Tragikomické postavičky v nich presviedčajú čitateľa, že sa oplatí v živote človeka zamýšľať nad každým úsmevom aj slzou.
Do vašich poviedok, ktoré na prvý pohľad vyzerajú tak jednoducho, sa celkom spontánne vkrádajú postavy, ktoré majú do činenia s písaním a umením, čosi by chceli dokázať. Čo vás láka na tejto forme?
„Vo svojich prózach vrátane knihy Telegram sa pokúšam, podčiarkujem slovo pokúšam, spájať jednoduché so zložitým, nízke s vysokým, textové s tým, čo je nad textom (druhoplánová línia), pod textom (medziriadkový priestor) a za textom (katarzná zóna). Do pásma vysokého patrí dosť často aj túžba postáv tvorivo sa prejaviť, ktorá stroskotáva na nedostatku osobných dispozícií, vôle a limitujúcich spoločenských faktoroch. Na tejto forme ma láka jej konfliktotvorná, frustrujúca, groteskná i humoristická energia."
Do akej miery sa vidíte v postavách nielen ako spisovateľ?
„Literatúru pokladám za fikciu, no mnohé z činov a zážitkov svojich postáv som okúsil na vlastnej koži už len preto, že ako človek roztržitý, ktorého - povedané slovami Alexandra Matušku - humor vyhľadáva aj bez jeho pričinenia, som si sám sebe neraz literárnym objektom."
Figúrky vo vašich rozprávaniach sú detailne a vtipne vykreslené, ale často nie veľmi šťastné, a takými aj zostávajú. Prečo?
„Nazdávam sa, že i na tom má svoju účasť rozpor medzi ideálom a neschopnosťou týchto jedincov ho naplniť."
Čítali ste túto knihu a páčila sa vám? Hlasujte v Cene čitateľov denníka SME - kliknite.
Ich konanie rád sprevádza alkohol. Nakoľko dôležitou témou je pre vás?
„Alkohol vnáša do konania postáv komické prvky, no môže mať, tak je to napríklad v próze Telegram, podľa ktorej dostal názov celý súbor, veľmi nepriaznivé, priam tragické následky."
Fórum kritikov
Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta.
Juraj Kušnierik
.týždeň
Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu.
V Rakúsovej schopnosti po〜ukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku.
Ada Jung
SME
Ženu odhaľujete vo viacerých podobách, no v každom prípade skôr ako nepochopiteľnú bytosť. Ako ju vlastne vnímate?
„Usilujem sa o to, aby konflikty v sujete žena a muž nevyplývali z programovej promiskuity a orientácie na telesnosť, ktorej by ako atraktívnej a biologicky prirodzenej téme rozumeli, keby vedeli čítať, aj animálne tvory, ale z veľkosti zanedbávaných a podceňovaných maličkostí. Z duchovného hľadiska skrýva v sebe ľudské indivíduum, či už ide o ženu, alebo o muža, značnú mieru tajomstva. Keďže podľa pozoruhodného vyjadrenia Čechova je úlohou beletristu svedčiť, nie súdiť, potom by mal autor pri stvárňovaní činov a povahy ženských i mužských postáv dať čitateľovi prostredníctvom náznaku a nedopovedania príležitosť na vlastné posúdenie a dotváranie textovej situácie."
Koketujete pri písaní často so smrťou. Hoci ju nie vždy priamo riešite, je stále prítomná. Je ťažké o nej písať?
„Písať o smrti je náročné, lebo pri tejto téme hrozí z jednej strany sentimentalita a z druhej neprijateľný chlad, ľahostajnosť a stŕpnutie."
Pamätáte si moment, keď ste prvý raz pocítili potrebu napísať niečo literárne? Akú úlohu zohralo rodinné zázemie? Aká bola pohnútka a čo vás potom následne držalo?
„Hoci som publikoval takzvané prozaické miniatúry už začiatkom šesťdesiatych rokov, naozajstnou pohnútkou sa pre mňa stal až konflikt eufórie a agresie v roku 1968. O rok na to som uverejnil v Slovenských pohľadoch tri poviedky a odvtedy som sa začal s prestávkami venovať próze systematicky."
Čítajú vaši študenti vaše literárne diela?
„To nesledujem, ani s nimi na túto tému s výnimkou organizovaných besied nediskutujem. Pri spracúvaní prózy, čerpajúcej látku z vysokoškolského prostredia, ma však niektoré typy študentov inšpirujú."
Ako sa v praxi prelína vaše písanie literatúry s vedeckou a pedagogickou prácou? Vraciate sa k svojim príbehom každý deň? Aké sú to pre vás chvíle?
„Povedal by som, že spomenuté oblasti si nekonkurujú, skôr sa dopĺňajú. K svojim textom sa vraciam každý deň, keď mám už načrtnutú hlavnú líniu a keď ich rozpracúvam do definitívnej podoby. Táto orientácia na maličkosti je pre mňa najťažšou a rozhodujúcou etapou v celom produkčnom procese. Potvrdzuje sa v nej všeobecné pravidlo, že autor nie je vládcom a imperátorom, ale služobníkom textu."
Mysleli sme si, že sa zabávame
Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti.
Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov.
Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému.
Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano.
Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne.
Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce.
Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali“.
Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť.
Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel.
Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy.
Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť.
Viktor Suchý
Autor je kníhkupec
