Minuloročným festivalom v Cannes otriasol film Prorok, strhujúce rozprávanie o tom, ako vie človek manipulovať človekom. Vtedy získal Grand Prix, pred niekoľkými týždňami bol favoritom na cudzojazyčného Oscara a zajtra ho do našich kín v predpremiére uvádza prehliadka Febiofest.
Jednou z jeho hereckých hviezd je NIELS ARESTRUP. Hrá starého a rešpektovaného bossa Césara, otrokára, ktorý si medzi svojimi spoluväzňami vyberá otrokov. Tú postavu by sme mohli považovať za bohatú a príťažlivú, on na nej však nemá čo obdivovať, pretože na to má vraj príliš veľa životných skúseností. V Paríži poskytol rozhovor pre SME - niekoľko týždňov predtým, ako za svoju úlohu dostal národnú cenu César.
Ako u ľudí vzniká túžba po moci, manipulácii, ovládaní tých druhých?
„Zvyčajne som pri nakrúcaní sedel na lavičke, a len tak pozoroval, ako sa správajú naši komparzisti. Boli nimi skutoční bývalí väzni a poviem vám, bol som ohromený. Režisér Jacques Audiard ich vyzval, aby sa správali presne tak, ako sa zvyčajne správali vo väzení - a mne ten obraz pripomenul školu v prírode, vzťahy a hry, ktoré som zažil už ako malé dieťa. Bolo v tom aj čosi výrazne animálne, pretože to bol vlastne výjav zo života svorky. Je to asi prejav našej prvej signálnej, v hraničných situáciách preváži nad všetkým ostatným. Zúfalé, však? Ale, bohužiaľ, tak to je.“
Vo väzení sú ľudia zbavení časti svojej dôstojnosti. Prečo aspoň necítia medzi sebou súdržnosť, prečo sa musia stavať proti sebe?
„Neviem, nebol som vo väzení, ale jeden väzeň mi čosi porozprával: tam si musí každý rýchlo nájsť svoju skupinu, miesto, kam bude patriť. Podľa rasy aj podľa veku. Ak by zostal sám, zvyšok okolia by dráždil a narobil by si uňho problémy. Väzňovi sa to musí podariť do desiatich minút po tom, čo prvý raz vstúpi na dvor. Inak je stratený. Malik, hlavný hrdina nášho filmu, si myslel, že bude môcť zostať sám - a potom pochopil, ako veľmi sa mýlil.“
Čo sa tam deje s citmi? Váš César Malika vzdeláva, ale len preto, aby ho mohol využiť. Udržiava si k nemu výlučne mocenský vzťah.
„César sa snaží len o to, aby mal z Malika svoju predĺženú ruku a aby mal vďaka nemu väčší vplyv. A Malik, ten zase používa Césara ako svoju ochranu. Navzájom jeden druhého využívajú. Myslím si, že neha možno aj je kdesi vo väzení prítomná, určite však nie je viditeľná v prvom pláne.“
Je otrokársky systém pre ľudstvo stále prirodzený?
„Samozrejme.“
Je teda naivné si myslieť, že smerujeme k čomusi ušľachtilejšiemu?
„Ale nie, nie je to až také naivné. No len či aj láska nakoniec nie je formou otrokárstva! Ak niečo možno využiť, využijeme to, aj keď sa pritom správame milo. Čo znamená, keď sa šéf správa pekne k svojej sekretárke? Čo znamená, keď sa sekretárka správa pekne k predavačovi, ktorý jej predáva šunku? Všade nájdete nejaký vzťah sily a podradenosti.“
"Je možné, že raz zvolíme za prezidenta niekoho, kto bude pochádzať z Maroka alebo Alžírska. Ale verme, že to nebude ani z rasových, rodových ani etnických dôvodov. Alebo z pomsty, aby sa raz aj belosi cítili vylúčení."
V kine sa nám neraz stane, že s gangstrami sympatizujeme, v skutočnom živote ich zatvárame do väzenia. Ako si vysvetľujete ten paradox?
„Áno, také typy obdivujeme... No v mojich očiach až takú príťažlivosť nemajú. Nemám rád násilie. Myslím si, že prejavom ľudskej odvahy je skôr vzďaľovať sa násiliu. Silu nepokladám ani za úspech, ani za zmysel ľudskej existencie. Áno, keď som bol v puberte, gangstri sa mi páčili a zdali sa mi krásni. Ale neskôr som nejakých aj naozaj stretol, spoznal som ľudí, čo boli zapletení do zločinu a videl som, akí boli zlomení. Už ma nemalo čo fascinovať.“
Pred francúzskymi prezidentskými voľbami ste nakrútili film Kandidát. V ňom ste ukázali, že v politickom súboji nevyhrávajú práve tí, čo sú morálne a psychicky najsilnejší. Aký by mal byť človek vo vysokej funkcii?
„K politikom mám špeciálny vzťah - pretože som herec. Naučil som sa hrať, takže vidím, keď hrá aj niekto iný. A pochopil som, že pre nich je politika džobom. Bolo by chybou myslieť si, že si svoju príslušnosť k ľavici alebo pravici vyberajú z presvedčenia. Vyberajú si ju podľa toho, čo má najväčšiu budúcnosť, napokon, sami to aj pokojne priznajú. Takže k nakrúcaniu filmu Kandidát ma priviedla vlastná pochybnosť. Pýtal som sa, ako by sa niekto, kto je čistý a úprimný, mohol pokúsiť kandidovať za prezidenta. A za akú cenu by, prípadne, mohol vo svojom pokuse uspieť.“
Vášho kandidáta znervózňovali televízne debaty.
„Hm, televízie sú zaujímavým prvkom. Majú veľký vplyv a výrazne zmenili požiadavky na kandidáta. Ak chce byť dnes niekto prezidentom, musí dobre pôsobiť. Je jedno, čo si myslí, dôležitejší je obraz. Väčšina kandidátov pochopí, že ak chcú uspieť, musia byť prefíkaní. Voliči sa nerozhodujú podľa toho, kto ich má ako rád.“
Keď Američania zvolili Obamu, vo Francúzsku sa rozprávalo o tom, či by aj tam mohol byť prezidentom černoch alebo Arab. Čo si o takých úvahách myslíte?
„Vidím v tom isté nebezpečenstvo. Myslím si, že Obama je sám osebe dobrým prezidentom, zdá sa mi, že sa snaží robiť to najlepšie, čo môže. Ale znepokojuje ma, keď počujem Afroameričanov hovoriť: To je náš prezident! On nás reprezentuje! Akoby hovorili, že ho budú voliť znovu, čokoľvek by za tieto štyri roky urobil. Rozumiete, prečo mám z toho zimomriavky?“
Odmietate také kategorizovanie.
„Áno, odmietam. Pozrite sa, som napoly Francúz, napoly Dán. Keď sa raz vo francúzskych prezidentských voľbách ukáže polovičný Dán, mám ho preto voliť? To by znamenalo, že ani nemusím počúvať, čo bude v kampani hovoriť. Mal som pocit, že niečo podobné vidím, keď kandidovala Ségolene Royal. Niekedy sa správala úplne hystericky, ale časť žien z nej neprestávala byť nadšená. Stačilo im, že je protiváhou mačizmu, a ktovie, možno aj mali pravdu. Ale predsa, kdesi v suteréne som cítil nebezpečenstvo. Je celkom pravdepodobné, že raz zvolíme za prezidenta niekoho, kto bude pochádzať z Maroka alebo z Alžírska, ale verme, že to nebude ani z rasových, rodových, ani z etnických dôvodov. Alebo z pomsty, aby sa raz aj belosi cítili vylúčení.“
Vo filme Prorok však vidno, ako sú také kategórie stále pre ľudí dôležité. Césara charakterizuje príslušnosť ku Korzičanom, Malika k moslimom.
„Režisér nám, Taharovi a mne, povedal: Ty hráš Araba, ty Korzičana. Ale nechcem, aby ste hrali Araba a Korzičana. Hrajte Malika a Césara! To znamená, že pre nás bol dôležitejší človek, indivíduum.“
Predsa len, čo to pre vás znamenalo, hrať niekoho z iného sveta, ako vy sám poznáte?
„V istom zmysle to malo svoju dôležitosť, pretože som hovoril cudzím jazykom. Sama musíte vedieť a cítiť, že iný jazyk vás zmení. Ja som trošičku nesvoj, dostávam sa do iného rytmu, inej hudby. Keď som povedal niekoľko viet po korzicky, zistil som, že sa mi zmenila tvár. A spomenul som si na svoju priateľku, ktorá ma raz počula hovoriť po anglicky. Spýtala sa ma: Prečo sa nesprávaš normálne? Prečo sa meníš a stávaš sa niekým iným?“
Vašej postave sa podarilo stať sa vo väzení bossom. Viete si predstaviť, ako to dosiahol?
„Nemyslím si, že sa ním stal, on už ako šéf do väzenia vstúpil. Na to netreba svaly, treba na to peniaze a vonkajšie vzťahy, ktoré vám pomôžu vnútri. To je pre tento priestor vlastne charakteristické - človek v ňom naďalej dokáže páchať zlo, hoci je zatvorený a izolovaný. Akurát v našom filme ten boss pomaličky svoju schopnosť stráca. Sám si vychoval niekoho, kto je zrazu silnejší ako on.“
Malik má evidentne budúcnosť, váš César nie...
„Áno, to je život. Preto hovorím, že César dostal dvojitý trest. Prvým sú roky, ktoré musí stráviť vo väzení, a tým druhým roky, ktoré mu definitívne uplynuli. Aj keby vyšiel von, nemohol by dúfať, že ho ešte čosi čaká.“
