Keď už propaganda, aspoň veselá

Michael Moore vo svojom novom filme spĺňa všetky charakteristiky agitátora.

Keď na záver svetovej premiéry novinky Michaela Moora zaznela swingová verzia Internacionály v podaní Tonyho Babina, začalo sa festivalové publikum v Benátkach smiať a vlniť do rytmu. Nech už je film O kapitalizme s láskou akýkoľvek, má silu ľudí pobaviť.

Vžil sa názor, že Michael Moore je dokumentarista. To azda platilo v jeho začiatkoch. No ani vtedy neskúmal realitu dôsledne a nestranne. Jeho postup je opačný: prichádza s pevnými názormi, z reality vyberá to, čo sa mu hodí. To, čo by argumentáciu mohlo narušiť, ignoruje. Ak dá priestor druhej strane, tak len aby ju zosmiešnil. Takú manipuláciu mu môže závidieť aj Sacha Baron Cohen, známy to Borat.

Vie, o čom hovorí?

Vo svojom celovečernom debute Roger a ja sa zaoberal prepúšťaním v automobilke General Motors. Nasledujúca snímka The Big One zachytávala jeho turné po USA, počas ktorého sledoval správanie  nadnárodných spoločností k prostým zamestnancom. Nasledovali Bowling for Columbine, Oscarom dekorované uvažovanie o vzťahu Američanov k zbraniam. Fahrenheit 9/11 z roku 2004 je tak trochu dänikenovsky paranoidným pohľadom na príčiny 11. septembra 2001, zameraným najmä na rodinu Bushovcov.

O tri roky nasledoval Sicko, vášnivá obhajoba plánu demokratov na zavedenie štátneho zdravotného poistenia. A vlani na benátskom festivale Moore uviedol O kapitalizme s láskou, film, ktorý sa neinšpiroval ničím konkrétnym - je len jeho kritickým pohľadom na americkú súčasnosť. Je to súčasnosť zlá, poznačená nadvládou neľútostných, cynických korporácií, ktoré ovládajú všetko od špičkovej politiky až po najzapadnutejší, hypotékou zaťažený domček.

Hypotekárnu krízu, ktorá prerástla do krízy hospodárskej, označuje za daň lásky ku kapitalizmu. Je  amerikocentrický, ignoruje stav súčasného sveta, neporovnáva kvalitu života so zahraničím, zamlčiava neblahé skúsenosti miliónov ľudí s alternatívnymi politickými režimami.

Keď za alternatívu kapitalizmu vyhlasuje demokraciu, začíname pochybovať aj o jeho chápaní významu týchto pojmov. Preskakuje z témy na tému: venuje sa hypotékam, zamestnaneckým poistkám, zlým platovým podmienkam pilotov, obchodovaniu s miestami v súkromných väzniciach, zlému využívaniu štátnej pomoci, dôsledkom krízy na priemyselné mestá. Je osobný. Stáva sa hlavnou postavou, hrdinom, neohrozeným bojovníkom proti supom z Wall Street. Podriaďuje tomu i svoj vzhľad obézneho prostého Američana z ľudu.

Miesto argumentov emócie

Lenže to všetko sme už videli aj v jeho predchádzajúcich snímkach - zábavnejšie, s väčšou ilúziou objektívnosti, presvedčivejšie. O kapitalizme s láskou vyznieva ako zhrnutie Moorových naivno-ľavicových názorov, vytrhnuté z globálneho kontextu, bez naznačenia reálnych východísk. Na jednej strane argumentuje ústavou USA, v ktorej nie je zakotvený kapitalizmus, na druhej strane však ignoruje osobné slobody, ktoré tam zakotvené sú. Namiesto argumentov využíva emócie. A manipuluje nimi.

Snímka nie je dokumentom, ale propagandou adresovanou menej rozhľadeným občanom USA. Ak by sa do kín dostala pred prezidentskými voľbami, mohli by sme ju označiť priam za obamovskú volebnú agitku. Moore zábavným, emotívnym a všeobecne prístupným spôsobom nedodáva svojim spoluobčanom námet na zamyslenie, iba využíva ich nespokojnosť s vlastným životom.

Akékoľvek sú Moorove pohnútky, isté je, že má odvahu vybočiť z radu a zábavne formulovať svoje názory.
Možno netuší, že to je oveľa viac, ako by mu umožnila väčšina režimov a vlád.