Horoščáková, Lucia Bartošová či veľký objav novinárka Oľga Belešová. Tvorcov zachytil i politický prevrat v roku 1989 takpovediac v najlepšom: piate narodeniny divadla oslavovali v roku 1990 ešte v Ružinove premiérou Lentiliek a Karameliek, no o necelý rok nato sa už neďaleko bývalého Divadielka u Rolanda otvára klub Čierny havran na Bielej ulici, kde bude GUnaGU pôsobiť nasledujúcich desať rokov. Bola to dobrá adresa v lukratívnej časti mesta, no na úkor stiesneného a hygienicky nevyhovujúceho priestoru, ktorý si členovia divadla museli celé roky v rámci možností ošetrovať. Ako sa ukázalo, stálo to za to.
Cirostratus alebo aj Opera v Boeingu bol premiérovaný v roku 2003. V hre sa naozaj
„operne“ spievalo, hudbu zložil Slávo Solovic a vypomáhala operná speváčka
Eva Matiašovská. Zľava: Belešová, Klimáček, Matiašovská,
Polnišová, Pisár, Ožvoldíková a Kaščák
Guľa na guľtú
Priblížme ten čudný názov súboru. Vysvetlení pre spojenie GUnaGU mali tvorcovia hneď niekoľko, napokon sa ujali dve: jedným z nich je fonetický prepis slabík z hviezdoslavovského verša „g ľudu, g ľudu, mládež moja, gu národu, gu ľudu", ale viac sa im páčil matematický výraz guľa na guľtú. Roky fungovania zoskupenia skrývajúceho sa za týmto názvom boli všelijaké. Divadielko prekonalo ponorkové choroby, tvorivú krízu, nezáujem divákov i rozchody (Klimáčkov zakladateľský parťák Ivan Mizera odišiel aj s manželkou, spoluzakladateľkou Zuzanou Benešovou napokon do Kanady).
V ďalšej etape pribúdali nové, viac či menej úspešné hry aj nové tváre - svoj priestor si tu našli hudobníci Dano Salontay, Marián Jaslovský alebo Oskar Rózsa, postupne prichádzali či odchádzali herci Vlado Balek, Anton „Tony" Pisár, Maťo Beneš, Martin Vanek, Viktor Hidvégyi, neskôr Beata Hileková, Petra Langerová, Slávka Halčáková, Lucia Hurajová, Viktor Horján, Barbara Mišíková, Darina Abrahámová, Zuzana Porubjaková. Nové talenty z ulice sa nenápadne vmiešavali do okruhu skúsených či vyštudovaných hercov. Dnes viacerí z nich patria medzi najznámejšie tváre z televíznej obrazovky - stačí spomenúť Petru Polnišovú, Daniela Dangla, Romana Pomajba či Petra Sklára.
Viliam Klimáček a Oľga Belešová v roku 1991. Oľga patrila medzi
obľúbené stálice GUnaGU, z divadla odišla minulý rok
Od alternatívy k mainstreamu
Boj o plnú sálu začalo GUnaGU suverénne vyhrávať s príchodom režiséra Karola Vosátka v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Pod jeho režijným vedením sa súbor postupne sprofesionalizoval. Na prelome tisícročí tak vzniklo divácky najúspešnejšie, dnes už kultové predstavenie English is easy, Csaba is dead a o tri roky nato nemenej známe Modelky. S ohľadom na uplynulých pár rokov možno povedať, že značka GUnaGU sa stala plnohodnotnou súčasťou slovenskej divadelnej scény.
Poetika súboru sa cez populárne súčasné témy posunula od alternatívy viac k mainstreamu, no inscenácie majú stále svoj intelektuálny rozmer a počítajú s autorským vkladom svojich protagonistov. Najviac inscenácií pre GUnaGU napísal jeho líder Viliam Klimáček. Medzi to najlepšie, čo napísal, či už pre domovský súbor, alebo ako súťažnú prácu, zaraďuje v subjektívnom rebríčku hry Čechov-boxer, Hypermarket, Gotika, Mária Sabína, Smrtičky a vražedníčka.
Najobľúbenejšie na domovskej scéne sú preňho zase inscenácie Barbarela, Bigbít, Caligari, Cirostratus a Vestpoketka. Už začiatkom 90. rokov sa vzdal svojho lekárskeho povolania, ktoré sa čoraz menej dalo skĺbiť s divadlom, a pustil sa na neistú pôdu, začal sa živiť divadlom a písaním a ako po prvých skúsenostiach tvrdil - z divadla sa nedalo vyžiť, ale oplatilo sa preň žiť. A zdá sa, že sa to opláca doteraz.
Malé, ale útulné prostredie podzemného divadielka Čierny havran na Bielej ulici.
GUnaGU v ňom sídlilo takmer celé 90. roky
Divadlo pre potešenie
Začiatkom roku 2002 sa súbor presťahoval opäť o bránu ďalej - do zrekonštruovaných pivničných priestorov na Františkánskom námestí. Vznikla tu scéna aj pre ďalšie umelecké zoskupenia. Divadlo uvádza i detské predstavenia, udržiava styky so spriaznenými literátmi, hudobníkmi či výtvarníkmi, roky popri ňom pôsobí domáca metapopová skupina Big Bastard Beat Band a v ostatnom období sú napríklad obľúbené diskusno-hudobné stretnutia s názvom Celkom iný beat. Počas svojej existencie stihlo divadlo uviesť zhruba 50 premiér. Ročne odohrá 150 predstavení a cestuje s nimi po Slovensku i do zahraničia. Som hot dog, In da hause, Díleri či čerstvé Modelky II sú tituly, ktoré majú ambíciu osloviť hlavne generáciu mladých divákov.
GUnaGU si zakladá na svojskom, často čiernom humore a hoci načrtáva i vážnejšie témy, nezaťažuje nimi viac, než je pre vďačného diváka nutné. Cez osobu multiautora Klimáčka je GUnaGU príkladom toho, ako sa dá bez zábran stavať na záujme o svoje umenie a históriu a ako tomu amatérska báza vôbec neprekáža. Aj umelecký šéf spomína na dávne, čisto amatérske časy, len v dobrom: „Robili sme divadlo pre potešenie, a keď sa nám ho okamžite nedostávalo, nemali sme problém odísť.
To je jeden zo zásadných rozdielov medzi amatérmi a profesionálmi. Amatér divadlom žije, a keď nechcú jeho divadlo, akoby odmietli rovno jeho. Profesionáli vždy dohrajú, aj keď pozorujú masívny útek publika." Priznáva však, že tento rys profesionality ho až tak veľmi neočarúva. O hraniciach amaterizmu a profesionality by sme mohli dlho diskutovať, tak to radšej nechajme, lebo podstatnejšie v týchto časoch zostáva, aby sa divadlu a jeho divákom vo vlastných, jemu vyhovujúcich šírkach a hĺbkach, zdravo darilo.
