Najlepšia kniha, akú ste minulý rok čítali

Začiatok predznamenáva celý príbeh. Ponúkame vám teda pre porovnanie úvodné citácie tohtoročných nominantov. Čítajte, rozhodujte sa a hlasujte!

Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine, Marenčin PT Z ničoho nič stuhla, bez varovania, bez dôvodu, ostala zaseknutá, prekvapene som sa zastavil aj ja, čakal som vysvetlenie alebo aspoň znamenie, nesmelý úsmev, ale ona ma len sústredene pozorovala, cítil som sa ako debil, a potom mi priložila ucho k hrudníku, k srdcu, napäto počúvala, opäť sa vzoprela na rukách a sledovala ma, už som sa chystal prehovoriť a obrátiť to celé na žart, natiahla pravú ruku a prešla mi prstami po spotenom čele, ukazovák olízala a spýtala sa, ako mi je. Nič absurdnejšie sa ma nikto počas súlože ešte nespýtal sa, ako ti je, ako sa cítiš, nie je ti príliš horúco, otvorím okno, zavolám pohotovosť, to naozaj nie sú otázky, ktoré sa kladú v takýchto chvíľach, ale ona vyzerala smrteľne vážne, hľadela mi priamo do očí, najobyčajnejšia otázka, čo som mal povedať, je mi fajn, pousmial som sa a chytil som ju za pás, gesto, ktorým som ju chcel priviesť k pôvodnej činnosti, ale ona sa mi vymanila a zvalila sa sa na posteľ vedla mňa.

Myslím, že by si si mal trochu oddýchnuť.

Peter Karpinský: Nanebonevzatie, Pectus

Muž vzal dieťa a vyšiel s ním z domu do záhrady. Dieťa sa mu pevne držalo ukazováka, možno sa bálo, pretože záhrada bola veľká. Aj mužovi napadlo, že v nepokosenej tráve by sa mohla skrývať osa alebo had, radšej teda po chodníku zamierili k bráne. 



Laco Kerata: Zlý herec, KK Bagala

Timo je zborový dabingový  herec. Dnes išiel do štúdia Pomo. Nevie, čo slovo Pomo znamená. 


Márius Kopcsay: Medvedia skala, Kalligram

Výnimočne nie som na pracovisku, ale na malom parkovisku, či skôr na akejsi odbočke ohraničenej bielo-červenou rampou, za ktorou sa už začína lesná cesta. Neparkuje tu ani jedno jediné auto, čo je dobré znamenie. Nik tu nie je.


Štefan Moravčík: Záhorácky raj, Vydavateľstvo Matice Slovenskej

To je taká paromská vec, že ju ani starí ľudia nepamätajú! Až človeku nad tým hlava stojí...
Voľakedy dávno, keď bola naša zem ešte utopená v mori a nebolo kam nohu položiť, bohovia a bohyne lietali dookola ako netopiere.  

Stanislav Rakús: Telegram, KK Bagala

Výťah zastal na siedmom poschodí vežiak, Ján Dobrovodský vystúpi, a kým nenatrafí na vypínač, ocitne sa v hustom šere, takmer v tme neskorého piatkového večera. Vracia sa domov podgurážený a urazený, v stave priam predurčenom na energické rozhodnutia.  


Víťo Staviarsky: Záchytka, Kalligram

Nemôžu vystáť naše spôsoby. Považujú  nás za mäsiarov. Žijeme v suteréne.



Veronika Šikulová: Domček jedným ťahom, Slovart

Tata obliekali aj obúvali do vína. Mňa nie.
Sama som sa, keď som si kúpila prvú voňavku, do nej schovala. 


Dušan Šimko: Gubbio. Kniha udavačov, Edition Ryba

V stredu 22. novembra 1989 večer Juraj Bednár, tajný spolupracovník ŠTB, spisoval správu pre majora JUDr. Martina Kohúta, zástupcu vedúceho 4. oddelenia II. odboru správy Štátnej bezpečnosti Košice. Sedel pri malom stolíku, pred sebou mal listový papier s hlavičkou Pensionu Adlon, Dorothéergasse, Wien. Správu mal podľa dohody odovzdať po návrate z Viedne v konšpiračnom byte v Bratislave na Patrónke, neďaleko svojho vlastného dvojizbového bytu, kde býval od rozvodu.  


Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla, Kalligram

Volajme ho Karsten, to je také  hlúpe, neskutočné meno.
Tí dvaja mydliči či mädliči, čo chodili okolo Karstena a mädlili si dlane, akoby ich veľmi svrbeli a už sa nevedeli dočkať, neboli zaujímaví. Takí dvaja šialení Frankensteinovia, ktorí si gustírujú nad budúcim výtvorom svojich rúk. 

Finalisti sú zoradení podľa abecedy.