Jana Kirschner vydala po trojročnej pauze nové CD s názvom Krajina rovina. Je výrazne osobnejšie ako predchádzajúce albumy.
Už obal je nečakaný. V popredí stôl, opadané kvety, za ním stojí vážne sa tváriace dievča, ktoré sa stráca v tme. Booklet cédečka obsahuje šesť ďalších fotografií Jany Kirschner, ale iba na jedinej ju vidíte usmievať sa.
Rozpaky znásobia prvé sekundy hudby, ktoré skôr pôsobia akoby speváčka v štúdiu vylaďovala s klaviristom detaily pred zapnutím nahrávania než ako oficiálny začiatok albumu. „Tiež sme ako slová piesne/ občas nám býva trochu tesne," začne po dvoch minútach pohmkávania spievať známy hlas. Kapela nikde, iba v pozadí jemne šumia elektronické zvuky.
Nedajte sa však odradiť. Nie je to hudba na prvé počutie, už vôbec nie do rádiových hitparád, ale je veľmi osobná a jej čaro sa vynára postupne a nenápadne.
Jana Kirschner:
Krajina rovina
Vydal Universal Music 2010
Návrat domov
Po albume Shine (2007), ktorý vznikol ako výsledok jej dlhého pobytu v Londýne a spolupracovali na ňom známi britskí štúdioví muzikanti, stála Jana Kirschner pred „existenčnou" otázkou: spievať ďalej po anglicky, zostať v Londýne a dať dokopy novú kapelu alebo sa vrátiť domov a k starým spoluhráčom? Vybrala si to druhé.
„Ten kút sveta je mi blízky / utekám / keď smutno mi je," spieva clivo v záverečnej skladbe Krajina rovina, ktorou pomenovala aj celý album. Tu nájdete presne to, čomu sa v angličtine hovorí „homesick blues", prirodzenú potrebu niekam patriť, bez nadutého búchania sa do nacionalistickej hrude.
Štruktúra tejto pesničky zároveň dobre vystihuje novú Janu Kirschner. Než sa ozve jej hlas, hudba sa dlho vynára z ticha - k jemným perkusiám si opatrne vybrnkáva ukulele a dokola sa krútia štyri klavírne akordy. Pozvoľný rozjazd, kombinácia minimalisticky hrajúcich akustických nástrojov s elektronickými podkladmi, zádumčivé nálady ešte umocňujú texty o neistote vo vzťahoch či rozchodoch.
Preč je radostná roztancovanosť zo Shine, názvuky country a folku zostali len v dvoch-troch skladbách. Na slová ako „Rozdeľme postele/ rozpojme dlane/ a nech sa stane / to, čo sa stane" alebo napríklad „V srdci mám dieru ako svet/ ťažko si na to privyknúť (...) občas mi nie je do spevu / a tak sa dívam do zeme / namiesto srdca ozvenu / namiesto lásky trápenie" väčšina fanúšikov Jany Kirschner rozhodne nie je zvyknutá.
A keď v skladbe Miluješ nemiluješ do mrazivých úderov veľkého bubna spieva „Svitá a ty si nie doma/ na vankúši cudzia vôňa/ láska potichu sa vykradla", už má blízko k zlomeným dušiam starých šansoniérok, černošským soulovým speváčkam a náladám pesničkárky PJ Harvey.
Stále ide o pesničky
Čo sa stalo Jane Kirschner? Nič. Nezbláznila sa, iba sa už nehrá na „žienku domácu", ani na speváčku skúšajúcu s angličtinou urobiť dieru do sveta, a je viac tmavomodrá než modrá. Ale o to viac sama sebou. A ešte dve veci vám zostanú v uchu hneď po prvom počúvaní tohto albumu: 3/4 takty a ľudovkové nápevy.
Sú to stále pesničky, akurát miestami dosť experimentálne. Je ich spolu iba desať, ale cédečko sa zastaví až po vyše hodine hudby. Výrazný zvukový i aranžérsky posun je dielom producenta a multiinštrumentalistu Eddieho Stevensa, známeho vďaka spolupráci so skupinami Moloko, Zero 7 či speváčkou Róisín Murphy. Namiesto toho, aby svoju novú „zákazníčku" navliekol do elektropopových šiat, akoby ju presvedčil, že najlepšie bude urobiť každú pesničku trochu inak.
Veľký návrat popovej princeznej sa nekoná. Album Krajina rovina však nesie dôležitejšiu správu - máme tu speváčku-osobnosť, ktorá vie, čo chce a vie to dostať na cédečko bez akýchkoľvek kompromisov.
