Simon Mawer (1948) debutoval až po štyridsiatke a najväčší úspech – opakovanú nomináciu na Man Bookerovu cenu – mu priniesli dva romány, odohrávajúce sa na Morave. Najprv to bol Mendelov trpaslík, príbeh vedca, ktorý zasvätil život skúmaniu genetickej poruchy. Minulý rok sa do užšieho výberu o prestížnu cenu dostala Sklená izba, ktorá nedávno vyšla pod názvom Skleněný pokoj v Knihe Zlín.
Mená v románe sú síce iné, ale historické fakty a brnianske reálie vykúkajú z každej kapitolky. Namiesto Tugendhatovcov sledujeme bohatých mladomanželov Viktora a Liesel Landauerovcov a nekonformný sebavedomý architekt, ktorého požiadajú, aby im navrhol dom, nie je Mies van der Rohe, ale Rainer von Abt. Ten chce stavbou Vily Landauer vytvoriť rodine jej vlastný svet, usmerniť jej životný štýl. „Vaše obydlie bude umeleckým dielom, nad ktorým budú ľudia žasnúť,“ hovorí.
Vila Landauer a predovšetkým jej obývačka so sklenými stenami sa stávajú esenciálnym „hrdinom“ knihy. Mawerov jazyk je v duchu von Abtovho presvedčenia, že „ornament je zločin“, čisto funkčný. Rozprávanie stojí na stručných, racionálnych opisoch a sviežich dialógoch. Jedinú, i keď nie veľmi originálnu lyriku, si Mawer dovolí v spojení so sklenou izbou, ktorá sa stáva zrkadlom nálad, emócií a situácií ľudí v nej prítomných. Po čase všetky tie odrazy slnka, hry svetla a mliečnobiely jas začnú byť predpovedateľné a trochu banálne. Na prvých dvesto stranách knihy to však Mawerovi odpustíte, pretože čítate inteligentne napísaný román s dobrým príbehom, ktorý je napínavou romancou i drámou. Napriek Mawerovmu jazykovému minimalizmu cítite počiatočný závan prvorepublikového nadšenia, nádej a dôveru v budúcnosť, rovnako ako neskôr Viktorove obavy a úzkosť, pretože je žid. Táto prvá polovica knihy, ktorá sa končí odchodom Landauerovcov do exilu, je kompaktná a vyvážená. Potom, na ďalších dvesto stranách, sa udalosti zhustia.
V sklenej obývačke sa najprv odohráva nacistický biometrický výskum, neskôr je ubytovňou Červenej armády a nakoniec fyzioterapeutickou telocvičňou. Po niekoľkých časových skokoch sa ocitneme až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Jediným spojivom všetkých častí knihy je okrem postupne chátrajúcej sklenej izby azda najlepšie vykreslená postava, bohémka Hana, Lieselina najlepšia kamarátka. Škoda, že záver celkom vydareného románu zhadzuje priveľa „osudových náhod“ a nečakaných stretnutí.
Mimochodom, ak chcete na vlastné oči vidieť Vilu Tugendhat, musíte počkať dva roky do ukončenia jej rekonštrukcie. Ak však chcete vidieť Simona Mawera, príďte 11. mája do Brna, mesta, ktoré ho inšpirovalo, na jeho autorský večer a autogramiádu.
Autor: Barbora Škovierová
