Od zajtra je v našich kinách dráma z čias protektorátu, ktorá si právom zaslúžila šesť Českých levov.
Hrdinami filmového debutu Mareka Najbrta boli zúfalí fanúšikovia hokeja. Boli to Majstri a pred šiestimi rokmi by sa ich autor nanajvýš zasmial na tom, že jeho ďalšia snímka bude o holokauste a druhej svetovej vojne. Téma je to ošúchaná, historický žáner náročný. V Česku (aj u nás) sa ľahko stane, že výpravu za milióny napokon zradia tváre známych hercov a ich dokonalé chrupy.
Motívom je bicykel
Najbrtov Protektor sa odohráva sa v minulosti, no už titulky sú znakom, že to teraz vypálilo netradične. Elektronické beaty, ruchy a rýchly strih, dialóg sa začne až v tretej minúte.
Dej rámcujú dva letopočty: 1939, keď do Česka vtrhli nacisti a 1942, keď atentátnici zavraždili ríšskeho protektora Heydricha. Boli to časy klamstiev a newspeaku á la Orwell – protektor bol ochranca, okupácia znamenala spriatelenú pomoc. „Čech je ako cyklista: hore sa hrbí a dole šliape,“ povedal vtedy Adolf Hitler. Dopravný prostriedok s dvoma kolesami je preto v snímke ústredný motív.
Sú filmy, čo sú ako laboratóriá, testujú postavy, ako sa v etických dilemách lámu ich charaktery. Rafinovanejší je Protektor. To, kde sa kolaborácia začína a končí, najprv treba rozlúštiť. Hlavný hrdina, Emil Vrbata, pracuje ako hlásateľ v rozhlase. Je dobovou celebritou a spočiatku si kadečo nahovára, napríklad, že v éteri „môže dávať najavo názor, aj keď je jeho názor úplne opačný. Ľudia to pochopia.“
Protektor – je to jeho príbeh, príbeh váhavého konformistu. Pripomína historku o zbabelcovi, ktorého omylom zatkne gestapo a on sa vžije do role hrdinu, až ho napokon popravia. Vo filme sa v zábere popravy neudejú, zato ako vidíme, v ňom niekedy o prežití viac ako vypočítavosť alebo zámerné hrdinstvo rozhoduje náhoda – alebo láska.
Druhou hrdinkou je manželka Emila Hana, pôvodne úspešná filmová herečka. Podobne ako Tarantino a jeho Nehanební bastardi, český filmár objavil, že o dobe sa filmom dobre rozpráva jeho vlastným médiom – filmom vo filme.
Kino je tu pozadím pre drogové vidiny hrdinov, rovnako ako miestom odboja. V jednej scéne hrdina filmu – premietač – rozveselí publikum, keď do nacistického žurnálu vpletie zábery z animáku deti. Rovnako podvratný je spôsob, akým na diváka žmurká sám režisér a jeho tím.
Historický žáner a kapela, čo hrá alternatívny elektropop? Zvláštna kombinácia, ale vonkoncom nie experiment, aký má šokovať. Je fajn počúvať niečo iné ako obvyklé melancholické sláčiky, no podstatná je citlivosť, s akou hudbu – vlastnú aj tú prisvojenú dobovú – k obrazu podsúva trio Midi Lidi.
Vážna hra
Za posledných dvadsať rokov v Česku vzniklo len málo hraných filmov, čo sa takto hrajú s filmovou rečou. Žiaden z nich však nezískal šesť Českých levov ako tento rok Protektor.
V kinách práve beží snímka o stalinizme Tri sezóny v pekle, v Česku je udalosťou, podobne ako Protektor. No kým film Tomáša Mašína je „skutočným príbehom“ s veľkolepou výpravou, kde sa strácajú postavy aj divák, Marek Najbrt ide na vec inak. Nechce, aby sme zabudli, čo s nami hrá za hru. O to viac má významov a o to viac ju potom môžeme brať vážne.
Málokedy soundtrackové cédečko skvele funguje aj bez filmu. Že vznikne v našich končinách a bude to exportná vec, je ešte menej pravdepodobné. Midi Lidi to dokázali.
Tvorcovia filmov o Československu počas druhej svetovej vojny obvykle siahnu po pesničkách Voskovca s Werichom alebo si vyberú Ondřeja Havelku s Melody Makers (český ekvivalent našich Bratislava Hot Serenaders). Marek Najbrt sa rozhodol zariskovať a aj vďaka tomu urobil taký osobitý film. Hudba tu nenápadne a pritom často významne dotvára atmosféru.
Pražsko-brnianska skupina Midi Lidi, ktorá už má čoraz väčší fanklub aj na Slovensku, vlani nahrala dva albumy. Tým „exportnejším“ je práve soundtrack k Protektorovi. Kapelník Petr Marek skvele využil svoje filmárske skúsenosti a s kolegami prerobili starú hudbu. Krátke sample (najmä z Gershwina) v laptopoch nastrihali do slučiek a doplnili o moderné elektropopové zvuky a rytmy.
Koláž starých swingových šlágrov s nevtieravou elektronikou je veľmi muzikálna a funguje už na prvé počúvanie. Oproti filmu sú tu dlhšie verzie jednotlivých skladieb plus bonusový remix pesničky, kde sa spieva „Právě v tom je celý vtip/ jen zavřu oči/ vidím líp“. Máločo tak stručne a výstižne popisuje realitu života vo vojnovom protektoráte.
