Zlaté časy pre falšované umenie

Mnohí umelci spochybnili hranicu toho, čo je originál a čo je už len kópia. K tomu sa pridávajú reštaurátori, ale aj podvodníci.

LONDÝN. BRATISLAVA Ak sa chcete živiť falšovaním umenia, odborníci radia, aby ste sa zamerali na súčasných alebo moderných autorov, pri nich sa dajú povrchy odhaliť najťažšie. Zatiaľ čo starí majstri sedeli nad svojimi dielami celé týždne a mesiace a dôležitý bol pre nich každý detail, ich nasledovníci často vyprodukujú aj niekoľko obrazov za deň.

Nie náhodou nazval Andy Warhol svoje štúdio Factory (Fabrika) a podobne mohol svoj ateliér pomenovať aj Pablo Picasso. Väčšina z jeho 10tisíc diel sá dá ľahko falšovať, a to nielen pre štýl, ale aj vďaka tomu, že maľoval farbami, aké sa používajú dodnes.

Draho nadobudnuté

Na konci júna plánuje londýnska Národná galéria otvoriť výstavu s názvom Skúmanie zblízka: falzifikáty, omyly a objavy. Ak sa k moci nedostanú konzervatívci a nezmení sa otvorená politika britských galérií, až do jesene budete môcť na Trafalgarskom námestí zadarmo vidieť najzaujímavejšie kúsky z depozitára galérie, o ktorých by mnohí najradšej nehovorili.

Odhady sa rôznia, ale aj tak sa počet falošných umeleckých diel v podobných galériách odhaduje až na dvadsať percent. Čo jedna generácia galeristov nakúpi v dobrej viere, že ide o originál, nasledujúca detailne skúma a často nájde podvrhy či omyly.

Sú experti, čo si viac cenia falzifikáty než pôvodné diela. „Niekedy si vážite ich techniky a vloženú snahu viac než pri origináli, ktorý namiešal znudený učeň na nejakom workshope," povedala pre denník Independent výskumníčka z konzervačného oddelenia Národnej galérie Rachel Billingeová.

Vedecké oddelenie jej galéria založila už v roku 1934 a dnes patrí medzi najvýznamnejšie svetové pracoviská, kde sa skúmajú materiály a techniky západoeurópskych maliarov. Pripravovaná výstava predstaví štyri desiatky diel, ktoré boli pre odborníkov najväčšími výzvami. Nepôjde iba o falzifikáty, ale aj o diela s nejasným autorstvom. Otázka originálu sa natíska aj pri viacnásobne reštaurovaných dielach.

Celá jedna miestnosť bude patriť Boticellimu, nájdete tam aj diela a domnelé diela od Raffaela, Dürera či Rembrandta. Falošného Boticelliho galéria kúpila drahšie, než sa v tom čase predalo iné, pravé dielo tohto majstra. Vtedajší riaditeľ galérie skoro prišiel o miesto, keď sa situácia zopakovala a do zbierok kúpili falošného Holbeina.

Výstava chce poukázať, ako pokročila veda a technológie, aj vďaka vlastnému výskumnému centru sa galérii darí vyhýbať sa podvrhom. Posledný takýto obraz galéria kúpila na konci 50. rokov, keď do jej zbierok pribudol údajný Rembrandt. Proces však môže byť aj opačný, viaceré diela od neznámych autorov sa ukázali pri po odbornom skúmaní ako diela starých majstrov.

Originál nadovšetko

Hoci väčšina milovníkov umenia aj tak vyrastá na knižných reprodukciách slávnych diel, pre galérie a zberateľov sú originály nenahraditeľné, nehovoriac o cenových rozdieloch. Nedávno sa potvrdilo, že autorom obrazu Jána Krstiteľa v Národnej galérii vo Washingtone je Michelangelo. V tomto prípade sa jeho cena odhaduje na viac ako 150 miliónov dolárov, v prípade, že by išlo o menej známeho umelca, by bola cena len okolo pol milióna.

„Zdá sa, že len málo odborníkov je ochotných priznať, že dnešný svet výtvarného umenia je nový, nesmierne aktívny a úplne bezzásadový svet falšovateľov," vyhlásil Thomas Hoving, bývalý riaditeľ Metropolitan Museum of Art. Podľa jeho odhadov až 40 percent najdrahších diel na umeleckom trhu tvoria falzifikáty. V istom čase viselo v obrazárniach a umeleckých galériách 600 Rembrandtov a ďalších 350 ich bolo v súkromných zbierkach. Odborníci však tvrdia, že majster vytvoril iba 320 diel.

Ako odporúča Don Thompson, autor knihy o súčasnom trhu s umením, najistejšie je predávať kópiu v Japonsku, pretože keď japonský kupec zistí, že sa nechal podviesť, hanbí sa za to a je málo pravdepodobné, že by zašiel na políciu. Tvrdí, že mnohí galeristi a špecialisti aukčných domov sú ochotní tolerovať existenciu falošných diel, pokiaľ sa to netýka ich samých. Zrejme vedia, že mnohé obrazy majú kdesi v Ázii svoje „dvojčatá", ale nikto nič nehovorí, pokiaľ sa v Európe a Severnej Amerike obchoduje s originálmi.