Záchytka je po Kivaderovi druhou knihou VÍŤA STAVIARSKEHO, a aj jeho druhou finálovou účasťou v Anasoft litere. „Kivader sa mi tvoril ľahko – vznikal v mysli, Záchytka zasa pod dojmom prežitého, je pravdivejšia. No, bohvie, čo je pravdivejšie, veci zažité, či fakty, alebo hra našej fantázie.“
Na úvod nie veľmi originálna otázka: Prečo ste začali publikovať až ako štyridsaťsedemročný?
„Ale veď boli i takí, čo začali ešte neskôr, napríklad Hrabal. Publikovať som začal časopisecky v roku 1987. Poviedky. Na ich základe ma vzali na FAMU, čo ma nasmerovalo k filmu. V 90. rokoch som napísal zbierku absurdných grotesiek, ktorá knižne nevyšla. Potom som s písaním literatúry prestal. Živil som rodinu. Keď deti vyrástli, k písaniu som sa vrátil.“
Viackrát ste povedali, že na Slovensku sa nedá živiť scenáristikou. Prečo je pre vás problém napísať komerčný scenár a zarobiť si tak na kvalitný film?
„Mnohí sa takto živia a utekajú od literatúry k televíznym seriálom. Ja to robím opačne. Prebehol som k literatúre, hoci zaberá čas a honoráre sú nedôstojné. Mne sa však písať seriály nechce, otravovalo by ma to.“
Fórum kritiky
Staviarsky zjavne neholduje zbytočným slovám, vyfintenému štýlu, ani ich nepotrebuje, má skvelé prostredie, má svoje skvelé postavy, schopnosť vidieť, talent rozprávať a - a to je vždy znova a znova dôležité - humor. Víťo Staviarsky má svojich hrdinov neodolateľne rád, vie, že aj špina niekedy špinou nebola, alebo ňou raz možno už nebude. Z dna na povrch vyzdvihuje literárne krásno.
Zuzana Mojžišová
.týždeň
Kúpanie(Úryvok)Dementný dedo Hláčik sedí vo vani, Lacko si k nemu sadá oblečený a vysúva ho z vane.
„Čo je?“ pýtam sa.
„Kúpem sa,“ vraví mi Lacko s blaženým úsmevom.
„Umy si hlavu!“
„Rozkaz!!!“
Vyleje si na hlavu litrový šampón. Pacienti kričia. Šampónu viac nie je. Po kúpaní zostáva Lacko sedieť vo vani. Voda je špinavá, studená, no on tam sedí oblečený, v úplnej pohode a fajčí. Vyženiem ho. Pošlem ho vyprať si trenírky. On si však vypral pyžamo, plášť, ponožky, papuče, posteľnú plachtu, vankúš, paplón a naostatok i matrace. Na nové, suché pyžamo si obliekol mokré trenírky.
Odmietate komerciu vo filme aj literárny gýč. Ako (ak) chcete ovplyvniť edičnú (trhovú) politiku, keď sa riadi požiadavkami väčšiny?
„Dostojevskij tvrdil, že svet spasí krása, no zároveň hrozil, že ho zaplavia šlendriáni. Platí asi skôr to druhé, hoci by ho krása spasiť mohla. Bol by som radšej. Braku a komercie je stále viac. Spisovateľ pod ekonomickým tlakom podlieha chuti napísať bestseller a vyliečil by si tak ekonomické boľačky. Ale možno keby sa kvalitnej slovenskej literatúre robila taká masívna reklama ako gýču, predávala by sa takisto dobre.“
Aká je úloha kritiky pri vytváraní súčasných hodnôt?
„Mala by oddeľovať zrno od pliev. Nie v kabinetoch. V recenziách. Lebo potom zaplavia priestor iba promotéri chváliaci brak.“
Vplyv filmu je badateľný predovšetkým na tvare vašich próz, ale aj na vizualizácii a dynamike sekvencií.
„Pri písaní musím vidieť obraz. A potom tužkou škrtám, akoby som strihal. Dokonca ešte viac škrtám, ako píšem. Dôležitá je však vnútorná podobnosť s filmom. Dej a charaktery.“
Aké sú zásadné rozdiely medzi dobrým scenárom a prózou?
„Scenár je dramatické dielo, próza nie.“
Prečo vás inšpirujú najmä ľudia z periférie? Postavy zo Záchytky ste mohli stretnúť vo svojom živote, ale čo Kivader a rómska problematika?
„Z okna mám výhľad na cintorín. Za ním sú rómske bytovky. Dnes stretávam viac postáv z Kivadera než postáv zo Záchytky. A ešte stretávam aj pohrebné sprievody. V zamestnaniach sa stále motám okolo ľudí zo sociálnej periférie. Emócie tu vybuchujú prudkejšie, vášnivejšie tryská smiech, tí ľudia nie sú často rafinovaní, komplikovaní a neurotickí. Sú plnokrvnejší a možno menej nudní.“
Vaše prózy majú špecifický humor. Ide o obranu alebo až prežitie?
„Rád sa smejem, keď píšem, je pre mňa dobrý signál, že ma to baví. Napríklad, keď na nejakej postave objavím zaujímavý charakteristický rys a potom sa pustím do jeho rozvíjania a k tomu sa pridruží ako na retiazke nový nápad, teším sa, že ho rozviniem, a to ma rozosmieva. Postavy sa možno tým tešením nakazia. Ale rád sa smejem aj v živote, hoci mi úsmev niekedy na tvári zamŕza, najmä keď otvorím schránku s účtami... Je to zrejme daň za smiech.“
Čítali ste túto knihu a páčila sa vám? Dajte jej svoj hlas čitateľa v ankete - kliknite.
Nemáte pocit literárneho outsidera? Autori vašej generácie vstupovali do literatúry pred rokom 1989, ponovembroví debutanti píšu väčšinou inak ako vy.
„Pocit outsidera nemám, lebo byť na okraji mi absolútne vyhovuje, som totiž už od mladosti programový individualista a spájať sa do skupín mi je celkom cudzie. Fajčiarsky krúžok niekde pri popolníku pred budovou je asi jediný spolok, ktorý som ochotný strpieť. Uznávam iba emocionálne väzby. Priateľstvo, lásku, rodinu. Aj spisovateľská samota nad textom je asi taká emocionálna väzba.“
Máte evidentné pochopenie pre slabosti svojich postáv. Prečo?
„Človek so slabosťami mi je bližší, je pestrejší. So svojimi chybičkami krásy, o ktoré sa fantázia dokáže oprieť, hravo ich rozvíjať, zasmejem sa a odrazu paf, mám pred sebou charakter. Pracujem metódou empatie, do svojej postavy sa ponáram ako soľ do kúpeľa. Musím sa ňou na chvíľu stať. Je to zážitok takmer až vnútorne hmatový. Píšem postavy dokonalo nedokonalé.“
Vaše deti sú umelecky nadané. Čo si myslíte o vplyve rodiny na kultúru človeka?
„Súhlasí. Všetky sú nadané. A pevne dúfam, že sa tu u nás na Slovensku nepohybujeme celé generácie iba v bludnom kruhu. A tiež dúfam, že nebudú musieť v budúcnosti odpovedať novinárom na nie veľmi originálnu otázku: Prečo ste začali s tvorbou až tak neskoro, ako štyridsaťsedemročný?“
Oplatí sa veru písať aj malé knižky
Keď som s päťkilogramovým balíčkom Kivaderov pod pažou dorazil do Európskeho domu v Kodani, kde sa mala uskutočniť čítačka, dívali sa na mňa tak trochu ako na Odysea. O mojej dobrodružnej ceste už niečo vedeli.
„Ste akčný muž!“ vítal ma český veľvyslanec Zdeněk Lyčka, iniciátor večera v Dánsku, veľký literárny fanúšik, publicista a prekladateľ, ktorý celú akciu moderoval.
Cestu som mal naozaj zlú. Rýchlik, ktorým som šiel, zrazil človeka. Než polícia prípad vyšetrila, zmeškal som lietadlo z Prahy do Kodane. Slovenskému veľvyslanectvu som musel telefonicky oznámiť, že misia Kivadera v Dánsku je zmarená, vraciam sa domov. Lenže oni nástojili: „Príďte za každú cenu! Letenku preplatíme.“ Nuž som počúvol. Ďalšia starosť mi pribudla ráno v Prahe. Nová letenka stála šesť tisíc korún a ja som mal vo vrecku päťdesiat eur.
No nebol som jediným akčným mužom v hre. Slovenský veľvyslanec uviazol na Islande pre chrliacu sopku. Ale už bol vraj na ceste. „Á už je tu! Zoznámte sa!“
Literárny večer Noc literatúry mal dánskemu publiku predstaviť troch súčasných autorov z Poľska, Česka a Slovenska. Poľsko reprezentoval Wojciech Kuczok s knihou Gnój, ktorá mu vyniesla cenu Niké, českú obec zastupoval Jiří Holub s knihou Kolik váži Matilda. Slovensko som zastupoval ja, s knižkou Kivader. S takou maličkou knižkou, že sa zmestí do dámskej kabelky. S miernym pocitom závisti som zazeral na tristostránkové knihy svojich kolegov a zastrájal sa, že nabudúce napíšem knižku oveľa hrubšiu.
Každý z autov prečítal dve strany v rodnom jazyku, ostatok bol v dánčine. Prekladu Kivadera sa ujala pani Iboja Wandall-Holm, spisovateľka slovenského pôvodu žijúca v Dánsku. Neskôr, keď sa rozvinula beseda, na prekvapenie našich ľudí z veľvyslanectva, šlo najviac otázok na Slovensko. Dánski publicisti i vydavatelia sa živo zaujímali o našu literatúru, ktorá je pre nich vcelku neznáma. Pýtali sa i na literárnu súťaž Anasoft litera. Ukázalo sa však, že slovenskú literatúru nemá do dánčiny takmer kto prekladať.
Balíček s Kivaderom sa vypredal. Nevláčil som ho so sebou zbytočne. Kupovali krajania i Česi, údajne i Dáni. Na pamiatku. Ako pohľadnicu. Pár podpisov, krátka reč s dánskym vydavateľom, výmena kontaktov. Museli sme už ísť.
Večera u veľvyslanca. Príjemní ľudia, títo manželia Goliánovci. Vypili sme trochu vínka, ale po tých našich dobrodružných cestách sme boli unavení. Boli sme aj spokojní, že Slovensko obstálo. Bola to vydarená akcia. A tu, celkom na záver mojej cesty, som sa dozvedel, kto bol jej iniciátorom. Veľvyslancova manželka. Kúpila si Kivadera na cestu. Schválne takú malú knižku, aby sa jej zmestila do kabelky. A keď si ju prečítala, rozhodla sa, že jej autora pozvú na literárny večer. Oplatí sa teda písať aj malé knižky!
Víťo Staviarsky
Autor: Marta Součková
