Memoárová literatúra má svoje prednosti a má aj svoje úskalia. Prozaik Ivan Lehotský nás už vo svojom debute Moje diery v ementáli presvedčil, že prednosti dokáže rafinovane zužitkovať a tomu druhému sa vie úspešne vyhnúť tak, aby v čitateľovi neprebudil pocit nezáujmu.
Recenzia/kniha
Ivan Lehotský: Murovaná drevenica.
Petrus 2010.
Stretnutie s ľahkoatletickým reprezentantom
Zatiaľ čo v prvej knihe pútavo rozpráva o svojom živote slovenského emigranta vo Švajčiarsku, v druhej knihe sa sústredil na Slovensko, na obdobie detstva a mladosti pred emigráciou a svoje spomienky preklenul do súčasnosti, teda do obdobia porevolučného návratu a orientovania sa v novom prostredí, inom než to, z ktorého vyšiel.
Čitateľ tak postupne dostáva ponuku nahliadnuť do viacerých vzťahov malého chlapca – neskoršieho autora – s jeho bezprostredným okolím: s babkou Irmou, manželkou bohatého židovského továrnika Samuela Steinera, s mamou Evou, nezávislou, odvážnou a slobodomyseľnou ženou, či s otcom Ferom, ľahkoatletickým reprezentantom, ktorého otec bol osobným strážcom a pravou rukou Andreja Hlinku.
Ako teológ
Tento naozaj pestrý rodokmeň formuje autorov základný životný pocit a dáva mu do vienka schopnosť pozerať sa na svet i na seba s odstupom. Prezrádza to aj jeho písanie: ľahké, nekonfliktné, neposudzujúce, humorné.
A aby sme nezabudli na jeho vari najcharakteristickejšiu vlastnosť: jeho písanie je sebaironizujúce.
Azda najsilnejšie miesta textu sú práve tie, v ktorých Ivan Lehotský nezaprie v sebe teológa a v ktorých vypláva na povrch vedomie stotožnenia sa, zmierenia, akéhosi metafyzického splynutia s kontinuálnosťou života.
„Navštívil som ich hroby, poklonil som sa, vzdal som úctu ich pamiatke a zmieril som sa s nimi. Preto aj dnes, keď o tom hovorím a píšem, viem, že aj ja som jeden z nich, že patrím do tej istej kategórie neandertálcov, ako boli oni, a že nie som o nič lepší ani o nič horší,“ píše Lehotský.
Minulý, súčasný aj budúci kráľ je nahý
Záverečná časť mapuje súčasné reálie Slovenska z pohľadu človeka vracajúceho sa spoza železnej opony. Môžeme ju chápať aj ako isté nastavenie zrkadla nám, ktorí tie reálie vytvárame.
Čitateľ nemusí súhlasiť s autorovými politickými názormi, no mnohé z jeho postrehov nás môžu osloviť a prinútiť ku kritickej reflexii. Práve tam, kde neodbytne tušíme, že autor sa nemýli.
Napokon, jeho primárnym úmyslom nie je kritizovať a ako sám píše v predslove: „...skôr je to pohľad dvorného blázna, ktorý nie je od nikoho závislý a môže povedať slovenským kráľom z minulosti, súčasným, eventuálne aj budúcim, že kráľ je nahý...“
