V kriminálke Strach nad mestom z roku 1975 komisár Le Tellier, stelesnený Jeanom-Paulom Belmondom, naháňa nebezpečného maniaka, ktorý vraždí pekné Parížanky. V závere sa ozbrojený vrah zavrie v cudzom byte aj s jeho obyvateľmi a vyhráža sa, že dom vyhodí do povetria. Moderný činžiak obkľúči polícia a na jeho strechu vysadia ozbrojené špeciálne komando.
Dnes by to boli kukláči celí v čiernom s najmodernejšími samopalmi a v nepriestrelných vestách, vtedy to boli ujovia v obyčajných nohaviciach a károvaných košeliach s puškami ako poľovníci. Pred tridsiatimi rokmi to bolo tak – dôraz sa kládol na charizmatického policajta a jeho príbeh a technika bola v pozadí. Dnes bez špičkovo vybaveného laboratória a rozpitvaných mŕtvol už žiadnu kriminálku či detektívny seriál pomaly nikto nenatočí.
Francúzske policajtky
Zatiaľ čo v amerických seriáloch bolo ženských vyšetrovateliek ako šafranu, Francúzi boli omnoho emancipovanejší a ženy vystupovali aj ako policajné šéfky. V osemdesiatych rokoch vznikli aj komédie so ženskou komisárkou Lisou v hlavnej úlohe - zahrala si ju Annie Girardotová a po jej boku sa objavil Philippe Noiret. Ide o dva na seba voľne nadväzujúce filmy – Nežné kura (1978) a Ukradli torzo Jupitera (1980), ktoré sa kedysi s veľkým úspechom premietali aj v našich kinách.
Ženské predstaviteľky sa v úlohách nekompromisných policajných šéfok objavujú aj v deväťdesiatych rokoch – najpopulárnejšia je Véronique Genestová ako Julie Lescautová (1992) a tiež príťažlivá práporčíčka Isabelle zo seriálu Žena zákona (1996). Tento seriál sa netradične neodohráva v Paríži, ale v mestečku Valadieu.
Isabelle si zahrala Corinne Touzetová. No a ak už je reč o deväťdesiatych rokoch, azda najpopulárnejším francúzskym krimiseriálom z tohto obdobia je Komisár Navarro (1989) s vynikajúcim Robertom Haninom v hlavnej úlohe.
Štrnásťročná Véronique Genestová vo filme La Banquiere (1980)
Komisár Moulin
Absolútnou jednotkou medzi francúzskymi policajtmi je azda megapopulárny Komisár Moulin. Seriál sa začal nakrúcať v roku 1975 a nakrúca sa dodnes. Moulina pritom stále hrá charizmatický Yves Rénier. V prvej sérii sa objavuje v obleku a s kravatou, no v roku 1989 si pri podpísaní zmluvy presadil iné podmienky.
Začal sa podieľať na písaní scenárov a réžii a vytvoril si vlastný imidž. Začal používať svoju obľúbenú motorku Ducato 850 Starda, nosiť koženú bundu, džínsy, tričko a tenisky. Nové diely sú akčnejšie a realistickejšie.
Seriál veľmi pozitívne hodnotí aj francúzska polícia. Radí sa k najlepším seriálom s kriminálnou zápletkou z tohto obdobia, pretože prekračuje doteraz zaužívané schémy kriminálneho žánru.
Scenáre sú až realisticky odpozorované zo života, pretože ich autor George Moréas sedemnásť rokov zbieral materiál na oddelení pre ťažkých delikventov. Komisár Moulin je moderný policajt, ktorý kašle na konvencie, neváha sa pohádať aj s nadriadenými a má slabosť pre krásne ženy.
Na začiatku rozvedený Moulin žil vždy s inou priateľkou - zahrali si ich Annie Balestrová, Diane Simenonová a Laurence Charpentierová, od roku 1992 je jeho družkou šarmantná novinárka Samantha Beaumontová, v podaní Natache Amalovej.
Moulinov dlhoročný kolega inšpektor Guymard sa už pomaly zberá do výslužby a od roku 2000 dostal Moulin v seriáli nových kolegov – sú to Charlotte Marzsewská a Léon Guermeur. Napriek tomu, že Rénier začínal so seriálom ako tridsaťjedenročný a dnes má pred sedemdesiatkou, nestratil nič zo svojej príťažlivosti pre televízne publikum a stále točí dve epizódy Komisára Moulina ročne.
Yves Rénier ako komisár Moulin koncom sedemdesiatych rokov
Dempsey a Makepeacová
Ženská policajtka sa vynorila aj na Britských ostrovoch. V jednom z najobľúbenejších televíznych seriálov osemdesiatych rokov Dempsey a Makepeacová vystupovala vo vyšetrovateľskej dvojici šarmantná blondínka, seržantka Harriet Makepeaceová, ktorú stvárnila Glynis Barberová.
Jej partnerom bol poručík James Dempsey, ktorý prišiel z New Yorku pracovať na britskú políciu, aby posilnil elitnú jednotku. Hrá ho Michael Brandon. Dempsey a Makepeaceová sa celý čas podpichujú a keby sa už-už zdalo, že si vyjadria niečo viac ako sympatie, napokon medzi nimi k ničomu nedôjde.
V skutočnosti sa hlavní predstavitelia do seba zamilovali, hoci ich prvé stretnutie vraj nedopadlo dobre. „Michaela som vôbec nepoznala, takže som nevedela, že si už precvičoval svoju postavu a ja som si len pomyslela, že je úplne protivný. Bol hlučný, kričal na plné hrdlo. V tom čase som mala priateľa, išla som domov a povedala: ‚Ten muž je nočná mora, neviem, ako s ním budem pracovať,‘“ spomína na ich zoznámenie Glynis Barberová.
No napokon sa z nich stal pár aj v súkromí. Po tom, čo seriál prestali v novembri 1986 vysielať, sa nakrátko rozišli. Svoj vzťah však obnovili, v novembri 1989 sa zosobášili a v roku 1992 sa im narodil syn Alex. V čase svadby mal on 44 rokov a za sebou jedno neúspešné manželstvo, ona mala o desať rokov menej.
Columbo
Asi najviac sa však tvorcovia vybláznili na poručíkovi Columbovi. Tento americký policajt talianskeho pôvodu je už legendou. Hoci je Peter Falk skvelý herec a vytvoril veľa skvelých postáv, úloha popleteného poručíka s ním doslova zrástla.
Príbehy tohto seriálu sú postavené na hlavu, od začiatku totiž poznáme vraha. Napriek tomu je pre nás jeho odhaľovanie vzrušujúce. Vlastne nás baví sledovať, ako Columbo s vrahom zakaždým hrá zvláštnu hru - nikdy nevieme, či naozaj nevie, alebo už vie a len sa robí, že nevie, aby zmiatol vraha. Hoci sa novšie diely od starších líšia a posunuli sa ešte viac k umeleckému artefaktu s komediálnymi prvkami, povinné rituály v každom Columbovi musia byť.
Poručík za každých okolností fajčí aj v interiéri cigaru a klepe popol na koberec, za čo mu v takmer nefajčiarskej Amerike vždy niekto vynadá. Jedáva čili a v každom dieli spomína pani Columbovú, ktorú nikdy neuvidíme, aj keď sa už k tomu schyľuje.
Columbo každého irituje svojím divným autom a hlasom Dalimila Klapku či Petra Haničinca vždy nadšene vysvetľuje, že „pane, to je francouzský auto, Peugeot“. Columbo nikdy za nič na svete nevymení svoj ošumelý baloniak, vďaka ktorému sa mu v jednom dieli ujde polievka bez bezdomovcov, lebo rehoľná sestra z charity si ho pomýli s asociálom.
No a nikdy nemôže chýbať Columbova tradičná veta, ktorú vysloví v každom dieli niekoľkokrát, keď je už-už na odchode a vrah či vrahyňa si vydýchnu, že sa dotieravého poručíka konečne zbavili. „Prepáčte, môžem ešte na chvíľočku? Takmer by som zabudol...“
Divák sa zabáva a keby nepočul svoje obľúbené repliky, nebol by spokojný. Columbo je teda naozaj zvláštna detektívka, ktorá má svojich skalných priaznivcov. Staršie diely dnes už mnohí sledujú aj z nostalgie za luxusom Ameriky sedemdesiatych rokov, keďže vrahovia sú samí ľudia z lepšej spoločnosti, bývajú v krásnych domoch a jazdia na drahých autách.
Peter Falk (1927) ako poručík Columbo. V civile žije so svojou druhou
manželkou, herečkou Sherou Danese (1949). Podľa najnovších správ
83-ročný Falk trpí Alzheimerovou chorobou
Nové vyšetrovacie metódy
Mnohé, kedysi kultové a na svoju dobu revolučné kriminálny seriály sú nám dnes už trochu smiešne. Nejde len o to, ako sú „starí“ kriminalisti vymódení a aké majú účesy. Akčná kamera, rýchle strihy, vizuálne efekty – to všetko dnes pridáva kriminálkam na atraktívnosti.
Aj napriek tomu, že trestné činy, ktoré policajti vyšetrujú, sú stále rovnaké ako pred tridsiatimi rokmi, zrejme najviac sa zmenili vyšetrovacie metódy. V sedemdesiatych ani v osemdesiatych rokoch nikto nechyroval o mobilných telefónoch, policajti sa dorozumievali iba vysielačkami, zločinci často telefonovali z telefónnej búdky. Aj podľa toho sa niekedy dalo identifikovať, kde sa vrah nachádza.
Ak povedzme policajt v štúdiu analyzoval nahrávku telefonického hovoru s vrahom a počul v pozadí zvuky kolotočov, o mieste, odkiaľ vrah telefonoval, mu to niečo povedalo. Takisto naháňačky na autách boli kedysi napínavejšie, možno aj preto, že neexistovalo GPS, ABS a ani airbagy. A čo je najväčšia zmena – neexistoval internet ani osobné počítače.
Ak sa aj počítač alebo fax v seriáli objavili, tak len ako absolútna technická novinka. Zatiaľ čo daktyloskopia sa v kriminalistike využíva od roku 1892, DNA analýza sa ako kriminalistická metóda začala využívať až od roku 1985 (u nás o desať rokov neskôr). To znamená, že Columbo, Kojak, Derrick, Mike Stone, Doyle s Bodiem, komisár Moulin či Dempsey a Makepeacová ich vo svojich prípadoch nemohli používať a spoľahnúť sa mohli len na svoje skúsenosti, intuíciu a kreativitu.
Nenapreduje len svet zločinu a kriminalistiky, ale menia sa aj samotné kriminálne seriály, keďže aj dnešný televízny divák je iný a tvorcovia sa mu prispôsobujú. Podstata, pre ktorú aj dnes diváci kriminálky milujú, zostáva však stále rovnaká. Ide o to chytiť vraha, aby zlo bolo potrestané. A to sa nezmenilo od čias radu Vacátka a Hriešnych ľudí mesta pražského.
Kedysi boli scenáristi vtipní a nápadití. V britskom seriáli Randall a Hopkirk z roku 1968 si dokonca vymysleli detektíva ducha. Hlavnými postavami seriálu sú dvaja priatelia, detektívi Jeff Randall a Marty Hopkirk, ktorí spoločne prevádzkujú vlastnú detektívnu kanceláriu. Potom, ako Hopkirka zavraždia (zrazia ho autom), začne sa Randallovi zjavovať ako duch a pomáha mu vyriešiť kriminálne prípady. Randallovi pomáha aj Hopkirkova niekdajšia snúbenicaAutor: Monika Almássyová
