Vaša druhá kniha pre dospelých vychádza po dvanástich rokoch od debutu Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov. Prečo tak neskoro?
„Môžu za to subjektívno-objektívne dôvody. Medzi subjektívne patrí moja autorská nedisciplinovanosť, lenivosť a rozptyl záujmov od jazykovedy cez divadlo, komiksy až po literatúru pre deti i dospelých. Tie objektívne poznajú asi všetci - nezáujem vydavateľov o slovenských autorov, prípadne i o poviedkovú tvorbu."
Medzitým vám vyšli dve knihy pre deti. Je písanie detských kníh v tomto zmysle ľahšie alebo oddychom?
„Ľahšie určite nie je. Chcem byť perfekcionistom aj v textoch pre deti a pravidelne sa mi stáva, že rozprávky niekoľkokrát prepisujem, opravujem, až kým nemám pocit, že som s nimi ako-tak spokojný. Skrátka nemám čarovné pero, z ktorého by sa čosi len tak ľahko a rýchlo vylialo či vysypalo na papier. Ako oddych však písanie kníh pre deti vnímať môžem. A ešte čosi, v detských textoch si môžem splniť to, čo sa mi v živote určite nepodarí."
Za všetky svoje knihy ste dostali ceny (Rubato, Prémia Ceny Ivana Kraska, dvakrát Najlepšia detská kniha, Cena Literárneho fondu, Cena rektora PU), teraz ste vo finále Anasoft litery. Ktoré z ocenení si vážite najviac?
„Rovnako si vážim asi všetky ocenenia - viem, že to znie ako fráza, ale je to tak. Rubato však bola moja prvá veľká cena, vďaka nej vyšiel môj debut a to, čo je prvé, je vždy prvé. Nominácia do finále Anasoft litery ma, samozrejme, potešila. Bol by som pokrytec, ak by som tvrdil, že mi na chvíľku nepošteklila ego a na okamih som prestal pochybovať o tom, či viem, alebo neviem písať. Ale fakt len na okamih, pochybnosti sa vrátili."
V Nanebonevzatí sa v porovnaní s debutom objavujú intertextuálne poviedky - súvislosti. Usilujete sa písať pre rôznych čitateľov, alebo máte predstavu o tom svojom?
„Potešilo by ma, keby kniha nebola určená len malému 'ezoterickému' krúžku čitateľov - kiežby sa v nej našli viacerí. Čo sa týka intertextuality, pre mňa je to istá hra na skrývačku alebo hľadanie ukrytého pokladu. Niekde niečo v texte 'zakopem' a potom je na čitateľovi, či to nájde, alebo nie. Ak nie, nič sa nedeje, no ak áno, verím, že sa poteší, v každom z nás predsa zostalo kúsok dobrodruha a zlatokopa a všetci sa radi hráme, hoci aj s literárnym textom."
Objavuje sa tam aj viac lyrických postupov ako v debute. Súvisí obraznosť s úsilím pomenovať veci nepriamo, alebo ste chceli zjemniť často pochmúrnu tému?
„Možno to súvisí aj so zmenami vo mne - veď každý píše len a len o sebe. Oproti Hrobom som asi zracionálnel (neodvažujem sa napísať dospel, pretože k tomu mám ďaleko), možno aj spesimističtel, čo sa pokúšam kompenzovať v textoch: racionálnosť lyrikou v Nanebonevzatí alebo pesimizmus humorom v knihách pre deti."
Čítali ste túto knihu a páčila sa vám? Hlasujte za ňu v Cene čitateľov denníika SME - kliknite.
Pre vaše knihy je typický zmysel pre humor, ale aj irónia. Máme viac dôvodov pre radosť alebo pre kritiku?
„Ako latentný pesimista a skeptik som uhundraný a kritický, ale pripúšťam, že v živote sa objavia okamihy, keď sa treba aj tešiť, a asi ich nie je, našťastie, až tak málo."
Cintorín a nebo asociujú smrť. Je pre vás dôležité písanie aj ako (sebecké) uvažovanie o nej?
„Áno, uvažovanie o smrti je pre mňa dôležité. Asi preto, že jej nerozumiem, a pretože smrti nerozumiem, sa jej strašne bojím. Mám z nej hrôzu. Kdesi som síce čítal, že tzv. horor mortis - strach zo smrti je pre človeka prirodzený, no i tak si myslím, že smrť je veľmi čudná. Písanie o nej mi síce nepomáha zmieriť sa s ňou, ale aspoň sa môžem vyrozprávať a dostať obavy zo seba."
Ovplyvňuje vás pri písaní, že ste absolventom slovenčiny a literatúry, veľa čítate a porotcujete mnohé súťaže?
„Určite, ale snažím sa, aby som neskĺzol do polohy poeta doctus, teda spisovateľ naučený. Pripomína mi to grafomanstvo, keď niekto síce vie, ako sa má písať, ovláda všetky pravidlá tvorenia textu a dogmaticky ich dodržuje, ale samotnému textu chýba duša a autorovi často aj talent. Čítanie je drogou, bez neho si nedokážem svoje fungovanie predstaviť a s písaním je určite späté, aspoň v počiatkoch tvorby. Nuž a porotcovanie? Sám som bol kedysi súťažiacim a tak sa snažím dávať ďalej to, čo sa mi na súťažiach dostalo, alebo nedostalo."
Vnímate život mimo centra ako výhodu alebo nevýhodu?
„Výhodou je určite to, že my 'vidiecki' autori nie sme vtiahnutí do bojov odohrávajúcich sa v centre, na druhej strane blízkosť pri centre mnohokrát zabezpečuje lepšie publikačné možnosti, častejšiu prezentáciu a podobne."
Súvisí vaša schopnosť tvoriť pôsobivé dialógy s tým, že sa venujete divadlu?
„Divadlo je moja srdcovka, ak by som sa mal ešte raz rozhodnúť, čo chcem ísť študovať, asi by som si vybral réžiu. Teraz s divadlom len amatérsky koketujem - ako scenárista, herec i ten môj obľúbený režisér. A ako divadelná a rozhlasová tvorba ovplyvňuje presvedčivosť mojich dialógov? To už musia posúdiť iní."
Apokalyptik s detskou dušou o tom vie svoje
Nerád cestuje, rád však spoznáva nové miesta. Miluje sny a ich atmosféru, často sa však bojí zaspať pre nočné mory. Neverí na duchov, no neprestajne po nich pátra. Bojí sa smrti, vie však o nej neskutočne dlho hovoriť.
Možno aj vďaka tejto rozpoltenosti je Peter Karpinský krásne komplexný človek.
Cez víkend mal čítanie zo svojej novej knihy v stupavskej synagóge. Moderátor Dado Nagy sa ho opýtal, či to s ľudským strachom a apokalypsou, ktorá je v jeho textoch taká častá, nie je ako so žiarovkou, čo sa náhle vypáli.
Odpovedal príbehom. Keďže učí na univerzite, často na štátniciach zažije, ako im ktosi odpadne. A vyzerá to podobne, ako keď sa vypne vysávač. Študent či študentka idú, idú a zrazu „šťuk“ – akoby niekto vytiahol kábel. Študent-vysávač sa zvezie na zem, je dokonané.
Štátnice síce nie sú na pohreb, ale jeden z najväčších strachov, ktoré Peter priznáva, je práve strach zo smrti. Možno preto o nej často píše.
Takto krásne komplexné sú tiež jeho poviedky v knihe Nanebonevzatie. A nielen v nej. Aj v jeho prvej knihe Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov či v jeho rozprávkach.
Karpinského príbehom sa stačí odovzdať. Predstavujú miesta spojené rozlične dlhými nitkami so skutočným životom – so skutočnými ľuďmi, s ktorými žijeme, s reálnymi ulicami, trhom, novinovým stánkom, nemocnicou atď. Starneme, meníme sa a mení sa aj sila a dĺžka nitiek, teda vzťahov.
Petrovo písanie – pre dospelých aj pre deti – dovoľuje na chvíľu sa zastaviť, zistiť, kde práve človek stojí a k čomu je viazaný. Výsledný obrázok nebýva vždy optimistický, no v nás ostáva kus dieťaťa – s vierou, že aj tá najmenšia hra síce nezachráni svet, ale určite má zmysel.
Peter Karpinský, apokalyptik s detskou dušou, vie o tom svoje
Radoslav Tomáš
Autor je básnik a publicista
Autor: Marta Součková
