„Píšem na všetky strany," hovorí herec, scenárista, režisér a spisovateľ LACO KERATA. Keď vydal poviedky Mám sa..., Anasoft litera ešte nejestvovala. Potom písal na „iné strany", hlavne divadelné, no keď vlani vydal román Zlý herec, hneď sa ocitol v desiatke finalistov medzičasom už 5. ročníka prestížnej literárnej ceny.
Zlý herec je vaším prvým románom. Ako k nemu došlo, bola to tá klasická cesta - od básní cez poviedky? Alebo sa vynorila „románová" téma?
„Oslovil ma Koloman Kertész Bagala, či by som sa nepustil do románu. Argumentoval, že on i mnohí ďalší považujú moje poviedky i básne za zaujímavé, takže by stálo za pokus napísať niečo väčšie, rozsiahlejšie, viacvrstevnejšie. Téma herectva, filmovania, dabovania je mi blízka, takže tá sa mi ponúkla akosi sama. Veľa som v tom prostredí prežil, tak som sa rozhodol, že o tom bude román. Teda je to skôr novela, možno."
Aké písanie máte radšej - voľnejšie, kde si môžete takmer neobmedzene vymýšľať, ako to bolo v predchádzajúcej poviedkovej knihe Mám sa..., alebo vychádzajúce z konkrétnych reálií a vlastných pracovných skúseností?
„Bližšie je mi vymýšľanie, inklinujem k fantazmagorickejšej tvorbe. Osobitne pri písaní pre divadlo ide skôr o absurdnejšie veci. V Zlom hercovi som chcel trochu zachovať reálnosť prostredia, hoci aj v tomto románe je veľmi veľa vymysleného. Keď sa tam nejakí ľudia nájdu, tak je to len omylom."
Stretli ste sa s názorom, že je to autobiografický román?
„Niekto si to možno myslí, ale nie je to tak. Hlavný hrdina Timotej Vrák vôbec nie som ja, aj keď mi ten človek je nejakým spôsobom sympatický. Nie je a nebude hviezdou, možno aj zhodou okolností, a trochu je aj smoliar. A možno mu o to až tak ani nejde. Zdalo sa mi zaujímavé ukázať takého nepriebojného herca v prostredí, kde človek musí byť jednoznačne priebojný. Predstavuje syntézu pováh ľudí, ktorí sa asi nikdy nedostanú do tej prvej várky hercov, vždy budú takzvanými zborovými dabingovými hercami."
Dajú sa tieto typy z dabingového prostredia zovšeobecniť aj na ostatnú umeleckú komunitu, či dokonca aj na celú spoločnosť?
„Sú to typy, ktoré sa v každej umeleckej brandži, ale aj v iných spoločenských prostrediach bežne vyskytujú. Ale prostredníctvom týchto hercov, ktorí sú oveľa emotívnejší, aktívnejšie reagujú, sú hysterickejší, dali sa pôsobivejšie vyjadriť pocity ľudí z ktorejkoľvek vrstvy spoločnosti. Ako sa boja, ako reagujú, ako sa správajú v rôznych situáciách, ktoré sa často dramaticky menia. A ako nevedia či vedia na ne reagovať."
Chcete dať svoj hlas niektorému z finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2010? - Kliknite sem.
Román je vystavaný z množstva krátkych kapitol. Dá sa za tým hľadať vaša skúsenosť z tvorby dramatických diel, divadelných či rozhlasových hier, alebo skôr inklinácia k osvedčenému poviedkovému žánru?
„Po tom nepátram, v každom prípade sa najlepšie cítim v krátkych útvaroch. Možno preto, že som netrpezlivý, že som rád, keď hneď v prvý večer je niečo skončené. Chcem, aby aspoň jedna časť stavby bola hotová čo najskôr, preto som aj tento väčší celok písal vo fragmentoch. Na druhej strane si myslím, že aj ľudia sú radi, keď si k tomu večer sadnú a za pár minút majú aspoň jednu krátku kapitolu prečítanú."
Myslíte ešte aj inak na svojho čitateľa?
„V rámci divadla som sa naučil písať a inscenovať veci tak, aby boli zrozumiteľné pre diváka, poslucháča alebo čitateľa. Nerád by som použil slovo prispôsobovať sa mu, no určite sa ho snažím trochu pochopiť. Ale, samozrejme, v prvom rade sa tá dráma, dialóg, poviedka či román, musí páčiť mne. Až potom začnem myslieť na zrozumiteľnosť."
Píšete paralelne viac vecí naraz, alebo sa do novej hry či knihy pustíte, až keď je predošlá uzavretá?
„Mám veľa vecí rozrobených, píšem na rôzne strany, a k tomu režírujem a hrám. Vyzerám teda dosť nesystematicky. Na druhej strane je to však aj relax, možno keby som sa dlhodobo venoval vždy len niečomu, tak by som sa v tom trochu utopil. Rôznorodosť je vlastne inšpiratívna. Myslím, že vždy budem robiť viac vecí naraz, neviem si predstaviť, že by som súčasne nehral divadlo, nepísal a nerežíroval."
Fórum kritikov
Fabula vtiahne čitateľa do (na prvý pohľad) atraktívneho prostredia dabingových hercov. Hlavnou postavou je asi štyridsaťročný rozvedený otec jedinej dcéry a zároveň zborový dabingový herec Timotej Vrák, ktorý je akýmsi puškinovským typom „zbytočného človeka“. Dni sa mu podobajú ako vajce vajcu, plynú bez akýchkoľvek vzruchov či zážitkov.
Autor uplatňuje svojský humor, ktorý by bez hyperbolizácie a vzápätí nastupujúcej irónie a satiry bol málo účinný. Skladbou a výberom slov dokáže stvárniť city a pocity človeka, jeho vzťah, niekedy rýchlo sa meniaci z vypočítavosti, k iným ľuďom. Na próze býva zázračné, ak v nej nejde o zvláštne dejové napätie, a napriek tomu dokáže čitateľa upútať a držať v napätí. To je v značnej miere prípad Zlého herca Laca Keratu.
Jana Kopčová
Gabriela Rakúsová
Bol to nôž alebo bábovka?
Laco je tvorca, ktorý je pre mňa takmer nerozlučne spätý s nonsensom. Veľmi dobre si doteraz pamätám okamih, keď som po prvýkrát prišiel do kontaktu s jeho textom. Bolo to pre mňa v rámci slovenskej literatúry niečo nové a bláznivo veselé. Lacov humor, a nielen ten literárny, má totiž korene v tom, ako buduje asociatívne reťazce.
Pre Laca vôbec nie je problém nechať uvažovať Dubkáčika a Budkáčika o tom, či to, čo drží v rukách blížiaci sa mäsiar, je veľký nôž alebo bábovka. Vbehli mi od smiechu do očí slzy. Ale len na chvíľu, pokiaľ mi nedošlo, že keby som bol jedným z dvojice, tiež by som tak zúfalo chcel vidieť bábovku, až by som ju uvidel.
Ešte zreteľnejšie sa to dá odpozorovať v jeho básniach. Napríklad: „Idem po ulici, kúpil som v obchode čerstvú salámu...“ Banálna situácia, ktorá o chvíľu prejde do mierne erotických náznakov, aby sa potom skončila „veľkým“ posolstvom o osude: „Salámu budeme spolu jesť, lebo sme si súdení.“
Samostatnou kapitolou je jeho spev. Laco má nielenže vynikajúci sluch a výborne intonuje, ale pri speve a improvizovaní postupuje rovnako „bláznivo“, ako pri písaní. Výsledkom najčastejšie býva fakt zábavná parafráza nejakého hudobného štýlu, podporená zvukovo takmer dokonalou imitáciou pre nás exotického jazyka (najčastejšie to je nejaký severský alebo arabský jazyk) a, to treba podčiarknuť, s veľmi silnou melódiou.
A k tomu všetkému je ešte aj vynikajúcim rozhlasovým režisérom. A „Zlým hercom“.
Možno to má všetko korene v tom, že sa Laco narodil v Novákoch, vyrastal v Pakistane a žije v Bratislave. Ale možno nie. Možno to je všetko o čerstvej saláme.
Karol D. Horváth
