ou poetikou získalo divákov po celom svete a úspešne funguje doteraz. Medzitým stihol pričuchnúť k novinárčine aj založiť galériu, ktorá si za roky svojho pôsobenia vybudovala slušné renomé. Stále verí, že lepšie časy pre umenie u nás ešte len prídu.
Ako sa žije galérii v najužšom centre hlavného mesta?Pochádza z Partizánskeho. Vyštudoval kulturológiu na FiF UK v Bratislave a je absolventom trojročného kurzu réžie u profesora Petra Scherhaufera. Divadlu sa venuje už vyše tridsať rokov. Režíroval v Mestskom divadle Zlín, bratislavskom Divadle Aréna, v Prešporskom divadle, v Divadle Jána Palárika v Trnave a v mnohých ďalších. Bol zakladateľom dnes už nefungujúceho Mestského divadla v Bratislave v Klube Čierny havran. Pred tridsiatimi rokmi spoluzakladal Divadelné združenie Partizánske, amatérsky súbor, ktorý získal uznanie doma aj v zahraničí, s najúspešnejšími inscenáciami súbor precestoval svet. Ako herec a režisér sa zúčastnil desiatok festivalov (Japonsko, Mexiko, Veľká Británia, Turecko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Juhoslávia, Švajčiarsko, Holandsko atď.), so súborom vystúpil aj na svetovom festivale amatérskeho divadla v Monaku. Pôsobí ako lektor réžie na školiteľských podujatiach amatérskeho divadla v Česku aj na Slovensku. Vyučuje herectvo na Súkromnom konzervatóriu D. Kardoša v Topoľčanoch. Je ženatý, žije a tvorí v Bratislave a v Partizánskom. Je prezidentom Slovenského strediska Medzinárodnej asociácie amatérskeho divadla a zakladateľom a spolumajiteľom Galérie Michalský dvor v Bratislave.
Znie to honosne a vyzerá to, že sa topíme v prachoch, ale opak je pravdou. Minulý krízový rok nám odhalil, že situácia na Slovensku pre nás vôbec nie je radostná. Ľudia, ktorí v našom Art shope pri galérii nakupujú, sú väčšinou tí, čo si našetria pár peňazí a urobia si radosť napríklad pri príležitosti nejakého sviatku. A práve tí prestali nakupovať, sú opatrní a boja sa, čo bude. Pre nás to znamenalo taký pokles, že ak to bude trvať ešte rok, asi zatvoríme krám. Galéria bude mať pätnásť rokov. Budeme robiť všetko pre to, aby sme ju udržali. Aj keď je na lukratívnom mieste, sponzorujeme ju, lebo by si na seba vôbec nezarobila.
Nepomáha ani to, keď vystavujete známe mená?
Z asi dvanástich výstav do roka sú tak tri-štyri atraktívne mená, ktoré pritiahnu širšie vrstvy ľudí. Ako teraz napríklad Adolf Born. Jan Saudek, Vladimír Gažovič, Katarína Vavrová či Fero Lipták, takéto mená si na seba zarobia. Nejdeme tou cestou, že všetky možné zahraničné fondy žiadame o podporu a potom na vernisáž príde kunsthistorik a jeho dvadsať kamarátov. Aj to je cesta, ale my sme sa rozhodli, že chceme robiť výtvarné umenie, ktoré je bližšie k ľuďom, aby k nám ľudia čo najviac chodili. Veríme, že lepšie časy nás ešte len čakajú a ľudia, ktorí majú peniaze, už prestanú nakupovať fínske kožené sedačky a drahé autá a pochopia, že ak sa chcú vo svojom okolí trochu ukázať, dobrou cestou je kúpa výtvarného diela.
Ktoré obdobie považujete za doteraz najprajnejšie?
Krátko po tom, ako sme vstúpili do Európskej únie, to bol boom, aj veľa zahraničných turistov sa prišlo pozrieť, čo je Slovensko za krajinu. Ľudia vo všeobecnosti začali viac nakupovať. Dobré roky boli od 2006 do 2008, ale vlaňajší bol katastrofálny.
Zatiaľ posledná inscenácia Divadelného združenia Partizánske pod názvom Spomienky
budúceho starca vznikla podľa predlohy Daniila Charmsa. „Mám rád tajomstvo tímovej
práce,“ hovorí jej režisér Jozef Krasula. Nápad vytvoriť scénu, na ktorej sa všetko bude
odohrávať v hlave – tak, ako sa odohráva v tej autorovej – sa tiež zrodil touto cestou
Príbeh vašej galérie sa začal pred pätnástimi rokmi. Ako ste na ňu prišli?
Je to celkom bizarné – s kolegom Jurajom Ulickým sme sa poznali cez amatérske divadlo, ešte ako študenti sme sa v osemdesiatych rokoch stretávali na prehliadkach. Potom sme sa veľmi dlho nevideli, až sme sa stretli v reklamnej agentúre, kde sme sedeli v jednej kancelárii. Rozprávali sme sa, čo kto robil, a on hovoril, že mal maličkú galériu na Prepoštskej ulici v Bratislave, kde bývala jeho mama. O kanceláriu ďalej sedela dcéra majiteľov domu, v ktorom naša galéria dnes funguje. A hovorí nám, viete čo, chalani, keby ste chceli, my máme taký dom, ktorý sme teraz reštituovali, poďte sa pozrieť, aké sú tam priestory.
Tak sme objavili aj pivnicu, kde nebola ani elektrina, takže sme do nej po prvý raz vstúpili s horiacimi novinami, lebo sme nemali baterku. Slovo dalo slovo a sľúbili sme, že to dáme vyčistiť. Najali sme robotníkov, ktorí odtiaľ vyniesli osemnásť kontajnerov smetí a urobili základnú elektroinštaláciu. Keď sme po prvý raz rozsvietili, vyliezli nádherné priestory. Boli sme šťastní, požičali sme si peniaze, Juraj od otca, ja som predal auto, a dali sme to dohromady. Hneď prvá výstava bol Jan Saudek.
Prečo práve on?
To bola dosť veľká odvaha. Vtedy som ležal v nemocnici a rozmýšľal som, čo ďalej so svojím životom. A rozhodol som sa napísať Janovi Saudkovi, že sme dvaja galeristi z Bratislavy, ktorí majú radi jeho fotky a či by nám ich neposkytol na prvú výstavu. Tento ťah sa nám celkom vydaril, jednak sme pritiahli kopu ľudí, a jednak pár fotiek aj predali. Už vtedy mali dosť vysokú cenu. Pomohlo nám to znížiť dlhy, a tak sme sa dostali z najhoršieho von. Zároveň nám to aj otvorilo dvere k ďalším menám – k Dušanovi Kállayovi, Jiřímu Anderlemu či Borisovi Jirků. Postupne sa to na seba nabaľovalo a my sme sa za pochodu museli učiť. Ani jeden z nás nebol študovaný kunsthistorik ani výtvarník.
A čo konkurencia?
Už sa ma viacerí pýtali – neprekáža vám, že naokolo vznikli aj iné galérie? Kdeže, naopak, teším sa, výtvarný život je predsa pestrý. Ja to vítam, horšie je, že to nevíta toto mesto a tento štát. Majú sa v oveľa väčšej miere starať o to, čo v mnohom suplujeme. Žiaľ, náš štát nemá jasno v kultúrnej politike. A mesto nám to ešte sťažuje.
Súbor z Partizánskeho pred miestnou katedrálou počas
Medzinárodného festivalu amatérskych divadiel v španielskej Girone v roku 2008
V čom?
Snažíme sa fungovať za vlastné peniaze alebo za sponzorské, či priateľské, ale necítim priaznivú atmosféru, žeby ľudí, ktorí sa tu snažia niečo tvoriť, Staré Mesto alebo hlavné mesto chránilo. Nepýtame od nich ani korunu, ale len čo si vyložíme pútač, už od nás pýtajú sumu počítanú na štvorcový meter. Akoby neboli radi, že nás tam majú, o zľave na parkovaciu kartu môžeme len snívať. Naopak, každú chvíľu máme papuču. Keď prinášam alebo odnášam na vernisáž napríklad občerstvenie, mám chodiť na bicykli alebo ako? Mám jednoducho pocit, že nám nie sú naklonení, aspoň ich praktické kroky o tom nesvedčia. Asi si myslia, že máme veľmi veľa peňazí. Ale nemáme. Akoby im nezáležalo na tom, aby centrum mesta skutočne žilo.
Dvadsať rokov po prevrate je stále aktuálna otázka, že na kultúru tento štát prispieva iba z nutnosti a je to len vedľajší záujem politikov. Prečo je to podľa vás tak?
Bojím sa, že u nás neexistuje spoločenská objednávka na kultúru. Nanajvýš na televízne programy, šou a muzikály. Necítim, že by spoločnosť v širšom zmysle slova motivovala svojich politikov, zástupcov, aby si všímali kultúru a aby ju podporovali. Keby sa v niektorej inej krajine správali ku kultúre tak macošsky ako u nás, tak by voliči možno aj zvolili inú alternatívu. Keď bol na poste ministra kultúry Milan Kňažko a pani Darina Kárová bola riaditeľkou sekcie umenia, niečo sa tu začalo diať.
Ale teraz je to ešte horšie ako predtým. Sedím v grantovej komisii ministerstva kultúry, zažil som niekoľko ministrov. Je mi to veľmi ľúto, ale mám pocit, že kultúrnej politike sa doteraz žiaden z nich skutočne a systémovo nevenoval. Nedokázal si určiť základné priority. A pritom jedinou šancou pre malú krajinu, obklopenú významnými a veľkými kultúrami, je práve ľudský element a potenciál tvorivých ľudí, ktorých tu máme dosť. To je obrovský kapitál, ktorý táto krajina nevyužíva.
O snoch, krídlach a psovi Hurikánovi - jedna z najúspešnejších inscenácií Divadelného
združenia Partizánske. Hru voľne inšpirovali poetické poviedky Dušana Dušeka. Vznikla
pred sedemnástimi rokmi a nedávno ju súbor pri príležitosti 30. výročia svojho založenia
po dlhom čase uviedol aj v Bratislave
Máte skúsenosti aj z divadelného prostredia. Vediete súbor, ktorý na amatérskej scéne veľa znamená doma aj vo svete. Ale naša verejnosť o vás veľa nevie. Neprekáža vám to?
Je tu veľa divadelných súborov, ktoré robia zaujímavé predstavenia a dostanú sa do sveta, ale nikto sa o tom nedozvie – Commedia z Popradu, Disk z Trnavy, Divadlo A z Prievidze alebo aj naše Divadelné združenie Partizánske. Lenže divadlo u nás nikoho nezaujíma. Pozrite sa do Česka, tam urobia okolo neho parádu aj v televízii. Mnohokrát som bol na špičkovom festivale amatérskych divadiel Jiráskův Hronov a nezažil som ani raz, že by tam neprišiel minister. Tam majú taký rozpočet, že my o tom v Martine na Scénickej žatve môžeme len snívať. A pritom je to porovnateľná prehliadka, čo sa týka veľkosti a významu.
A slovenské divadlo je v zahraničí minimálne také úspešné ako české. Prečo to u nás tak nie je? Lebo politici vedia, že nám musí stačiť odrobinka, keďže človek chce tvoriť nezávisle od peňazí. Niektoré zoskupenia, ktoré mali sľubné podmienky a vznikli z nadšenia, však predsa zanikajú, čo mi je veľmi ľúto. Radšej to nechajme, nechcem sa po celý rozhovor sťažovať, veď sme prežili desať ministrov kultúry, prežijeme aj ďalších, ak nám bude dopriate. Ale keď sa už o tom bavíme, snažím sa veci pomenúvať.
Tento rok oslavujete tridsiate výročie vášho Divadelného združenia v Partizánskom. Zakladali ste ho ešte ako študenti. Ako to, že ste vydržali doteraz?
S kamarátom Peťom Hodálom sme pričuchli k divadlu, keď sme robili školský majáles, program na stužkovú. Potom sme odišli z gymnázia, ale po roku nám partia začala veľmi chýbať. A tak sme dali dohromady pár študentov a urobili sme súbor malých javiskových foriem. Hneď s prvou inscenáciou od Michaila Zoščenka Kolotoč-Chybička sme mali úspech. Ani sme netušili, čo všetko v tom predstavení máme.
Postúpili sme na celoslovenskú súťaž do Popradu a boli sme z toho vyhúkaní, veď nás hodnotili takí ľudia ako Martin Porubjak, Ján Kamenistý či Vlado Štefko. Postupne sme divadlo objavovali, neskôr nám ho na dva roky prerušila základná vojenská služba, ale po nej sme sa do toho opäť pustili. Nerobíme veľa inscenácií – v priemere jednu za tri-štyri roky, ale keď už sa podarí, tak väčšinou je to tak, že ju čo najviac hrávame, cestujeme s ňou. Za tridsať rokov sme urobili desať inscenácií. Myslím, že v pohľade na divadlo nás veľmi ovplyvnil už nebohý režisér Peter Scherhaufer.
Jozef Krasula s výtvarníkom Andrejom Augustínom
a Jurajom Ulickým (vpravo) v priestoroch Galérie Michalský dvor
Ako na vás vplýval?
Každá prehliadka, každý seminár nám prinášali nové skúsenosti. Mal som to šťastie, že som sa zúčastnil aj na školení u Petra Scherhaufera. Bol to úžasný človek, ktorý dokázal otvoriť obzory, navyše chodiaca encyklopédia. Hovoril – ja vás nenaučím robiť divadlo, iba vám môžem ukázať možnosti, ako si k nemu nájsť cestu. Do konca života budem čerpať z toho, čo nám dal a neprestanem sa k nemu priznávať, ako aj mnohí iní z divadelnej brandže aj z profesionálnej. Mali sme vlastne šťastie, že sa venoval aj amatérskemu divadlu.
Vznikli ste na začiatku osemdesiatych rokov, ktoré malým javiskovým formám začínali priať. Uvedomovali ste si to?
Prvé malé javiskové formy sa objavili už v šesťdesiatych rokoch, pod vplyvom českého divadla Semafor či Osvobozeného divadla. Potom to komunisti stopli, ale v osemdesiatych rokoch začalo opäť kvasiť, a to v mnohých slovenských mestách vrátane Partizánskeho, kde sme začali my. Divadlo bol priestor, kde sme nachádzali slobodu a učili sa jeden od druhého. Odjakživa sme radi používali divadelné obrazy, skratky, poetický jazyk. To všetko dobre fungovalo aj pre zahraničné publikum, o čom vedeli tí, ktorí nás hodnotili. My sme to však spočiatku nerobili zámerne, ani sme nevedeli, čo robíme. Až postupne sa z toho stala uvedomelá práca a vznikol akýsi vlastný, ale zrozumiteľný jazyk.
Zaujímali ste sa aj o profesionálnu dráhu?
Obával som sa, že nemám talent. Bol som konfrontovaný so spomínaným Petrom Scherhauferom. Keď som videl, čo všetko vidí a vie, mohol som si pri ňom pripadať ako nímand. Dostal som sa do takej úvahy, že ak mám byť profesionál, potom chcem byť taký, ako on. Povedal som si, že na to nemám, a tak na VŠMU ani nejdem. Dnes neľutujem, že som to neurobil. Pretože medzitým sa mi splnil sen – mám možnosť robiť divadlo aj profesionálne, aj amatérsky, ak to finančné možnosti dovolia. Hovorí sa síce, že najlepšie divadlo je chudobné, lebo ľudia v ňom sú nútení vymýšľať, a tak niečo originálne tvoria, lenže v praxi to nakoniec musí fungovať aj inak. Chvalabohu, tie úžasné časy sa ešte neskončili.
Pri tvorbe sa držíte piatich písaných zásad, ktoré ste si sami stanovili. Neprekáža to v spontánnosti?
K spísaniu našich zásad nás vyzval časopis Amatérska scéna. Ale netreba to vnímať ako nejaké príkazy. Nie je to tak, že ak zásada číslo štyri je, že musíte spolupracovať, tak teraz raz-dva na scénu a povinne sa vymýšľa. Skôr je to o tom, že fungujeme ako rodina a každý pomôže, ako vie. Máme členov, ktorí nikdy nič konkrétne na scéne nevymysleli, ale zase majú krásnu záhradu, dokážu vytvoriť pre ostatných príjemný servis a dobrú atmosféru.
Niekto vie zase písať, ďalší sa postará o techniku, iný má výtvarný talent a pomôže so scénou, iný vie dobre šiť, tak zhotoví kostýmy. Nemusíme si zadávať úlohy, každý sám cíti, čo by pre divadlo mohol spraviť. Aj v tomto žijeme s myšlienkou Petra Scherhaufera, že neexistuje autorstvo nápadov. Len čo sa niekto medzi nami začne búchať do pŕs, že niečo bol jeho nápad, tak je to cesta do pekla. Všetko sú naše spoločné nápady, samozrejme – medzi sebou vieme, ako to vzniká, a kto nápad vysloví, tomu sa slávnostne podáva ruka. Ale tam sa to končí.
Takže veríte v tajomstvo tímovej práce.
V jeho atmosfére sa cítim výborne, je to moje zázemie a nemenil by som za nič na svete. Teraz, pri našom výročí, som si uvedomil, ako som rád, že divadlo robím. Aj manželku mám v súbore, pôvodne hrala v divadle Úsmev. Pôvodné jadro stále zostáva, čo je veľmi dôležité. Ale ani bez nových členov by to nešlo, takže ich priberáme. Okrem toho asi sedem rokov vedieme aj mládežnícke združenie Šesť pé, kde robíme akúsi predprípravu pre gymnazistov a stredoškolákov. Už sme prekonali rôzne ponorky, dokonca sme dva týždne boli definitívne rozídení, boli sme presvedčení, že to už ďalej nejde, ale nakoniec sa nám zlé obdobie podarilo prekonať.
Gogoľových Hráčov, hru o skupinke bizarných chlapíkov – kartových hráčov
a podvodníkov, naštudoval Jozef Krasula s profesionálnymi hercami vo voľakedajšom
bratislavskom mestskom divadle v Klube Čierny havran. Zľava Richard Stanke,
Marek Majeský, Anita Szvrcseková, Milan Mikulčík a Robo Roth
Ako vnímate rozdiel v divadle medzi profesionálmi a amatérmi?
Podľa mojich skúseností sú mnohí herci veľmi kooperatívni a tvoriví. Tým, že dnes študovaní divadelníci pôsobia aj v amatérskom divadle a naopak, sa vzájomne ovplyvňujú. Myslím si, že sa tieto skupiny navzájom v mnohom obohacujú. Veď čo znamená, keď niekto nemá divadelné vzdelanie? Toľko, že ten, čo na umeleckej škole študoval, mal výhodu, že mal oficiálny priestor učiť sa o divadle a získavať väzby na ľudí, ktorí ho v škole obklopovali.
Ale talent buď máte, alebo nemáte. Najväčší rozdiel vidím v tom, že keď profesionálni herci ovládajú remeslo, dokážu dobre fixovať tvar, ponúknuť viacero variantov výstupu, a tak môže byť práca veľmi rýchla a efektívna. Medzi amatérmi sa stane, že ak raz urobíte na javisku výbornú vec, už ju herec nedokáže zopakovať, lebo nevie, ako v sebe na počkanie vyvolať potrebnú emóciu. O to viac to vynahradí spontánnosťou a dôverou, čo prináša nesmiernu energiu. Keď máte schopnosť využiť ju, je to hodnota.
Istý čas ste robili riaditeľa nášho vydavateľstva. Ako k tomu došlo a ako to vlastne dopadlo?
Mal som vtedy tridsať rokov, vyplavilo ma to z okresného úradu v Topoľčanoch, kde ma po revolúcii vyzvali, aby som sa prihlásil na konkurz a robil som riaditeľa odboru kultúry a neskôr aj zástupcu prednostu. Keď prišiel Mečiar, všetkých nás vyhádzali. Vtedy som zostal nezamestnaný, to bol v mojom živote asi jediný mesiac, keď som mal zrazu trochu voľno, tak som sedel na lavičke a kŕmil holuby. Ozvali sa mi z vášho vydavateľstva a angažovali ma ako riaditeľa.
Nemal som žiadne skúsenosti, bol som hodený do hlbokej vody. To bolo najťažšie obdobie, keď hrozilo, že nebudú vychádzať noviny. Ocitol som sa v kliešťoch, situácia bola výbušná, do práce som chodil so skrúteným žalúdkom. Dovtedy som si myslel, že sme všetci kamaráti. Lenže ukázalo sa, že v novinách ide o tvrdší boj. A tak som to po roku vzdal. Nechcel som prísť o divadlo, galériu a inak sa nedalo. Ale rád na to obdobie spomínam. Spoznal som jednu tajomnú oblasť na vlastnej koži. Bola to dobrá skúsenosť.
Diela známeho českého výtvarníka Adolfa Borna (na snímke vpravo)
sú aktuálnou výstavou v Michalskom dvore. Na pultoch
kníhkupectiev sa má v najbližších dňoch objaviť jeho monografia
Jozef Krasula (1961)
